Kriminálnu zápletku musí riešiť profesionálny zločinec i nevinní diváci. Nie je isté, či na konci nového filmu Jima Jarmuscha Hranice ovládania budú aj oni spokojní.
BRATISLAVA. Jim Jarmusch naozaj nemá rád, keď dostane otázku: Mohli by ste povedať, o kom ste vo svojom filme chceli rozprávať? Ale teraz do svetových kín vstupuje jeho novinka Hranice ovládania, a preto sa v promo rozhovore pre distribútora predsa len trochu prekonal. Vraví v ňom, že sa pokúsil rozvinúť sériu kriminálnych knižiek od Donalda Westlakea.
Všetky sú o profesionálnom zločincovi Parkerovi. „Je mimoriadne disciplinovaný, a to z neho robí fascinujúcu postavu," vysvetľuje Jarmusch. „Keď prijme nejakú objednávku, nenechá sa rušiť ani sexom, ani alkoholom, ani inými radovánkami. Akurát, že ľudia z jeho okolia všetko pokašľú a on sa ocitne v chaotickej situácii, ktorá je úplným protikladom k jeho pedantnému prístupu."
Dvadsaťpäť strán
V Hraniciach ovládania je takým Parkerom mlčanlivý Lone Man. Chodí po Madride a vo svojej misii nemá veľmi jasno. Pravidelne si však v kaviarni objednáva dvojité expresso a reaguje na ľudí, čo sa mu prihovoria stále tou istou vetou. Vy nehovoríte po španielsky, pravda? Od každého z nich dostane správu zašifrovanú v zápalkovej škatuľke, a to ho akosi posúva stále bližšie k cieľu. Konkrétnejšie, k obeti. Všetko sa to stane v tichosti, bez akéhokoľvek vysvetlenia.
Jarmusch hovorí, že pred nakrúcaním nemal poriadny scenár, len dvadsaťpäť strán bez akýchkoľvek dialógov. O obrazy, slová, či symboly sa staral až na mieste, buď prišli samy, alebo ich prediskutoval s kolegami. Samotný názov filmu prevzal od amerického spisovateľa a beatnika Williama S. Burroughsa, ktorý vo svojej eseji The Limits of Control písal, že „slová sú základným nástrojom na kontrolu".
Ale keby vraj niekto veľmi chcel, v tomto filme by našiel aj odkazy na básne mladého francúzskeho rozorvanca Arthura Rimbauda alebo európske kriminálne filmy nakrútené v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
Nepriaznivé recenzie potešia
Výsledné dielo by sa dalo vnímať ako dômyselná filmová a intelektuálna hra. Rovnako pravdepodobné však je, že vyznie ako nafúknuté prázdno alebo arogantné zneužitie fanúšikov, ktorí na Jima Jarmuscha radi chodia. To, že zašifrovanú misiu rozlúšti Lone Man, je skvelé - ale poradí si s ňou ešte niekto okrem neho? Má okrem detailov zmysel aj celok?
Doteraz Jarmusch hovoril, že nespokojné recenzie na svoje filmy číta rád, možno teda zaregistroval aj tú z novín Washington Post. V nej by sa dočítal: „Vo filme Hranice ovládania nie sú žiadne emócie ani zaujímavé postavy, príbeh nemá účinok, a teda niet dôvodu, prečo ho vidieť. Možno by Jarmusch spravil lepšie, keby scenár posunul Davidovi Lynchovi. On vie majstrovsky spájať mätúce obrazy aspoň do niečoho pôsobivého, hoci sme si nie istí, čo sa to, dočerta, na plátne deje."
To nemôže byť zlé
Zároveň sa však Jim Jarmusch môže spoliehať na svojich verných prívržencov, najmä na ich ochotu hľadať v neviditeľných plánoch. Niektorí dokonca dopredu hovoria, že on nemôže nakrútiť zlý film, a nedá sa povedať, že by to bola úplne nezaslúžená poklona.
Teraz si už môžu medzi sebou vymieňať presnejšie argumenty, lebo Hranice ovládania prichádzajú do našich kín. Hlavnú úlohu v nich hrá Jarmuschov obľúbenec Isaach de Bankolé a tretíkrát na spoluprácu pristal majster komédie Bill Murray.
Pre istotu však treba upozorniť, že tam toho veľa nemá ani on.
