Ako urobiť filmovú noc tak, aby tam publikum nezaspalo? Krátke prestávky a káva vždy nezaberú, dobré riešenie ponúkol práve skončený filmový festival Cinematik. Filmy premietané po jedenástej večer mali spoločnú tému - vlkolakov. Nenáročný hororový žáner zaženie spánok. A ako sa ukázalo, priláka stovky tínedžerov.
Párik stanujúci uprostred lesov sa chystá pomilovať. Muž svojej partnerke otvára zips na nohaviciach a paralelne s tým neznáma ruka otvára zips na ich stane. Nasleduje krátka a vopred prehraná bitka sprevádzaná hlasným vrčaním. Po žene zostane len krvavá stopa.
Takýto začiatok mohol mať ktorýkoľvek z nočných filmov, ale patrí britskej snímke Psí vojaci. Vojakov skrývajúcich sa v dome uprostred lesa v ňom šikanuje skupina chlpatých príšer. Upíri, vlkolaci a podobné stvorenia zažívajú zlaté časy. Vo vzduchu to už viselo dlhšie, najväčšiu popularitu majú vďaka mizerne napísaným, ale masovo čítaným románom Stephany Meyerovej. Kombinácia mladých upírov a lásky zabrala dokonale, takže cicanie krvi hrá dôležitú úlohu v kolektívnych predstavách celej jednej generácie.
Dobre to zapadá k imidžu gotikov, o ktorých - už po toľký raz - počúvame, že nejde len o hudbu, ale o životný štýl. So svojím bledým mejkapom, depresívnym výrazom v tvári a čiernou farbou môžu starším pripadať trochu smiešne, ale len do momentu, než si spomenú, ako oni sami vyzerali pred dvadsiatimi rokmi. Dosť podobne.
Na konci osemdesiatych rokov bolo hudobných subkultúr na Západe požehnane, u nás sa silnejšie presadili iba depešáci a metalisti (podobne iracionálne sa v posledných rokoch u nás usadil hip-hop).
V tých časoch ste si mohli vybrať medzi čiernou farbou a hudbou s precítenými textami a drsným svetom metalistov plnom lebiek, prekrížených hnátov a legiend o tom, ktorý spevák na pódiu odhryzol hlavu netopiera.
Všetko sa to dnes vracia dokonale pomiešané v upírskom kulte, kde sa našlo miesto pre nehu aj pre surovosť.
Mnohé sa však zmenilo. Kým vtedy patrilo zháňanie metalových či depešáckych relikvií k hlavnej náplni života, súčasná upírska generácia to má až príliš jednoduché.
Meyerovej knihy trčia z reklamných pútačov a filmový festival im venoval ústrednú sekciu. Komunizmus sa kečupovej krvi desil, kapitalizmus jej dopraje každému, koľko znesie. A keď už nevládzete, ešte sa spýta, či si neželáte pridať.
Víťazom je Zlatá palma
Víťazným filmom piešťanského Cinematiku sa stal francúzsky film Medzi stenami. V jeho prospech hlasovalo pätnásť európskych kritikov, ktorí ešte pred začiatkom festivalu vyberali z toho najlepšieho, čo za posledný rok v Európe vzniklo.
Medzi stenami je civilný príbeh z parížskej základnej školy. Jeho nositeľom je trieda zložená z detí rôznych národností a učiteľ, ktorý ich okrem francúzskeho jazyka a literatúry učí občiansky žiť. Mimoriadna sila filmu je okrem výborných dialógov aj v tom, že toho učiteľa zahral skutočný učiteľ (dnes už bývalý) Francois Bégaudeau a že scenár filmu vznikol podľa rovnomennej knižky, ktorú pred pár rokmi sám napísal.
Film režiséra Laurenta Canteta očaril už minulý rok na festivale v Cannes, získal tam Zlatú palmu. Dnes ho do našich kín uvádza Asociácia slovenských filmových klubov, premieta sa ako jeden z desiatich filmov výberovej prehliadky Projekt 100.
Cenu primátora mesta získala na Cinematiku dráma Katalin Varga od britského režiséra Petra Stricklanda a cenu divákov zas Milionár z chatrče. Organizátori uvádzajú 80–percentný nárast návštevnosti. Predstavenia videlo 14-tisíc divákov. Obrovský záujem bol o nový film Jima Jarmuscha Hranice ovládania i dokument Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny.
(kk)
