Režisér ROMAN POLÁK má za sebou veľmi silné „tolstojovské" obdobie. V začínajúcej sezóne Národného divadla práve pripravuje inscenáciu Herodes a Herodias k 90. výročiu jeho založenia. Už však v SND len hosťuje. Z postu šéfa činohry odišiel pred viac ako rokom. Vo funkcii ho nahradil herec Štefan Bučko, ktorý sa však tiež nedávno pridal na stranu „nespokojných", kvôli ktorým odišla z vedenia SND Silvia Hroncová.
Patrili ste k jadru nového tímu Silvie Hroncovej, prečo ste po dvoch rokoch spolupráce rezignovali?
„Patril som vždy iba sám sebe. Ale je pravda, že som zvolenie Silvie Hroncovej podporoval a že som jej na začiatku pôsobenia v SND dôveroval. Za riaditeľa činohry som bol vymenovaný dva mesiace predtým, ako vyhrala konkurz. Dôvody mojej abdikácie uverejnili pred rokom aj vaše noviny. Ďalším pôsobením v tejto funkcii som nechcel vytvárať falošný dojem, že súhlasím s organizačnými zmenami. Vravel som, že z takmer samostatnej činohry sa centralizovaním mnohých podporných činností vytváralo niečo ako umelecký kolektív, ktorý môže byť aj ekonomicky, aj inak ľahko manipulovateľný. Rozpory v tejto oblasti som mal s generálnou riaditeľkou dlhodobo, pre mňa však bolo prioritou presťahovať činohru do novej budovy a naštartovať prvú sezónu v nových priestoroch."
Ako veľmi bol váš konflikt spôsobený zlým nastavením vnútorných kompetencií v rámci SND?
„Do príchodu Silvie Hroncovej mali jednotlivé súbory svoj rozpočet, činohra aj opera mali svoje budovy, riaditelia opery a baletu riadili technické zložky, správu budov, komerčné oddelenie, predaj lístkov, sponzoring aj reklamu. Súbory činohry a opery žili absolútne oddelené. Nerovnoprávne postavenie mal balet, ktorý bol súčasťou operného domu, v ktorom dominovala opera."
Projekt Silvie Hroncovej, s ktorým vyhrala konkurz na šéfa SND, ste však poznali, či nie?
„Samozrejme. Stretol som sa s ňou a hovorili sme o možnej spolupráci, ak by vyhrala konkurz. Ale stretol som sa aj s ďalšími uchádzačmi, Vandou Hrycovou, Andrejom Hrnčiarom aj s Mariánom Chudovským, ktorý ma ako vtedajší šéf SND vymenoval do funkcie riaditeľa činohry. Pre SND sa mi zdala najzmysluplnejšia Silvia Hroncová. Ako riaditeľka Divadelného ústavu ho sfunkčnila aj zviditeľnila, pôsobila na mňa ako inteligentná, zanietená žena, schopná rozpriasť pradivo rôznych záujmových i finančných uzlíkov v SND."
S jej projektom ste vtedy súhlasili?
„V tom čase som bol ešte človek zvonku. Zdalo sa mi rozumné, že riaditeľ súboru sa bude venovať len umeniu a všetko ostatné prejde do centier podriadených generálnej riaditeľke. Už po niekoľkých mesiacoch som si uvedomil, že takýto organizačný model môže fungovať, len ak ste s generálnou riaditeľkou nerozlučným priateľom, alebo ak ste absolútne lojálny a neprejavujete vlastný názor. To však nebol môj prípad. Malo to vyzerať tak, že vyrobíme výrobok - divadelné predstavenie - a už sa nestaráme, ako sa ten výrobok propaguje, ako a komu sa predáva, lebo to už patrí inému oddeleniu podriadenému generálnej riaditeľke, ktoré predáva výrobky aj z iných súborov. Snažili sme sa ju presvedčiť, že to nebude fungovať, ale nepodarilo sa to. Práca nových pracovníkov bola anonymná a neadresná. Bez vzťahu ku konkrétnej inscenácii. Vznikali mnohé problémy, konflikty, ktoré viedli k ubíjaniu tvorivosti a k rezignácii."
Nešlo teda podľa vás o konfikt konzervatívneho a progresívneho umenia?
„Ak hovoríme o týchto zásadných organizačných problémoch, tak určite nie. To, že v divadle treba veľa vecí zmeniť, mi bolo, samozrejme, jasné. A v činohre sme sa o to snažili."
Nebol však prechod súborov do spoločnej budovy logickým argumentom v prospech centralizácie?
„Spoločná budova nemusí znamenať spoločný marketing. Už v prvom roku som riaditeľku upozorňoval, že prílišné zjednocovanie bude vytvárať protitlak. Po čase sa môžu stať legitímne názory, že by sa mali súbory celkom oddeliť. Podľa mňa by sa mala činohra rozvíjať ako samostatné divadlo s nutnými, spoločne koordinovanými funkciami. Ale predovšetkým si myslím, že daňoví poplatníci by mali vedieť, koľko ich stoja národná opera, národný balet, národná činohra. Aby sa čísla neprelievali, aby bol prehľadný a čistý stôl."
Zriaďovacia listina SND hovorí, že divadlo riadi generálny riaditeľ.
„Áno, delená alebo delegovaná zodpovednosť riaditeľov súborov existovala skôr v tradícii SND ako v zriaďovacej listine."
Takýto organizačný model môže fungovať, len ak ste s generálnou riaditeľkou nerozlučným priateľom, alebo ak ste absolútne lojálny a neprejavujete vlastný názor.
Zasahovala vám generálna riaditeľka do prípravy dramaturgického plánu?
„Za môjho vedenia sa do tejto sféry nedostala, čo bolo zdrojom napätia a nervozity. Ale mnohí herci mali s dramaturgiou činohry problémy. Neviem, či to mali našepkané od nej."
Ľudia a aj samotní herci možno čakali od SND v novej budove bombastickejší repertoár.
„Myslím si, že práve tak by to pomenovala aj pani Hroncová. Túžila po bombastickom repertoári a akciách. Celá naša súčasnosť je jedna bombastická šou. Ale divadlo je predovšetkým o intímnej a pravdivej výpovedi. Na to, aby sa uskutočnila, treba umelcom vytvoriť podmienky."
Hroncová argumentovala aj tým, že sa jej podarilo zvýšiť prostriedky na tvorbu.
„Žiadali sme ministerstvo o zvýšenie, veď len scény v novom divadle boli asi trikrát väčšie a jedna pribudla. Za môjho pôsobenia nebol rozpočet SND rozdelený medzi súbory, ale išlo sa takzvaným projektovým financovaním. My sme žiadali peniaze na inscenácie a generálna riaditeľka nám ich prideľovala. Aj to bol dôvod, prečo som z funkcie napokon abdikoval, nepresvedčil ani ju, ani mnohých hercov v súbore, necítil som ich podporu. Môj vzťah k Hroncovej sa počas prvého roka výrazne zmenil. Druhý rok bol len vzájomným utrpením. Pre mňa osobne je jej príbeh príbehom syndrómu, ako chutí moc."
Počas pôsobenia v SND ste zostali v pracovnom pomere s divadlom Astorka Korzo '90, nevyčítala vám to?
„Čo sa týka administratívnej a riadiacej práce, nikdy som nepracoval viac ako počas dvoch rokov v SND. V divadle som bol každý deň, aj keď som režíroval v iných divadlách. Mnoho režijných ponúk som odmietol či odložil. Ale ako režisér som vôbec nemal chuť za sebou páliť mosty. Nie som hazardér. Nevložím predsa všetko na jednu kartu. Bol som prísny riaditeľ, mnohí ma nemali radi. Niekedy ani ja sám seba. Ale hlavne som mal zlý odhad, kto by mal robiť generálneho riaditeľa."
Máte pocit, že v posledných rokoch došlo k omladeniu Národného divadla?
„Snahou činohry bolo otvoriť súbor, inscenovať náročnejší repertoár, súčasné hry, klasiku a otvoriť možnosť i nepravidelnej dramaturgii a workshopom. To posledné sa nepodarilo. Otvorili sme divadlo mladým režisérom, lebo nás ,renomovaných' je už pomenej. A z tých mladších sa bez skúseností ,renomovaní' len tak zo dňa na deň nestanú. Musí to byť trvalý trend, aby priniesol výsledky."
Do akej miery je nutné robiť v súboroch SND aj nepopulárne opatrenia, akým je prepúšťanie?
„Tieto veci sú veľmi citlivé a individuálne. V SND je veľa ľudí mediálne známych, mnohí z nich pociťujú primalú, či naopak, priveľkú vyťaženosť. S kolektívom treba dlhodobo pracovať, nie je to úloha na jedno rozhodnutie. Nemalo by však byť pravidlom, že kto raz do Národného vojde, odíde z neho už len do penzie."
Nebojíte sa, že už sú pripravení ľudia, ktorí chcú dnešné vnútorné problémy divadla využiť na jeho politické ovládnutie?
„Na Slovensku dnes neexistuje nič, čo by nebolo politické, každý čin, každý človek sa hodnotí podľa toho, či patrí k nám, či k nim, či je Jánošík, alebo pandúr. Divadelníci si pamätajú, aká bola situácia za vlády HZDS a ministra Ivana Hudeca. Práve vtedy sa autonómia súborov v SND ukázala ako zmysluplná. Ani Miroslav Fischer ako generálny riaditeľ nemohol skrotiť činohru, hoci to bolo obdobie poznačené politikou. Verím, že aj dnes má súbor činohry vnútornú silu postaviť sa podobným problémom, ak by nastali, a dokázal by zrozumiteľne artikulovať svoj názor."
Aký vývoj v SND predpokladáte?
„Na oddelenie súborov by musela byť politická vôľa prijať nový zákon o SND. Možno sa však súbory prirodzene osamostatnia a zostanú vo voľnom zväzku, na spôsob Európskej únie. Závisieť bude od tých, ktorí budú na čele."
Aká osobnosť by mala stáť na čele SND? Významný umelec, či naopak, dobrý administrátor?
„Každý prehnane ambiciózny manažér či umelec môže vytvoriť v tomto zvláštnom organizme problémy. Či je to umelec, ktorý si myslí, že sa rozumie do baletu, činohry aj opery a všetkých chce riadiť, alebo manažér, ktorý sa bude na divadlo pozerať len cez ekonomiku. Oba extrémy sú nebezpečné. Mal by to byť človek, ktorý má už v sebe vnútorný pokoj a dokáže s prehľadom vytvárať prostredie na sebarealizáciu umeleckých kolektívov."
