Juraj Hamar: Som ten, čo hrával s Anderlem

Keď sa estetik a folklorista JURAJ HAMAR prvý raz stretol s naším posledným ľudovým bábkarom Antonom Anderlem, začal zisťovať, že človeku sa teoretizuje celkom inak, keď si sám vyskúša to, o čom píše. Netrvalo dlho a starý bábkar si ho úplne podmanil. Hrá

vali spolu desať rokov a začali pripravovať aj veľký festival. Anton Anderle však vlani náhle ochorel a zomrel. Napriek tomu sa nedávno v Banskej Bystrici zišli najlepší ľudoví bábkari z Európy.

Podarilo sa vám usporiadať veľký festival tradičného bábkového divadla. To sa dnes veľmi nenosí. Ako vznikla táto myšlienka?

Celé to vymyslel Tonko - Anton Anderle, o ktorom sa donedávna hovorilo, že je náš posledný ľudový bábkar. Keď začal po revolúcii hrávať ľudové bábkové divadlo profesionálne, veľmi často ho volávali do západnej Európy, kde tradícia ľudového bábkového divadla nebola tak ako u nás prerušená totalitným režimom. Samozrejme, postretal tam veľké zahraničné hviezdy tohto žánru. Najvýznamnejší tradiční bábkari z Anglicka, Holandska, Nemecka či Talianska ho hneď brali medzi seba. Páčilo sa mu, že jeho divadlo má úspech a rodinná tradícia sa zachováva. Bol už treťou generáciou bábkarov rodiny Anderlovcov. Svojim priateľom v zahraničí chcel veľmi ukázať Slovensko. A Slovákom zase chcel priblížiť európske ľudové bábkarstvo.

Malo význam robiť festival bez Antona Anderleho?

Bábkarských festivalov je na Slovensku viac, ale ani jeden nie je zameraný na tradičné pouličné bábkové divadlo. Známa je Bábkarská Bystrica, kde hrával aj Anton, ale tam nájdeme skôr súčasnú bábkarsku tvorbu.

Prvý pokus o žánrové stretnutie ľudových bábkarov u nás bol pred desiatimi rokmi. Prečo sa v tradícii nepokračovalo?

obra_01.jpgS tým nápadom prišiel tiež Tóno. To už pôsobil ako profesionál a veľa hrával. Písal sa rok 1999 a deviatka na konci tohto roka znamenala veľa výročí viažucich sa k tradičnému bábkovému divadlu a k Anderlovcom. Tak sa rozhodol ísť do toho. Urobil festival na kolene a nazval ho Radvaň 1999. Do krásneho prostredia radvanského kaštieľa pri Banskej Bystrici, ktorý je teraz, mimochodom, úplne spustnutý a zanedbaný, pozval asi šesť ľudových divadiel z okolitých krajín. Nechcel však takéto stretnutia organizovať pravidelne, urobil to z číreho nadšenia. V poslednom období ho to opäť chytilo. Veľmi sa tešil, že by v roku 2009 mohol urobiť podobný festival a pozvať naň čo najviac ľudí. Gašparko má rôzne podoby v západoeurópskych krajinách, chcel ich tu všetky predstaviť.

Napokon ostalo splnenie jeho predsavzatia na vás.

Bol už pevne rozhodnutý a pripravoval sa na to, že pozve niektorých svojich kamarátov - ľudových bábkarov z Európy. Intenzívne sme sa organizácii podujatia chceli venovať koncom minulého roka. Tóno však v apríli nečakane ochorel, hospitalizovali ho. Ešte z nemocnice sme všeličo vybavovali, mali sme ísť spolu dokonca na jeden výskum, kde som ho mal nahrávať, filmovať, lebo som dokončoval o ňom knihu. Tonko však 16. mája umrel, a my, všetci jeho priatelia, sme zostali v šoku.

Hneď ste prevzali všetko do rúk?

Keď som sa to dozvedel, prvá vec, čo mi prišla na um, bola, že to musím dať vedieť priateľom do zahraničia. Ešte v deň jeho smrti som teda rozposlal e-maily so smutnou správou. Prišlo veľmi veľa kondolencií a ohlasov jeho kolegov zo sveta. Vtedy mi definitívne došlo, že Tóno bol naozaj veľká osobnosť svojho žánru, minimálne európskeho formátu. Svoju kariéru skončil na vrchole svojej slávy a skončil ju práve pri nesplnenom sne usporiadať tento festival a urobiť si vlastnú galériu. Rozhodol som sa uskutočniť aspoň ten festival. Rodina Anderlovsov ma od začiatku podporovala, čo mi veľmi pomohlo.

Dôverovali vám ľudia, ktorí boli s ním spojení?

Samozrejme, nešlo by to bez kamarátskej pomoci a osobných väzieb so zahraničnými umelcami. A tie som mal - veď som s Tonkom pochodil celú Európu. Od roku 1987 do 1997. Tradičné bábkové divadlo som objavil pri ňom a bol som ním úplne nadšený.

A prečo ste s ním potom prestali hrávať?

Dospeli sme do štádia, keď sme už takmer tri týždne z mesiaca trávili v zahraničí. S manželkou sme čakali prvé dieťa, bolo to náročné. Dcéra sa mi narodila pred naším vystúpením v divadle v Zurrichu. Ťažko som znášal odlúčenie od rodiny. Anton to chápal, a tak som musel prestať vandrovať. Neskôr som si urobil vlastné divadlo, s ktorým som začal hrávať a pri ktorom mi radil aj Anderle. Okrem toho som sa začal viac venovať aj estetike a poetike tradičného bábkového divadla. Uvedomoval som si, akou je Anton Anderle osobnosťou a že treba o ňom a jeho divadle niečo napísať. Najskôr som napísal niekoľko štúdií a napokon som dokončil aj knižnú monografiu o Anderlovcoch a o ľudových bábkaroch.

Kedy ste sa vlastne spoznali?

obr_02.jpgV roku 1987 na folklórnych slávnostiach na Myjave, keď bol program venovaný zabudnutým postavám, ktoré sa stratili z folklóru - handrárom, mastičkárom, drotárom a aj bábkarom. Pri stánku s pivom za mnou prišiel režisér tohto programu, etnológ Daňo Luther, zoznámil ma s Tónom, ktorý potreboval k vystúpeniu nejakého muzikanta a povedal mu, že mám heligónku. O hodinu sme už stáli na javisku, kde som aj po prvý raz videl jeho bábky. Bol som úplne očarený, bola to zábava, improvizovali sme spolu a predstavenie sa vydarilo. Od toho dňa sme začali spolu hrávať.

Mali ste dobré možnosti?

Do revolúcie sme sa stretávali len sporadicky. Po nej už prišli väčšie pozvania do zahraničia, potom veľké mesačné turné v Holandsku, kam ma zobral so sebou. To bola už aj preňho vážna vec, hrali sme tam asi tridsať predstavení a veľmi nás to zblížilo. Tam som prvý raz pochopil, že najmä tradičné bábkové divadlo je aj divadlo pre dospelých. Videl som však aj veľa veľmi moderných a tiež fascinujúcich bábkových predstavení.

Najviac sa mi páčili takzvané pouličné rakvičkárne, to bolo maňuškové divadlo, zábavné a komické. Nešlo mi do hlavy, že ani nerozumiem tomu, čo tie bábky rozprávajú, stále robia to isté a mne je to smiešne. Nemal som bábkohereckú ambíciu, pred bábkami som mal veľký rešpekt, hlavne pred marionetami. Veď ich ochraňujú celé generácie a každá bábka je starožitnosťou. Bral som to celé ako seriózny artefakt, ktorého sa ja nikdy nedotknem. Nakoniec ma tie maňušky dostali, na tie som sa odvážil.

Dnes máte svoje divadielko. Kde ste prišli k bábkam?

Prvú kolekciu bábok som si vyrezal sám. Kostýmy a malé šapitó mi ušila manželka, konštrukciu divadla mi zhotovil môj brat. Manželka mi povedala, že to bolo prvý a posledný raz v živote, a dnes neverí, že sa na to dala nahovoriť a dokázala to urobiť. Najprv som skúšal hrať doma pre naše prvé dieťa, neskôr aj pre rodinu, kamarátov, známych, a potom mi začali hovoriť - nebuď blbý, zahraj aj pre iných. A keďže som si už raz vyskúšal, aké to je oživiť bábku, bolo stále úžasnejšie sledovať, ako diváci reagujú.

A čo heligónka? Kto vás k takému netradičnému nástroju dostal?

Keď som ešte ako malý chlapec chodil u nás na dedine do folklórnej skupiny, raz sme išli niečo nakrúcať do Bratislavy. Potrebovali tam mať aj heligónku a nikto z dediny na nej nehral. Tak zavolali Janka Paloviča, výborného speváka, tanečníka a muzikanta zo SĽUK-u, aby nám vypomohol. Janko nám nahral v zvukovom štúdiu - vtedy ešte na Leninovom, dnešnom Jakubovom námestí - plejbeky. Vtedy som sa do heligónky zamiloval.

Keď som ju uvidel, padla mi sánka, prišiel som domov a mamu som toľko otravoval, až kým mi ju nezohnala, a potom som sa na nej sám učil. Hral som aj na iné nástroje, takže som s tým nemal problém. Janko Palovič bol prvý heligonkár, ktorého som v živote videl. Je viac ako symbolické, že práve on ma pri Anderlem vystriedal, keď som si založil svoje divadielko. Bol vtedy čerstvo na umeleckom dôchodku, bol voľný a bol Bystričan. Hrával s Tonkom až do konca.

Spomínali ste, že ľudoví bábkari za bývalého režimu toho u nás veľa nenahrali. Ako táto tradícia prežívala?

Tradícia ľudových bábkarov siaha takmer tristo rokov dozadu. Sú známe kočovné divadelné spoločnosti, ktoré cestovali po celej Európe, z Anglicka cez Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko až k nám. V strednej Európe hrávalo veľa zahraničných kočovných bábkarov. Postupne začali byť bábkari populárni aj v Čechách a na Morave a zopár sa ich objavilo aj na našom území. Bývali s českými bábkarmi aj rodinne previazaní, veď viac ako hranice znamenal pre nich zárobok.

Anderlovská história sa začala pred deväťdesiatimi rokmi u Tonkovej starej mamy, siroty Evy rodenej Kouřilovej, ktorú vychoval Ján Stražan, považovaný za prvého slovenského bábkara. Našli ju v Radvani, kde zimovali, a zobrali si ju, že im bude aj pomáhať pri deťoch, lebo Stražanovci mali veľmi veľa detí. Kočovali spolu až do roku 1929, keď sa stará mama stretla v Radvani s Michalom Václavom Anderlem, Tonkovým budúcim starým otcom. Chceli sa vziať, čo sa Stražanovcom veľmi nepáčilo. Ona s ním však odišla, kúpila si bábky a začala hrať divadlo. To bolo v roku 1919.

Takto sa narodila konkurencia?

obr_03.jpgTak bola založená prvá generácia Anderlovcov. Mali päť detí, stále kočovali, na zimu sa obyčajne sťahovali do Radvane alebo zimovali v Brezne v hostinci. Ich deti sa, prirodzene, priučili divadlu tiež. A medzi nimi bol Tonkov otec - Bohuslav Anderle a strýko Jaroslav Anderle. Ten bol vynikajúci rezbár, narobil bábky, a keď dospeli, osamostatnili sa. Od roku 1929 začali hrávať bratia divadlo sami. Malý Tonko chodil všade s nimi. Už ako trojročný sedával vzadu za javiskom a postupne sa všetky hry naučil naspamäť. Lenže potom prišli päťdesiate roky a išlo sa po všetkých živnostníkoch. Ľudových bábkarov zahrnuli pod štátny podnik Československé cirkusy a varieté a museli sa podrobiť prehrávkam. Na prvých prešlo len desať ľudí, tým ponechali licencie, ale im aj presne vymedzili, v ktorých regiónoch môžu hrať. Druhýkrát v roku 1955 už neprešiel nikto. Bolo to smutné obdobie, lebo oni naozaj nič iné nevedeli robiť. Otec skončil v technických službách ako smetiar.

Ako dopadli bábky, keď rodina prestala hrať?

Na bábky sa vtedy zabudlo. Tým, že režim bábkarov prezentoval len ako komediantov, Anderlovci sa za to aj začali hanbiť. Niekoľko iných rodín vo svojej tradícii ako-tak pokračovalo, alebo ich živili strelnice a kolotoče, ale Anderlovci vtedy skončili. Otec Tonka ani nepustil študovať na Divadelnú fakultu, chcel, aby mal v rukách remeslo, ktorým sa uživí. Po otcovej smrti mali bábky doma, u strýka tiež nejaké zostali, ale viaceré sa predali do Matice slovenskej, lebo rodina potrebovala peniaze. Tóno nakoniec skončil strojnícku školu, k bábkovému divadlu získal zvláštny odpor a ani nechcel hrať. Dokonca, keď som sa rozprával s jeho spolužiakmi zo strednej školy, nikto z nich netušil, že bol z bábkarskej rodiny. Dokonca ani jeho žena na začiatku nevedela, do akej rodiny sa vydáva.

Čo nakoniec vrátilo Antona Anderleho do tohto sveta?

Zlom nastal podvedome, vlastne ešte pred otcovou smrťou. V roku 1972 sa niektorým z našich intelektuálov, čo Anderlovcov poznali, podarilo vybaviť, aby prišli zahrať na divadelný festival Scénická žatva ako hostia. To bola jednorazová výzva, ktorú Anderlovci neodmietli. Tonkov otec so strýkom oprášili po rokoch bábky a zahrali Falošného grófa Bellengarda. Vzali so sebou aj Tóna, už dospelého muža. Vystúpenie malo veľký úspech, hotoví boli aj zahraniční hostia. Zaujalo to aj Divadelný ústav, ktorý začal uvažovať o nakrúcaní filmu o Anderlovcoch. Film dokončili v roku 1972. Aj režisér Elo Havetta začal pracovať na filme o Anderlovcoch. To bolo presne po tom, čo dokončil Ľalie poľné. Lenže tie išli rovno do trezoru a Elo do Pionierskej lastovičky. Tonkov otec bábky opäť zbalil a už sa k nim nevrátil. V roku 1975 zomrel Havetta a o rok neskôr on. V synovi Antonovi sa však práve vtedy prebudil záujem nielen zachovať otcove bábky, ale aj znovu začať hrať.

Príležitosti podľa všetkého nemal, alebo áno?

Začal hrávať v pivnici paneláka, v ktorom býval. Jeho sused, primárius z Trávníčkovho kvarteta, ho v tom veľmi podporoval. Zohnal mu aj verklík a stále ho hecoval, aby hrával. Tak sa pomaličky rozbehol. Hrával doma, v pivnici, sem-tam na Mikuláša v škôlke, po troche a tajne. Takto to išlo až do roku 1985. Vtedy ho objavil výtvarník Milan Knížák, vášnivý zberateľ bábok. V korešpondencii som vypátral, že si zložitými cestami cez Maticu slovenskú našiel kontakt na Tónovho otca, ale kým sa k nemu dostal, ten už nežil. Začal sa teda kontaktovať s Tónom, ktorý vedel o bábkach dosť. Knížák ho zavolal hrať na akúsi bábkarskú akciu do Prahy. Zahral tri predstavenia a tam si ho všimla istá holandská teatrologička, ilustrátorka a divadelníčka, ktorá sa celý život venovala tradičnému divadlu. Anderle ju prekvapil aj uchvátil. Na ďalší rok urobila všetko preto, aby sa Tonko dostal na festival tradičného bábkového divadla do Rakúska. A nejakými veľmi komplikovanými cestami, cez veľké vybavovačky v Slovkoncerte, sa to nakoniec podarilo. Tonko Anderle išiel, zahral a otvoril sa mu svet.

Gašparko má vo svete rôzne podoby. Môžete ich priblížiť?

Gašparko je archetypom komickej postavy v tradičnom bábkovom divadle. V Európe je viacero takýchto postáv, napríklad Pulcinella, známy v Neapole, ktorý sa z commedie de l´arte dostal do talianskeho bábkového divadla. Maďari majú zase Vitéz Lászla, v Holandsku je Jan Klaassen, Rusi majú Petrušku. Táto postava prevracia hodnotu kariet, presne ako žolík v kartách. Má veľmi veľa negatívnych vlastností a napriek tomu s ňou publikum sympatizuje. Je lenivý, je klamár, bitkár, dokonca zákerný, lebo zozadu kopne pána do zadku, potom je strašne zbabelý, vyhovára sa, niekedy je múdry, inokedy sa robí hlúpy, a v tom všetkom je úžasný. Napríklad podoba anglického Gašparka - Mr. Puncha vychádza z karnevalovej kultúry, je to typ postavičky s výrazným nosom, hrbom či bruchom. Je v tom aj veľa erotickej symboliky. Viete, ako sa hovorí - urobiť s malým Gašparkom veľké divadlo. Postavičky tohto typu bývajú veľkí milovníci, veľa pijú a vedia byť aj brutálni.

Ľudoví bábkari hrávajú hry veľkých mien. Ako sa prispôsobí napríklad Faust takejto produkcii?

obr_01.jpgZaujímavé je, že hry typu Fausta v podaní tradičných bábkarov neboli adaptácie pôvodných diel, ale ich tradičné repertoárové kusy. Bábkari vlastne ani nepoznali Fausta z Goetheho literatúry. Keď sa hrá v našich končinách bábkový Faust, vystupuje v ňom Gašparko, Lucifer, drevorubač, sedliak Škrhola, sú tam celé bloky folklórnych, rustikálnych scén, prosto ľudový inventár. Často si aj sami prerobia nejaké tituly - napríklad Jánošíka alebo staré hry s biblickými námetmi. Švankmajer to dobre vystihol vo filme Lekce Faust - je to mágia v insitnom podaní, ktoré sa prispôsobuje danému prostrediu.

Aké teoretické tajomstvá ponúka tento druh zábavy?

S kolegom a priateľom Milanom Ruskom sme napríklad skúmali hlasový prejav ľudového bábkara. Zaoberali sme sa mechanizmami ľudskej reči a akustikou. Robili sme merania a prišli sme na všelijaké veci. Napríklad sme sa rozprávali s ľuďmi o tom, čo si pamätajú z tradičného bábkového predstavenia. Tento fakt mohol byť ovplyvnený aj tým, že tento žáner mal v minulosti pauzu. Ľudia si nepamätali presne, ako boli oblečené bábky alebo aký bol dej hry, ale utkveli im v pamäti konkrétne kúsky replík. A predstavte si, asi o pol roka som si totožné výsledky výskumu prečítal aj u jedného írskeho teoretika. Zaujímam sa o staré texty, robím ich analýzy a fascinuje ma, ako je možné, že zo všetkých tých bohatých výrazových prostriedkov divadla ostane človeku v mysli práve konkrétna replika z textu.

Posúva vnímanie tohto typu divadla viac teória alebo prax?

Funguje to obojstranne. Vznikajú napríklad predstavenia s posunutými významami - Don Juan nie je muž, ale žena. Napokon však zistíte, že archetypy vás aj tak nepustia. Vidno to aj na hlasovom prejave. Skúmali sme napríklad aj to, do akej miery človek identifikuje cez hlas bábok spoločenské vrstvy. Sú určité kánony na ich oblečenie, podľa nich vidíte, či postava patrí do vyššej, alebo do nižšej vrstvy. To sa veľmi výrazne odzrkadľuje aj v ich hlasovom prejave. A čo je fascinujúce - ten hlasový prejav sa dedí. Keď urobím meranie hlasu Tonka Anderleho spred dvoch rokov aj jeho otca spred štyridsiatich rokov a dám si z toho vyrobiť frekvenčný digitálny model, priložím krivky a vidím, že ich hlasy majú povedzme inú hĺbku, ale intonujú úplne rovnako. Hlas sa stáva nositeľom mnohých významov a ten najdôležitejší je, že reprezentuje istú emóciu a charakter. Už cezeň človek vie, či je postava dobrá, zlá, smiešna, smutná, mladá, stará.

Takže starí bábkari sa snažia ústnym podaním zachovať aj hlasový prejav svojich predchodcov?

Ani som si to spočiatku neuvedomoval, ale je to tak. Čím viac som s Tónom hral, tým viac som si uvedomoval podobnosť jeho hlasu s otcovým. Neskôr som sa aj ja snažil napodobňovať Antona - robili sme si z toho často žarty, keď sme v si v súkromí citovali celé pasáže z divadelných hier. Niečo som začal využívať potom aj v mojom divadle. Niektoré veci - napríklad páni muzikanti, hrajte, o prácu sa nestarajte, ja vám voľačo sľúbim, a potom vám nič nedám - to hovoril Gašparko starého otca, aj otca, aj Tonkov Gašparko. A aj môj, lebo som sa to uňho naučil.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  2. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  9. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  2. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  4. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  5. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  6. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  7. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  8. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  10. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 15 904
  2. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 10 902
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 7 515
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 6 671
  5. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 357
  6. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 6 175
  7. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 076
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 936
  9. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 4 873
  10. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 3 905

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Nová česká celebrita, hlúpa Mary a budúcnosť ľavosúdia (Schutzov týždeň)

Proti „ideám“ Sme rodina je šuvix aj nový „sociálny balík“ Smer-SNS-HíD.

DOMOV

Cirkev o podpore Kotlebu: takto sa kňazi nesmú správať

Konferencia biskupov Slovenska síce kritizuje verejnú podporu kňazov Kotlebovej strane, nehovorí o škodlivosti jej ideológie.

DOMOV

Politici, ktorým zrušia stranu, nebudú môcť ďalej pôsobiť

V zahraničí zákaz pôsobiť v politike znamenal pre niektorých ľudí politický koniec.

Neprehliadnite tiež

Legenda Viktor Kubal: Mal dvanásť, keď nakreslil prvý film

Filmár, karikaturista a humorista Viktor Kubal bol autorom prvého slovenského animovaného filmu.

Zomrela hrdinka knihy Mengeleho dievča. Porazila nacizmus, keď sa jej narodili deti

Viola Fischerová stihla zažiť pocit, že patrí tam, kde sa narodila.

Ľudia si myslia, že videli Twin Peaks. Mnohí sa mýlia

David Lynch radí, čo urobiť pred tým, ako si pustíte seriál.