Prichádzala ako zástupkyňa Medzinárodnej spoločnosti pre slobodu kultúry s cieľom udržiavať kontakty s intelektuálmi žijúcimi v totalitných režimoch, vybavovala prísun kníh, neoficiálne prednášky, drobné štipendiá a pozvania a v neposlednom rade navštevovala literátov.
Na Slovensku hlavne Tatarku, Marenčina, Felixa, Vantucha či Kalinovú, pre ktorých sú stretnutia s ňou síce veľkým rizikom pre pozornosť ŠtB, ktoré je však bohato vyvážené vzácnym kontaktom so slobodným svetom. Tieto stretnutia, zaznamenané v knihe Žít svobodně je umění, sú silným zážitkom aj pre Chenuovú, oboznamujúcu sa s pomermi, ktoré sa krátko po okupácii v komplikovanej literárnej komunite ešte len začínali kryštalizovať. „Cítim sa trochu zmätená, v Prahe literatúra zjavne zomrela, v Bratislave akoby bola len podviazaná,“ konštatuje v júli 1970.
Ale väčšmi ju zaráža, že viacerí z vylúčených komunistických spisovateľov, s ktorými hovorila, si nepripúšťajú, že by ich predošlé členstvo v strane mohlo súvisieť so situáciou, v ktorej sa oni a ich spoluobčania ocitli.
Jej denníky boli vtedy záznamami pre francúzsku intelektuálnu scénu a autorka sa ich rozhodla vydať až teraz.
Napriek časovému odstupu ponúkajú možnosť vidieť mnohé vtedajšie postavy a udalosti z pohľadu, ktorý je pre nás aj dnes cenný.
