ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Alena Čermáková: SuperStar? Nikdy viac za žiadne peniaze

Zo SuperStar vzniká nenásytná obluda, ktorá šliape po ľudskej dôstojnosti. Každý potrebuje z niečoho žiť. Sú však niekde hranice? Pýta sa skvelá šansonierka a hlasová pedagogička.

Narodila sa v roku 1964 v Bratislave. Po škole šla na ekonomickú nadstavbu, zároveň spievala v zábavových kapelách. Pôsobila v STV, nahrala viaceré piesne v Slovenskom rozhlase. Absolvovala VŠMU, odbor Filmová a televízna dokumentárna tvorba. V roku 1992(Zdroj: Karol Sudor)

Žena, ktorá v detstve spoznala, čo to znamená, keď je otec alkoholik a kriminálnik. Chcela zomrieť. Žena, ktorej lekári diagnostikovali rakovinu a ktorej sa fyzicky zjavil Boh. Žena, ktorá zvnútra spoznala súťaž SuperStar a tvrdí, že nikdy viac. Žena, ktorá sa dnes považuje za šťastnú. Skvelá šansonierka a hlasová pedagogička Alena Čermáková.

Kto ste? Filmárka, speváčka, hlasová pedagogička, žena v domácnosti, matka, manželka?

Všetko, čo ste povedali... Zároveň som dievča, ktoré v istom období spálilo mosty za Alenou Málekovou, mysliac si, že s novou nálepkou, teda priezviskom, zabudne na svoju minulosť. Mýlila som sa. Až dnes sa začínam dostávať na cestu, na ktorej zisťujem, čo je to vlastná identita.

Urýchľujú smutné životné udalosti dozrievanie ženy ako osobnosti?

Nie, toto spadá skôr do pôsobnosti entity, ktorej hovoríme Boh. Je pravdou, že človek máva tendenciu všetko urýchľovať, preskakovať množstvo vecí, predbiehať sa, ale je to chyba. Načo by sme to robili? Aj tak potom musíme brzdiť.

Vy sa za zrelú ženu nepovažujete?

Ani náhodou, ešte nie. (smiech) Skôr sa teším na svoje šediny a dúfam, že sa vyhnem aj umelým zásahom do svojej vizáže. Netúžim totiž klamať samu seba. Rada by som raz dozrela do múdrosti.

Mama vás mala v sedemnástich, otec v tom čase sedel vo väzení, pretože niekoho dobodal. Celkovo sedel sedemkrát. Vystihuje takáto atmosféra celé vaše detstvo?

Neviem. Detstvo mi formovala najmä moja extrémna citlivosť. Na svet som sa pozerala bojazlivými a plachými očkami, zároveň som však prežívala nesmierny obdiv k životu ako takému, k ľuďom, k veciam, k mojej mame, tete Helke, babičke...

Všetko ma zaujímalo. Mama mi spomínala, že prvých šesť mesiacov života šlo o strašné utrpenie, lebo som nonstop plakala. Keď som trochu vyrástla, často som bola stredobodom pozornosti pre svoju veselú povahu. V puberte som bola ako klaun - niečo vo mne bolo mimoriadne smutné, kým navonok som pôsobila veselo až strelene.

Zlé zážitky sa snažíme zo svojich hláv vytesniť. Darilo sa?

Snívala som vo svojom svete predstáv. Tento svet je mojou oázou doteraz. Tam naberám silu a chuť kráčať vpred s úsmevom. V realite sa však zážitky vytesňovať nedali. Do mojich deviatich rokov sme predsa existovali s otcom alkoholikom, bolo to veľmi zlé obdobie. Mama robila čo mohla, mala dve, tri roboty, chvíľami nevládala, otec nám opakovane dával najavo svoju nenávisť... Za šťastné by som svoje útle detstvo neoznačila. Je martýrstvo šťastím? Neviem, ale pochybujem.

9.jpg

Objavila som v sebe primitíva

Mame ste nikdy nevyčítali, že žila s takým mužom?

Nie, lebo keď som mala deväť, rozišla sa s ním a neskôr si vzala môjho druhého otca, Tónka. Poznali sa od detstva. Keď som sa narodila, práve on ma vozieval v kočiariku či prebaľoval. Bola to zvláštna love story - mamu totiž celé roky miloval, ale keďže bola zadaná, musel si počkať. Odchod skutočného otca z nášho bytu bol doslova vyslobodením. Mama sa totiž pri mojej citlivosti obávala, že by som z toho všetkého mohla snáď duševne ochorieť.

Nesiete dnes v sebe pozostatky toho pekla?

Niesla som, ale po mnohých revíziách a odpusteniach mám pole vyčistené. To je cesta k identite, k celistvosti. Nehovorím, že z času načas čosi neprekvapí. Nedávno som v sebe dokonca objavila primitíva. Môžete si stokrát hovoriť, ako sa zachováte v nejakej konfliktnej situácii, aj tak vás realita prekvapí. Jednoducho z nás vylezie aj čosi, čo máme bytostne dané. Potom je dôležité zastaviť sa, pomenovať veci pravým menom, nájsť spôsob ako povedať prepáč a odpustiť si. Trochu bláznivé, však?

O čo šlo?

O člena rodiny, ktorý nám mohým strpčuje život. Nešetrne som ho posielala tam, odkiaľ prišiel. Sama som mu potom povedala, že to nebolo v poriadku a že mu vlastne ďakujem, lebo mi pomohol odhaliť primitíva vo mne. Smiali sme sa a všetko bolo v poriadku.

Nedávno som mala výmenu názorov s jednou 85-ročnou susedou, ktorá sa hnevala na nášho psa, že jej občúrava záhonček kvetov. Na druhý deň mi prišlo smutno, keď som si predstavila, ako jej na tom záhončeku kvetov záležalo. Zazvonila som jej pri dverách, všetko sme si vysvetlili, obe sme plakali od dojatia. Na druhý deň ma od nej doma čakala kytica kvetov. Mám o jedného priateľa navyše. Všetko je o komunikácii.

Deti občas opakujú chyby rodičov. Nikdy ste sa nevychýlili z normálnej cesty?

Možno áno, najmä keď som hľadala lásku, keď som smerovala k hudbe. Zrazu som videla, koľko je za všetkým špiny. Mala som dokonca obdobie akejsi sebadeštrukcie, keď som sa rozhodla, že pôjdem v šľapajach Janis Joplin.

Drogy, alkohol, cigarety?

Okrem drog. Našťastie, ten kód mi nebol geneticky daný a preto som nikdy nebola opitá toľko dní po sebe, aby som ráno cítila, že sa chvejem. Také sa jednoducho nestalo a je to dobre.

Túžila som po otcovi, ktorý by ma mal rád

Ľudia, ktorí vyšli z detských domovov alebo disfunkčných rodín mi vraveli, že trpeli iracionálnym pocitom viny voči rodičom. Mali ste ho aj vy?

Nie, skôr som sa hanbila. Všetci okolo totiž videli, aký je otec. Mamu som obdivovala a v tichosti milovala. V kútiku srdca som túžila po otcovi, ktorý by ma skutočne mal rád.

Cítili ste nenávisť?

Hm... neviem, či to tak nazvať, skôr nie. Isté obdobie tam bolo želanie smrti. Priala som si, aby otec zomrel, vnímala som to ako možnosť oslobodenia. V jednom čase som dokonca chcela zomrieť ja. Taký život sa mi jednoducho nepáčil.

So všetkým ste sa vysporiadali tým, že ste o otcovi natočili dokument. Sama ste ho kdesi nazvali aktom odpustenia.

Nielen o otcovi, ale o tom, že detstvo nás formuje a poznačuje na celý život.

Pozrite - na svet som prišla ako človiečik, ktorý bol neželaný, odmietaný, snáď aj prekliaty okolím, veď rodičia boli neplnoletí. Dieťa v lone matky to všetko cíti, dokonca som mame neskôr presne pomenovala ľudí, ktorí boli proti nej, keď otehotnela. Všetkých potvrdila. Z tohto pocitu ohrdnutia som si potom vytvorila modus vivendi pre svoju existnciu „všetkým vám raz dokážem, že som hodna lásky". Nebola to dobrá veta. Tým filmom o otcovi a našej rodine som chcela zvrátiť zabehaný pohľad spoločnosti.

Zvrátiť v čom?

Že deti z takzvaných rozvrátených rodín nemajú šancu na úspešný život. Spoločnosť také rodiny najmä v socializme nepotrebovala vidieť. Chcela som, aby ľudia, ktorí sa ocitli v rovnakom odmietnutí, ohrdnutí až sebadeštrukcii, videli možnosť posunu. Ten pocit odmietnutia sa totiž dostane do vás, a potom to už nie je problém okolia, ale vás samého. Zároveň som chcela niekam posunúť samu seba a spoznať otca.

Na to film nestačí.

Iste, ale hoci som otca cez film spoznala len čiastočne, bolo to oveľa viac, ako som čakala. Navyše som sa začala uzdravovať aj z toho pocitu odmietnutia, čo ma doviedlo až k úplnému odpusteniu.

Otca bolelo, že sa ho bojím

Blízke okolie vám nevyhadzovalo na oči, že na kameru vyťahujete intímne rodinné záležitosti?

Najťažšie to mal asi môj manžel, ktorý do filmu písal hudbu a prežíval so mnou všetky tie stavy. Nie je totiž ľahké točiť s otcom päť hodín, potom prísť domov a byť normálny. Prechádzala som očistou, mnohé hodiny som len pozerala do stropu alebo preplakala. Ak niekto odmietal to, čo robím, tak najmä tí, ktorí boli intelektuálne na výške. Jednoduchí ľudia mi, naopak, skôr pomáhali. Sú totiž otvorenejší a pravdivejší.

Nikto nie je len „zrúda", každý má v sebe aj niečo dobré. Dá sa pomenovať, čo ste si na otcovi vážili?

Hm... žil vo svojom zvláštnom svete, nedokázal prijať realitu normálneho života. Určite bol tvorivý a charizmatický, možno však mal v sebe priveľa čŕt, ktoré sa bili. Spájala sa v ňom láska a nenávisť, objatie aj krutosť, už jeho predkovia boli takí.

To bol dôvod, prečo v dokumente vystupovali aj starí rodičia?

Áno, presne. Bola to snaha o objektivitu.

Našli ste poľahčujúce okolnosti, prečo bol taký?

Pochádzal zo siedmich detí. Jeho mama... Vidíte, ani nehovorím „moja babka", ale „jeho mama". Nikdy som ju za babku asi neprijala. Pripadala mi falošná. Otcov otec tiež pil, takže nepochybne nasával veľmi zlý vzor a keď sa to spojilo s genetikou, nebolo v jeho silách to zvrátiť. Bol hochštaplerom, ktorý nikdy nepochopil, čo je láska, obeta, hoci moja mama pri ňom stála a snažila sa. Nič si nevážil, vôbec nič.

Rovnaký vzor nasávali aj otcovi súrodenci. Dopadli inak?

Otcova sestra mala ťažký osud, ako alkoholička skončila pod kolesami auta. Kedysi to pritom bola nádherná žena. Otcov brat pil tiež, rovnako skončil aj vo väzení, ale našťastie sa nakoniec včlenil do spoločnosti. Ostatní súrodenci však boli veľmi svedomití a mali fungujúce rodiny. Všetkých súrodencov som ani nepoznala.

V tom dokumente otcovi striháte vlasy. Keď som to videl, premýšľal som, či to nie je póza, či naozaj šlo o autentickú chvíľku.

V scenári to určite nebolo zakomponované, šlo o spontánnu chvíľu, ktorú mohol vymyslieť len život. Takých je tam oveľa viac. Nič sa nedalo predvídať, lebo ľudia tohto typu sú nevyspytateľní. Dorazíte na miesto, štáb vybalí veci, ale pritom nemáte istotu, či ten človek vôbec príde. Pre mňa bolo strihanie otca neuveriteľné. Pred mojimi očami sa menil na iného človeka, hoci len navonok.

Na premiéru ste ho nepozvali, lebo ste mali strach, či nepríde opitý. Ten film však videl. Čo naň hovoril?

Neviem, či bol schopný reflektovať, čo v tom filme bolo. Povedal mi však, že súhlasí so všetkým, akurát ho mrzia moje slová o tom, že sa ho bojím. Bola to pre neho krutá bolesť.

Bolo vám na jeho pohrebe smutno?

Bolo, ale zároveň som bola šťastná.

Šťastná z čoho?

Že som ten pohreb spravila tak, aby som obstála pred svojím svedomím. Prišla naň totiž aj moja mama.

Symbolické a sympatické gesto.

Mama tam veľmi plakala, bolo to hlboko úprimné. Vyplakala celú bolesť zo života s ním, zo života, v ktorom bola bezmocná. Tiež mu odpustila a prišla sa rozlúčiť s majestátom človeka. Videla som v tom krásu.

Zjavil sa mi Boh

Viete, prečo ste začali spievať?

Pre vnútornú potrebu, pre pocit. Nesmierne ma to bavilo. Prvým mojím idolom bola Eva Kostolányová. Otec, ktorý ma vychoval, pracoval na onkológii. Raz prišiel domov s plačom, vraj Eva zomrela. Vtedy som vyhlásila, že chcem zomrieť tiež. Bola to pre mňa najúžasnejšia speváčka.

V sedemnástich ste sa zjavili u Františka Tugendlieba.

Nasmeroval ma k nemu jeden kamarát, v tom čase som spievala a zarábala v zábavových kapelách. Stal sa akýmsi mojím ochrancom, dodnes patrí k ľuďom, ktorých si v živote vážim najviac. K takým patrí aj manžel, s ktorým sme spolu už 19 úžasných rokov.

Ostaňme ešte pri Františkovi. Čím vás tak zaujal?

Záujmom o človeka. To stačí.

Mnohým ako liečiteľ pomohol so zdravotnými problémami, mnohých tiež naučil spievať. Vyhľadávali ho aj hviezdy. Vyvinul dokonca vlastnú metódu, ktorou vyučujete aj vy. V čom je pointa?

V inom prístupe k spevu. František sa sústredil na svalovú prácu hlasiviek, takpovediac na hlasivkový fitness. Vďaka tomu sa človeku spieva ľahšie, pre hlasivky je to aj zdravšie. Tí, ktorí si to vyskúšali, to mimoriadne oceňujú.

Tugendlieb vám pomohol aj zdravotne, keď sa vám za okom vytvorilo niečo, čo lekári vyhodnotili ako nádor či metastázu. Čo sa vám prehnalo hlavou, keď vám povedali diagnózu?

Bolo to príšerné. S manželom sme sedeli na nemocničnej posteli, keď prišla lekárka a povedala tú šialenosť. Mala som 38 rokov, dve malé deti, takže to bola veľmi zlá situácia. Ukázalo sa, že vlastne nikto z nás nemá patent na život, nemôže dlhodobo plánovať. Manžel zachovával pokoj, akoby naznačoval, že sa ma tá choroba vlastne ani netýka, lenže slová lekárky boli ostré ako britva. Nerozumela som, prečo mi to oznamuje tak kruto.

Toto sú chvíle, keď sa niekto zmobilizuje, iný úplne zloží.

Mňa sa netýkalo ani jedno, bola som ako vo vákuu. Zaujímavé je, že na Františka ako liečiteľa som si v tej chvíli ani nespomenula. Manžel musel odísť, možno týždeň som bola na izbe sama, keď som do oka dostala ďalší záchvat, úplne sa tlačilo von. Samotná správa o tom, čo mi je, de facto zhoršila môj zdravotný stav. Nesmela som dokonca ani plakať, aby sa oko nenamáhalo. Františkovi som len napísala sms o tom, čo sa stalo. Odpísal, že nerozumie, prečo mu „tatík" berie jeho najmilších ľudí. Uzavrela som sa a...

... a rozprávala sa s Bohom.

Presne tak, hoci som k tomu nebola vychovávaná. Hovorila som s ním veľmi veľa, až sa mi nakoniec ukázal.

Fyzicky?

Áno. Bola to produkcia srdca, nie hlavy. Mal striebristé vlásky, tvár akoby nebola, len vyžarovala. Neuveriteľná láskavosť, úsmev, krása. Mal na sebe tyrkysové rúcho a broskyňový šálik... Vedľa Boha sedel Ježiš Kristus. Bol trochu vytočený do boku a meravo na mňa pozeral. Okolo bola hmlovina, niečo, čomu hovoríme Duch svätý. Tie Božie ruky sa ma doslova dotýkali, počula som aj jasný hrmotný hlas. Veľmi zvláštna skúsenosť, ktorá sa už nezopakovala. Minulý rok v máji som sa opäť dostala do nemocnice pre podobné problémy s okom, ale zjavenie už neprišlo. Tridsaťšesť hodín som sa modlila otčenáš, neustále mi vypadával text, cítila som strašný smútok a samotu. Vtedy, prvýkrát, som smutná nebola.

Nemohla to byť fantázia?

Nie, dokonca som vtedy ani nebrala žiadne lieky, ani len na spánok či upokojenie, jedine kortikoidy. Boh bol pri mne fyzicky, hoci to nedokážem vysvetliť. Bola tam jeho Milosť.

1.jpg

Boh mi pomohol, nádor zmizol

Zmenilo vás to?

Úplne. Po tom všetkom som sa vybrala za dvoma duchovnými a postupne sme sa stali priateľmi. Jedným z nich je Anton Srholec, druhým evanjelický kňaz Mirko Hvožďara. Predtým som bola v otázkach viery akýmsi bezdomovcom. Po nadprirodzenom stretnutí s Bohom som získala vzťah, ktorý uzdravuje všetky choroby, smútky, pocity odmietnutia či viny. Začínam vidieť svet inými očami, akoby mi niekto odlepil pásku z očí, začínam vidieť význam všetkých krívd, ktoré sa mi v živote udiali. A to nie je málo. Žijem najkrajšie dobrodružstvo, aké som doteraz žila. Toto naozaj uzdravuje do hĺbky, do špiku kostí. Na ľudí a situácie v živote sa učím pozerať inou optikou. Kedysi som sa v snahe nájsť duchovno zaoberala ezoterikou, jogou, zenom a podobne. Dnes som rada, že idem po ceste, kde je pravda i život.

Ako vám ten nádor zmizol?

Po návrate z nemocnice som zavolala Františkovi a spýtala sa, či by ma neliečil. Súhlasil a robil tak na diaľku každý deň o dvanástej približne 15 minút. Pomohlo to.

V lekárskych záznamoch bolo potvrdené, že ide o rakovinu?

Áno, tie papiere mám niekde doma. Na onkológii mi po liečení Františkom spravili sonografické vyšetrenie aj magnetickú rezonanciu a povedali, že to zmizlo. Po 19 dňoch. Po chorobe nebolo ani stopy, ani len malý náznak.

Čo na to hovorili lekári?

Že pri mne museli stáť všetci anjeli.

Nemohlo to byť niečo, čo nebolo nádorom a jednoducho sa to vstrebalo?

Iste, že mohlo, pokojne mohlo ísť o zlú diagnostiku a oko mi vytláčalo niečo iné. Možné je všetko. Vychádzať však môžem len z toho, čo tvrdili lekári. Ono to ani nie je dôležité, hlavne, že to zmizlo. Boh mi pomohol a ja som za to vďačná.

3.jpg

Som nepredajná

Piesne vám skladá manžel. Pre nás sú to šansóny, niektorí dokonca hovoria, že ste pokračovateľkou Hany Hegerovej, vy sa tomu bránite. Čo to teda je, kto ste?

Nedávno sme to riešili s manželom v kuchyni, pýtala som sa ho čosi podobné ako vy mňa - kto vlastne som, keď predstupujem pred ľudí? Gilberta Bécauda volali „Tisíc voltov", Edith Piaf bola gruntovná, krčmová, podlahová a milujúca žena, láska. Jej úprimnosť dostávala ľudí na kolená. Charles Aznavour je romantik, obdivujúci život. Hegerová je famóznym spôsobom prespievané divadlo. Kto som ja?

Na čo ste prišli?

Na nič. Ivan je so mnou príliš spätý, povedať to teda musia iní. Viem však, že chcem ľuďom poskytnúť objatie, rozumieť ich smútkom aj nenávisti, ich zraneniam, byť ich spoločníkom v smiechu i v plači, nie mentorom. Keď som na pódiu, o iné sa nesnažím.

Neľutujete, že je to menšinový žáner, že nikdy nevypredáte športovú halu?

Nikdy nehovor nikdy. To, čo je dnes menšinové, môže byť o chvíľu masové. Aj iní mi hovorili, že je to škoda, ak s týmto hlasom nespievam niečo iné. Jasné, že som nad tým premýšľala, všetci predsa chceme úspech, ale za akú cenu? V tomto štádiu túžim robiť to, čo práve robím. Peniaze, ktoré by som mohla zarobiť v komercii, nikdy nevymením za svoju motiváciu spievať tak, ako cítim.

Čiže v tomto ste nepredajná?

Trúfam si povedať, že dnes už áno.

Snáď každý spevák mi vravel, že má na CD aj veci, za ktoré sa dnes hanbí. Vy ste váš prvý album pripravovali snáď sedem rokov. Nájdu sa také aj na ňom?

Nie, tam neexistuje pesnička, ktorá by bola do počtu. Neboli sme tlačení žiadnou produkciou k tomu, aby sme zľavovali zo svojich predstáv. V tejto slobode sme vybrali trinásť piesní, ktoré považujeme za naozaj kvalitné. Názor na ne som nezmenila, páčia sa mi aj s odstupom rokov.

Chystáte nové?

Áno, prešlo ďalších sedem rokov. Vybrali sme tie najlepšie veci a vyjde album, ktorý by sa mal volať Keď máš kam ísť. Okrem toho pripravujeme francúzsko-nemecko-slovenské CD so slávnymi, zaujímavými a krásnymi šansónmi. Určený bude skôr pre zahraničné publikum.

Termín?

Príďte 3. decembra do Divadla Wüstenrot.

5.jpg

SuperStar? Nenásytná obluda

Hana Hegerová má svojho Petra Maláska, vy manžela Ivana. Napriek tomu každá stojí na pódiu za seba. Na Hegerovej koncertoch som neraz premýšľal, ako pomenovať to, s čím tak „valcuje" publikum. Vy ju poznáte osobne, krstila vám aj album. Prišli ste na to?

U nej ide o symbiózu talentu, charizmy a pracovitosti. Keby jej piesne spieval niekto iný, neverili by ste im. Tie piesne doslova hrá, prežíva, je v nich úprimná. Cítiť z nej kreativitu divadla i osobnej výpovede. Ja nie som herečka, preto musím byť vždy autentická a kruto úprimná. Neviem sa skryť za postavu, nemám žiadne technické herecké schopnosti, čím by som zamaskovala iné svoje neschopnosti. Pred publikum vždy predstupujem s pokorou, lebo viem, že na dve hodiny mám v rukách jeho srdce. To je veľká zodpovednosť.

Šansón nie je práve žáner, v ktorom sa dá šaškovať na playback, nie?

No, to teda nie. Kto by sa o to pokúšal, narazí. Šansón nie je šoubiznisová obluda.

Robili ste hlasovú pedagogičku v prvých dvoch sériách SuperStar. Je tá súťaž v poriadku, ak vezmeme do úvahy, čo ten biznis a potom odkopnutie môžu narobiť s dušami neplnoletých súťažiacich?

Keď sa robila jednotka, bola to pre mňa veľká neznáma, nikdy predtým som tú súťaž nevidela. Čo to robí s dušami neplnoletých, sa ukázalo až potom, najmä v tretej sérii, kde bol vekový priemer pod hranicou 18 rokov. Žiadna súťaž, ktorá prekračuje hranicu etiky a ľudskej dôstojnosti, nemôže byť dobrá. U nás sa SuperStar dal väčší spoločenský priestor ako si zaslúži, veď speváci z nej boli populárnejší a zarábali častokrát viac ako etablovaní umelci. Je to normálne?

Čo presne ste s nimi robili?

V priebehu týždňa som sa každému súťažiacemu venovala hodinu. Dramaturg im vybral pieseň, pričom tá nemusela rešpektovať ich hlasový rozsah...

Transpozícia skladieb nebola možná?

Nie, všetci museli spievať v tónine, v akej bol originál.

Tým sa vysvetľuje, prečo Bezdeda skoro „umrel" pri interpretácii pesničky Voda, čo ma drží nad vodou.

Nielen. Doplatil na to aj Samo Tomeček, ktorému dali v jednom kole spievať niečo úplne mimo jeho rozsah, alebo Schindlerová s Gombitovej Vyznaním.

Väčšinu času sme sa so spevákmi venovali technike, zvyšok interpretácii konkrétnej skladby na daný týždeň, teda jej výrazu. Niektorých som sa snažila držať aj psychicky. Mnohí rástli z kola na kolo. Zle však na mňa vplývali snahy človeka, ktorý stál v pozadí niektorých spevákov a snažil sa im nainfikovať nenávisť voči mne i Tugendliebovej technike.

Prečo?

Nevyšli mu snahy dostať sa do SuperStar ako hlasový pedagóg. Humbug okolo sa ma inak netýkal, nedostávala som ani lístky na finálové večery, väčšinu z nich som pozerala doma v teplákoch. Raz mi dokonca jedna členka zo štábu povedala, že ak ma ešte raz uvidí v zákulisí, budem mať problémy.

Druhá séria bola psychicky ešte náročnejšia. Všetci sme boli v domčeku, v jednej miestnosti sa učilo i varil obed, prosto z toho robili reality šou. Bola som zaskočená, že na obrazovke verejnoprávnej televízie sa v záverečných titulkoch neobjavovalo moje meno.

Ako to vysvetlili?

Vraj tam nemôže byť každý, tak znela sprostredkovaná odpoveď. A keď s tým mám problém, majú za mňa náhradu. Vravela som si, že už bude stačiť len titulok v bulvárnych novinách, ako som urobila niečo nekalé, a je po Čermákovej. Oveľa viac ma oslovovala skromnosť Petra Cmorika, hoci vedel, že je tisíckrát lepší ako ostatní. Napriek všetkému nemal problém sadnúť si a debatovať o tom, čo by mohol vylepšiť. Mnohí slabší sa pritom tvárili ako majstri sveta. Po druhej SuperStar som vážne uvažovala o tom, že prestanem učiť.

Išli by ste do toho aj dnes?

Určite nie. Dokonca ani vtedy, keby mi konečne dobre zaplatili. Nemám chuť podávať si ruku s touto formou zla, nezlomili by ma žiadne peniaze. Na obrazovkách mi prekážala už tretia séria a aktuálnu česko-slovenskú verziu sa bojím pozerať, hoci „nakúkam", aby som bola v obraze. Zo SuperStar, zdá sa, vzniká nenásytná obluda, ktorá šliape po ľudskej dôstojnosti. Mladí ľudia sa chcú zviditeľniť aj za túto cenu a médiá si z toho robia biznis. Každý potrebuje z niečoho žiť. Sú však niekde hranice?

Mrzí vás niečo na našom šoubiznise?

To, že tak, ako sú viditeľní interpreti, tak sú neviditeľní autori hudby a textov. Je zaujímavé, že keď niekto so mnou robí rozhovor, napíše, že „Alena Čermáková a jej manžel Ivan". Raz sme niekde vystupovali a predstavili nás ako „Čermáková a jej hudobný doprovod". Pritom tie naše krásne melódie píše práve Ivan. Podľa mňa to autorov piesní musí tak trochu aj bolieť. Je to nespravodlivé. To isté platí pre textárov, v mojom prípade ide o Stana Bellana, Petra Uličného a Scarlett Čanakyovú.

Nespravodlivé, ale tak je to všade.

Iste. František mi hovoril, že neznáša, keď niekde počuje vety typu „zaznie pieseň Heleny Vondráčkovej". Má pravdu, veď ona svoje piesne ani neskladá, ani nearanžuje, ani nepíše texty. Spravodlivé by bolo hovoriť, že skladbu od XY spieva Helena Vondráčková. Máloktorí skladatelia sú takí viditeľní ako napríklad Hapka s Horáčkom.

Kto je na vine, že autori sú v úzadí?

Často samotní speváci. Zabúdajú na to, že nebyť autorov, nikto by o nich nevedel.

Mnohí českí umelci hovoria, že naša muzika je progresívnejšia. Je to tak?

Neviem to jednoznačne posúdiť, je to ťažká téma. Pevne však verím, že práve na pozadí aktuálnej ekonomickej krízy sa deje aj niečo radikálne duchovné, čo nás posunie vpred. Dá sa teda očakávať aj progres v hudbe.

Rozhovor bol autorizovaný, Alena Čermáková v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Projekt Seberíniho: 60% vypredané ešte pred začiatkom kampane
  3. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  4. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  5. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  6. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  7. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  8. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  9. Rastie nám pokrivená generácia?
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  1. Projekt Seberíniho: 60% vypredané ešte pred začiatkom kampane
  2. FSEV UK v Bratislave: Prax je súčasťou študijných programov
  3. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  4. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  5. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  6. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
  7. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  8. Detské zúbky sú veda
  9. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  10. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 6 808
  2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to) 3 842
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 3 112
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 619
  5. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 1 806
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 1 236
  7. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách 1 140
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 088
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 069
  10. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície? 969

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Môže sa ľahko stať, že českú vládu povedie Slovák

Dôvody, pre ktoré by väčšina Čechov mala závidieť Slovákom ich politiku. Preferencie potvrdzujú, že tretina ľudí si ešte nevybrala.

ŠPORT

Milióny na jeho plat? Výskumy ukázali, že Sagan sa oplatí

Tím Bora-Hansgrohe zhodnotila prvú sezónu v najvyššej lige, očakával viac.

KULTÚRA

Star Trek mával smiešne masky a triky. Na nových častiach sa však nešetrilo

Na Netflixe sú prvé epizódy po desiatich rokoch.

EKONOMIKA

Pozrite sa, koľko rokov pracovného života vás čaká

Eurostat: Za 10 rokov stúpla dĺžka pracovného života v priemere o 1,8 roka.

Neprehliadnite tiež

Písať je dobré, keď sa necítite pod psa

Víťaz súťaže Poviedka stavil na poviedku, ktorá nie je o psoch. Pomohla mu čeština.