Architekt a šperkár je nezvyčajná kombinácia. Ako k tomu prišlo, že ste si vybrali jedno aj druhé?
Aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, sú to príbuzné odbory. Šperk aj architektúra sa zaoberajú ľudským telom. Architektúra vymedzuje priestor pre ľudské telo, snaží sa reagovať na jeho potreby tak, aby bola vždy zážitkom a vytvárala čo najlepšiu energiu pre jestvovanie človeka. Šperk je priamo v kontakte s telom nositeľa. Šperk aj architektúra sú o vytváraní určitých pocitov, atmosfér, no môžu aj symbolizovať status svojho majiteľa. Umelecký šperk je dnes v tej istej polohe ako architektúra, maľba, socha. Hranice medzi takzvaným užitým umením a voľnou tvorbou sa zotreli. Maliari robia dizajn, dizajnéri maľujú a robia šperky, všetko sa prelína.
Dosť ľudí má pocit, že VŠVU generuje umelcov, ktorí nie sú použiteľní pre reálny život. Ako to vidíte vy?
To je hlboký omyl. Bez výtvarníkov - architektov, dizajnérov, maliarov by náš každodenný svet vyzeral úplne inak. Sú to práve výtvarníci, ktorí pomáhajú formovať to, v čom žijeme. S výtvarníkmi je spájaný romantizujúci pohľad na umelca, ktorý žije vo svojom svete a vznáša sa vo svojich tvorivých oblakoch. Ale tak to nie je. Dnešný výtvarník je svojím vlastným manažérom a musí komunikovať so štruktúrami, ktoré podporujú umenie, s majiteľmi galérií. Z toho sa odvíja aj výučba predmetov. Prednáša sa napríklad marketing a manažment pre výtvarníkov.
Môže sa mladý výtvarník uživiť svojím umením?
Je to ako všade v umení aj v hudbe. Vlastná, povedzme voľná tvorba uživí len špičky, ale treba povedať, že každý absolvent odchádza zo školy s vedomosťami a zručnosťami, ktoré dávajú šancu uplatniť sa vo svojom alebo príbuznom odbore. Ideálne je, ak sa výtvarníci dostanú aj do medzinárodného kontextu a k tomu im na škole aj pomáhame.
Ktorýkoľvek Slovák si vie spomenúť na minimálne jedného aktívneho operného a džezového speváka, ale s výtvarníkmi to je horšie. Zdá sa, že pokiaľ výtvarný umelec nie je škandalista, nemá šancu. Čím to je?
Prostredie výtvarného umenia je trochu komornejšie. Umenie sa nesnaží generovať hity, nie je krátkodobou záležitosťou, hľadá publikum vnímavé, citlivé, zaujímajúce sa o kultúru. Ľudí, ktorí chodia do galérií, je na Slovensku stále málo. Ale som presvedčený o tom, že je to len vec vývoja. Momentálne si ľudia často musia uspokojovať jednoduchšie potreby ako ísť do galérie.
Čo vám na súčasnom výtvarnom umení najviac lezie na nervy?
Povrchnosť. Výtvarníci, ktorí mali úspech, sú čitateľní v tom, že išli do hĺbky. Cítiť tvorivý úkon a jeho prežitie, či už urobený klasickou technikou, alebo modernými prostriedkami. Autor musí mať veci prežité, či už je to maľba, socha alebo inštalácia. Irituje ma, keď vyprchá emócia.
Niekto poznamenal, že niekedy nevie, či ide o umelecké dielo, alebo si inštalatéri zabudli v galérii náradie. Kontroverznými gestami sa u susedov zviditeľňoval napríklad David Černý. Musí človek, ktorý sa venuje takémuto typu konceptualizmu, vedieť napríklad kresliť?
Môže to byť spôsob, ako sa presadiť v médiách. Ja by som tomu váhu neprikladal. Čo sa týka remesla, som konzervatívny a som presvedčený, že každý, kto sa vyjadruje výtvarne, by si mal osvojiť abecedu, ktorá mu umožní tvorbu. K tej abecede zásadne patrí kresba ako prvé zobrazenie toho, čo má autor v hlave, nehľadiac na to, či bude potom pracovať so štetcom, kamerou, dlátom, striebrom alebo inak. Kresba je podľa mňa nutná na to, aby vznikala skutočne prežitá tvorba. Kým sa povedzme Picasso dopracoval k svojmu autorskému vyjadreniu, kreslil úplne realisticky a anatomicky správne. Rokmi praxe a kreslenia sa dopracoval k tomu, že napríklad býka spravil niekoľkými rýchlymi ťahmi. Umenie musí byť spojené aj s remeselnou zručnosťou.
Je dôležité, aby vnímateľ umeleckého diela rozumel tomu, čo chcel autor povedať?
Nemusí mu porozumieť doslovne, ale je dôležité, aby v ňom dielo niečo vyvolalo, je to nehmatateľná energia, blysnutie v mozgu, asociácia alebo hoci pobúrenie.
Najsilnejšie diela v nás otvárajú priestory, o ktorých sme ani nevedeli.
To je presne dôvod, prečo človek podstúpi cestu napríklad na benátske bienále súčasného umenia. Sú to nové vesmíry, energetické vlnenia, ktoré vznikajú medzi dielom a mnou. Nabíja ma to.
Čo sa zmenilo na VŠVU počas vášho rektorovania?
Je to niečo vyše dva a pol roka, čo som nastúpil. Myslím, že sme sa prispôsobili dobe. Lebo požiadavky na školu aj absolventa sa menia. Otvorili sme školu, čo sa týka personálneho obsadenia. Konkurzy, ktoré prebiehajú na miesta vedúcich ateliérov, sú spojené s verejnými prednáškami uchádzačov. Druhá vec je technické vybavenie školy, držíme latku vysoko. Dnes máme 3D skener, 3D frézy a iné drahé technológie. Prizvali sme si do tímu grantovú manažérku, lebo školstvo je od grantov závislé. Rozšírili sme spoluprácu so školami v zahraničí, študenti majú možnosť ísť na stáž na univerzity od Fínska až po Arizonu. Máme ambíciu postaviť internát, čo je projekt ešte predošlého rektora.
Po vašom nástupe opustilo školu niekoľko kvalitných pedagógov. Aká je vaša personálna politika?
Otvorená. Nemyslím si, že keď niekto raz prejde konkurzom, znamená to, že má miesto do penzie. Výmena vedúcich ateliérov je pozitívnym momentom pre študentov, lebo noví ľudia prinášajú novú energiu. Rutina je nebezpečná. Ak niekto opustil školu, bolo to z jeho vlastného rozhodnutia alebo nový vedúci ateliéru nastúpil na základe otvoreného konkurzu. Niektorí odišli do dôchodku, sme v období generačnej výmeny. To, že školu opustilo niekoľko kvalitných ľudí, je teda iba polovica pravdy. Pretože iní kvalitní pedagógovia zasa nastúpili.
Budete kandidovať ďalšie funkčné obdobie?
(Smiech.) K tomu by som sa nerád vyjadril, aj keď viem, čo budem robiť. Ale tak či tak, jeden človek môže byť rektorom len dve obdobia.
Pre umelca musia byť administratívne záležitosti dosť vyčerpávajúce, ako to zvládate?
Musel som si zvyknúť, ale som hlboko presvedčený, že mi ide o školu a študentov. Svoje pôsobenie vnímam ako tímovú hru. Sme jeden mančaft. Stále ma to baví, lebo vidím výsledky.
Pri takom množstve odborov a pracovísk nie je možné, aby nevznikali napätia, navyše umelci sú často individualisti. Ste diplomat?
Samozrejme, že rivalita je prítomná, a ak je tá rivalita zdravá a spojená s dialógom, je to pozitívne. Nehovorím, že to je idylka a zažívam aj horúce chvíle. Ale snažím sa byť voči ľuďom otvorený. Samozrejme, istá dávka diplomacie je s tým spojená, aj smerom k vyšším inštanciám, od ktorých je škola svojím spôsobom závislá.
Talent sa nedá naučiť. Čo je úloha pedagóga na umeleckej škole?
Musí vedieť človeka zapáliť - chcieť sa dozvedieť viac, ísť do hĺbky a nájsť riešenie. Pre mňa ako pedagóga je najdôležitejšia diskusia so študentom, sprevádzam ho jeho individuálnou cestou, snažím sa otvárať dvere a priestory, o ktorých ani netuší. Každý mladý umelec má ambíciu zmeniť svet úplne originálnymi postupmi, horšie to býva so znalosťou toho, čo bolo. Preto intenzívne vyučujeme dejiny umenia, snažíme sa študentov naučiť, že veci vznikajú v kontexte. Umelec musí vedieť čo najviac.
Na základe rozhodnutia ministerstva školstva VŠVU nedostalo zaradenie ako univerzitný typ školy. Ako to vlastne je?
Kritérium, ktoré VŠVU nespĺňa, je pomer počtu absolventov doktorandského štúdia na počet vysokoškolských pedagógov na funkčných miestach profesorov. V hodnotenom období 2001 - 2006 naša škola doktorandské štúdium iba zavádzala a hľadala preň adekvátnu polohu najmä v tom, čo znamená výskum v umení, akú formu a obsah by takéto štúdium malo mať. A vôbec, doktorandské štúdium je vo sfére umenia diskutované a podobné problémy majú aj na iných európskych školách.
Prof. Karol Weisslechner, akademický architekt.Narodil sa v roku 1957 v Bratislave. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ateliér interiérovej tvorby prof. V. Vilhana. Od roku 1990 je pedagógom VŠVU, najprv na katedre architektúry a od roku 1995 vedie ATELIER S+M+L_XL - KOV a ŠPERK. V roku 2007 bol vymenovaný za rektora VŠVU. Venuje sa architektonickej tvorbe, scénografii, dizajnu, tvorbe objektov, kresbe, maľbe a v poslednom období najmä autorskému šperku. Jeho tvorba je zastúpená v štátnych i súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí.
