BRATISLAVA. Páni muzikanti a známe tváre to mali ľahké. Aj dievčatá - prinajhoršom ich vyťahovali okienkami v zadnej miestnosti s barom. Fotografi sa tiež dostali dnu bez problémov. Menej vyvolení sa tlačili pred vchodom aj hodiny a dúfali. Každý tam chcel byť. Véčko bola smotánka (vodková), popíjaná z horčičákov (spisovne horčičiakov). Bola to prehliadka dobrej hudby, módy, účesov a krásy, alebo aj úplné popieranie tohto všetkého.
Chlapec, ktorý sa nebál
Vyzerá to trochu čudne, keď si fotograf datuje vznik svojho fotografovania presne na 21. augusta 1968. Akoby sa dovtedy nič neudialo. A potom zrazu všetko.
Peter Procházka mal 16 rokov. Býval nad Sibírskou ulicou a dolu na Račianskej boli sovietske tanky. „Už sme vedeli, že sa nesmie fotiť. Ale s bratom sme poobede vybehli akože na nákup. Sovietsky fotoaparát Ljubiteľ bol ukrytý v taške medzi múkou a chlebom. Nenápadne som ho vyberal a cvakal."
Sovietsky fotoaparát namierený na sovietskych vojakov. No fotografií nezostalo veľa. Fotokomoru našiel rozhádzanú, negatívy ktosi pošliapal alebo ukradol. Škoda. Ale Procházka len pokrčí ramenami. Druhý Bielik by to vraj aj tak nebol. „Fotil som len rukolapné veci." Čo však z toho dňa mohlo byť silnejšie, ako práve rukolapné veci? Možno len fotoaparát v rukách chlapca, ktorý nemá strach zo svojho strachu.
S odstupom času
Véčko zo 68. roku je na fotografiách málo. „Ešte som bol mladý, len som sa tam tak obšmietal. Trvalo asi pol roka, kým mi dovolili fotiť." V Procházkovom objektíve sa hneď ocitli Prúdy. A 21-ročný Marián Varga. Do výberu 40 fotografií na výstave Véčko - legendy klubu sa však dostal Varga z roku 1972. Zdá sa, že pri uchu si drží mobil, ale je to klam. „To sú najsilnejšie cigarety, aké bolo dostať kúpiť, ligerosky z Kuby."
Varga má viacero podôb. Podobne Hammel, Gott alebo Jakubisko. Scenár výstavy nedodržiava chronologickú postupnosť. Preskakuje z roka do roka a kladie vedľa seba legendy Véčka zachytené s odstupom času. Na jednej sa Ján Lehotský ešte len rozbieha (1969) a interpretuje Raya Charlesa, a zrazu má vyše päťdesiat. Je tu aj sférická džezová fotografia klaviristu Laca Gerhardta a trubkára Laca Décziho alebo portrétna fotografia Deža Ursinyho z roku 1975, keď pripravoval svoj prvý album na texty Ivana Štrpku.
Bozky a striptíz 69
Ani sám fotograf si možno neuvedomil, na koľkých snímkach z roku 1969 sa véčkari bozkávajú. Okrem Horúceho bozku pri vstupe do výstavných priestorov, ktorého aktérmi sú „Gea a nejaký Rakúšan", sa tesne pred bozkom nachádzajú aj herci Divadla na korze Milan Lasica a Marta Rašlová a tesne po ňom Zita Furková a Marián Labuda. Ani Ondrej Nepela sa zrejme neubránil bozku, Martha Elefteriadu sa naň očividne chystá.
Bozkávanie sa vo Véčku zjavne nebolo raritou, zato striptíz silvestrovskej noci 1969 áno. Striptérka prišla z nočného baru Perugia na Zelenej ulici. „Prvýkrát som videl striptíz naživo, ako asi aj väčšina ostatných šokovaných hostí. Ale nefotografovalo sa dobre, organizátori zakryli reflektor." Výsledok však dobrý je a nanajvýš čitateľný.
Autor: Ada Jung
