Zverejnenie rukopisného zvitku spolu so štyrmi esejami vznik kultového diela trochu demýtizuje. Čítanie pôvodnej necenzurovanej verzie je však fascinujúcim zážitkom a potvrdzuje nadčasovosť Kerouacovho textu.
BRATISLAVA. Ešte donedávna milióny čitateľov Kerouacovho kultového románu Na ceste žili v tom, že jeho prvá veta znie nasledujúco: „S Deanom som sa spoznal krátko na to, ako sa nám so ženou rozpadlo manželstvo."
Takto je to, samozrejme, aj v slovenskom vydaní, ktoré naposledy vyšlo v Slovenskom spisovateľovi v roku 2006. Lenže už o rok neskôr to, čo platilo polstoročie, nie je pravdou. Teda aspoň nie celou.
V New Yorku totiž vyšla prvýkrát necenzurovaná verzia tejto beatnickej biblie. Hneď spomínaná prvá veta je dosť iná, keď k zoznámeniu Kerouaca s Nealom (a nie s Deanom) došlo nie po rozpade autorovho manželstva, ale po smrti jeho otca. A čo tá zámena mien? V originálnej verzii totiž autor ponechal svojim kamarátom skutočné mená, a tak v Deanovi Moriartym spoznávame Neala Cassadyho, v Carlovi Marxovi Allena Ginsberga či v Old Bull Leem Williama S. Burroughsa. A, samozrejme, rozprávač Sal Paradise je sám Kerouac.
Nerobil som ani odstavce
Unikátna necenzurovaná verzia, ktorá vyšla nedávno v Argu v českom preklade Jiřího Popela a sprevádzaná štyrmi kvalitnými esejami, predstavuje vlastne text, ktorý je zaznamenaný na pôvodnom rukopisnom zvitku.
Ten, hoci skutočne existuje a bol úspešne vydražený, je opradený známou legendou, že Kerouac v priebehu troch aprílových týždňov v roku 1951 napísal román so 125 000 slovami na štyridsať metrov dlhý pás papiera.
„Posúval som ho písacím strojom a nerobil som ani odstavce," píše v liste Nealovi. „Keď som ho rozvinul na podlahu, pripomínal cestu."
Skutočnosť je však trochu zložitejšia. Román Na ceste, rozprávajúci o dvoch chlapíkoch, „ktorí idú stopom do Kalifornie, pátrajú po niečom, čo v skutočnosti nenájdu, stratia sa na ceste a vrátia sa zasa späť s nádejou na niečo iné", nespadol z neba.
Editor Howard Cunnell zdôrazňuje, že Kerouac pracoval na knihe minimálne od roku 1948 a tomu povestnému horúčkovitému trojtýždňovému autorskému vzopätiu predchádzala úmorná práca so zápiskami z ciest, rozhovory a bohatá korešpondencia s priateľmi.
Slobodný ako Joyce
S románom na zrolovanom papieri Kerouac u vydavateľov nepochodil, a tak po prepísaní na klasické jednotlivé listy sa začala šesťročná anabáza jeho nekonečného prerábania, škrtania a dopĺňania.
Keď román konečne v roku 1957 vyšiel, škála jeho hodnotenia sa pohybovala od uznaní, že ide o veľký román a historickú udalosť až po odsudzujúci názor, že kniha je otvoreným priznaním, ako sa autor roky bezcieľne flákal.
Sám Kerouac sa pri písaní tohto románu vzdal tradičnej techniky, aby mohol byť „slobodný ako Joyce". Nakoniec sa práve románom Na ceste, ktorý aj po polstoročí pôsobí ako avantgardný text, dôstojne zaradil po boku svojho veľkého vzoru a ďalších velikánov svetového románu, čo iste nie je nové konštatovanie.
Avšak práve zverejnenie necenzurovaného vydania pôvodného zvitku (podľa Cunnella prvej alebo jednej z prvých moderných próz v Amerike), umožňujúce novú interpretáciu diela (a súčasne čiastočnú demýtizáciu jeho vzniku), toto konštatovanie znásobuje.
A literárna kritička Penny Vlagopoulosová dodáva, že čítanie rukopisného zvitku je zaujímavé nielen pôvodnými menami, sexuálne otvoreným jazykom i niektorými neskôr vyškrtnutými scénami, ale najmä pocitom, ktorý Kerouac charakterizoval takto: „Nejde o samotné slová, ale o plynutie toho, čo je nimi povedané."
Deň, ktorý definitívne zlegalizoval beatnické hnutie v Amerike.
Keď 7. októbra 1955 v Six Gallery v San Franciscu Allen Ginsberg (na snímke) priviedol publikum do vytrženia prednesom svojho Vytia, spisovateľ Jack Kerouac bol pri tom.
Dokonca mal byť jedným z aktérov večera „šiestich anjelov“, no nakoniec nenašiel odvahu vystúpiť na pódium a radšej vyberal dobrovoľné vstupné, za ktoré nakupoval prítomným víno. Pre Kerouaca, ktorý rovnako ako všetci v sále tušil, že sa v Six Gallery udialo pre americkú poéziu niečo úplne výnimočné, bol však ten večer aj veľkým povzbudením v dlhoročnom boji o uplatnenie svojho románu Na ceste.
Tento strhujúci zápis o jeho divokých cestách s Nealom Cassadym naprieč Amerikou nakoniec po nekonečných šesťročných naťahovačkách vyšiel vo vydavateľstve Viking Press v roku 1957 aj vďaka tomu, že krátko predtým Ginsberg spolu so svojím vydavateľom Lawrenceom Ferlinghettim vyhrali súdny spor o tom, že Vytie nie je pornografia. Nie náhodou píše Kerouac v jednom liste Ginsbergovi: „Naše najlepšie diela sú vždy tie najpodozrivejšie.“
A tak sa rok 1957 zapísal do histórie beatnického hnutia ako rok zlegalizovania jeho dvoch základných literárnych symbolov.
