Torontský festival je zo štvorlístka najväčších septembrových festivalov známy tým, že nemá súťažný program. Má však veľký vplyv vo svete filmového obchodu, veľmi demokraticky zahŕňa to, čo premiérujú ostatné jesenné festivaly a pridáva i pár svetových premiér.
Zatiaľ najväčšie haló na 34. MFF v Toronte spôsobil neposlušný americký dokumentarista Micheal Moore a jeho nový film Kapitalizmus: Love story, ktorý bol po prvý raz uvedený na tohtoročnom MFF v Benátkach. Je to plamenná obhajoba amerických chudobných, socializmu a prezidenta Baracka Obamu. Povedané marxisticky, je to film o najvyššom poslednom štádiu kapitalizmu, ktorý stratil demokratické návyky a odmieta životodarný princíp konkurencie.
Snímka financovaná významným producentom Harveym Weinsteinom začína zábery filmu o starom Ríme, kde tesne pred pádom impéria stúpla obľúbenosť brutálnych hier a adrenalínových scénok. Film sa potom presúva do prítomnosti alebo nedávnej minulosti. Dokumentaristicky sleduje niekoľko chudobných alebo schudobnených amerických rodín v niekoľkých štátoch pri exekúcii ich majetku a domov.
Nehnuteľnosti prechádzajú na realitné firmy, ktoré na ich ďalšom predaji získajú veľké peniaze. Moore však chudobných nabáda, aby domy neopúšťali a stali sa squattermi vo vlastnom majetku, pretože jedine potom nebudú živiť bohaté realitné firmy. Inými slovami: Moore nabáda chudobných k zmene zavedených poriadkov a k revolúcii.
Ďalej Moore kritizuje nízke platy pilotov a nižšiu bezpečnosť lietania alebo po vypuknutí ekonomickej krízy. Kritizuje veľké firmy ako Wall Mart a ich chovanie ilustruje firemným materiálom, ktorý stanoví, ako konať v prípade, keď zomrie pracovník firmy. Cieľom je, aby čo najviac peňazí prešlo z poisťovne na firmu a nie na rodinu pozostalého. Mŕtvym pracovníkom sa vo firme hovorí "mŕtvi roľníci" a Moore tak dokazuje, ako bohatí zmýšľajú o chudobných.
Najlepší je film v závere, kedy sa v hektickom tempe dostáva do doby po páde veľkých bánk a do obdobia Obamovej kandidatúry. Najväčší Moorov hnev a satira ikony neregulovaného kapitalizmu, teda bývalého prezidenta USA Georga Busha, ministrov financií Roberta Rubina a Hanka Paulsona, ďalej Roberta Feinberga, riaditeľa spoločnosti countrywide, vedúcej firmy na trhu s nehnuteľnosťami a hypotékami a senátora Christophera Dodda, ktorý Feinbergovi šiel po ruke. Moore nazýva súčasný kapitalizmus mafiánskym. Je to podľa jeho názoru zriadenie, ktoré stratilo vôľu k demokracii.
Podľa sociológov a ekonómov, ktorých Moore pre film oslovil, nie je už súčasný kapitalizmus demokraciou, ale plutokraciou. ovládanou malou skupinou vplyvných a bohatých ľudí. Bežní ľudia, ktorí v americkom kapitalizme žijú, sa však podľa Moorových prieskumov začínajú šikovať a stále viac mladých kapitalizmus odmieta. A to napriek tomu, že propaganda ich presvedčuje, aby systém podporovali. "Jediné, čo nám z demokracie zostalo, sú voľby," hovorí Moore v komentári k filmu.
V závere obchádza s bankovou dodávkou veľké bankové domy na Wall Streete a megafónom volá do okien bankérov, aby vrátili ľuďom peniaze, ktoré im ukradli. Hovorí: "Odmietam žiť v krajine ako sú Spojené štáty a odchádzam." Kam, to zatiaľ neprezradil. Súčasnú situáciu kapitalizmu v čase krízy prirovnáva Moore k živelnej pohrome, kedy ľudia sedia na strechách svojich domov a volajú o pomoc, ale nikto neprichádza, pretože bohatí sú už dávno za vodou. "Kapitalizmus je zlo," hovorí v záverečnom komentári Moore. "A zlo nemôže byť regulované, ale len vymetené."
Moorov nový dokument je veľmi patetický a schematický. Schéma o chudobných pracujúcich a upíroch vykorisťovateľoch bola používaná za socializmu. Moore je však lepší filmár než boli trubadúri socialistického spôsobu života a tým získava aj viac dôvery a viac obľúbenosti medzi divákmi. Rezonancia v Toronte na jeho film lbola obrovská. Po premietnutí filmu sa tlieskalo. Napriek tomu však je treba povedať, že Moorov film je veľmi čiernobiela agitka.
Premiéru filmu prišiel pozrieť i významný kritik Roger Ebert, ktorý ako jediný dostáva v Cannes zelenú kartu na nakrúcanie hviezd priamo na červenom koberci, bez toho aby musel byť na vymedzenom mieste za povrazmi oddeľujúcimi fotografov od celebrít. Ebert ochorel v roku 2002 na rakovinu, ale píše stále aktívne. Teraz sa oňho ako o ťažko chorého a málo pohyblivého stará jeho žena, ktorá ho doprevádzala i to Toronta. Pravidelné stĺpčeky pre kanadské noviny, ktoré Ebert písaval v čase festivalu, sa však tento rok nevyskytli. Ebertov súčasný zdravotný stav ma v Toronte zasiahol viac než Moorov film.
