Maňo Lacko: Na Letavách kultivujeme IQ tohto národa

Mal sny ísť do sveta a byť veľkým maliarom, nakoniec sa stal pedagógom. Dnes je z neho možno viac organizátor, ale vždy si nájde čas na hudbu, maľovanie či ochotnícke divadlo. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi s priateľmi založil jedno z najznámejších výtvarných podujatí v strednej Európe - Letný tábor výtvarníkov - LETAVY. V jednom z najchudobnejších regiónov na Slovensku tak už štvrťstoročie duchovne obohacuje mladých ľudí a svojím osobným príkladom im ukazuje cestu k sebarealizácii. MAŇO LACKO.

Čím sa odlišuje letný tábor výtvarníkov od podobných letných podujatí?

LETAVY majú zvláštny fenomén, a to je atmosféra, ktorá tu vzniká. Ťažko sa opisuje, ale všetci, ktorí sem prídu, sa zaoberajú umením. Možno je to aj tým, že približne sedemdesiat percent účastníkov sú dievčatá. LETAVY sú ako rieka. Vznikli ako malý potôčik a tečie tadiaľ, kde sa mu naskytne cesta. Vznikli ako normálny výtvarnícky plenér a nik nevedel a ani nečakal, že sa to bude ťahať toľko rokov a čo z toho vlastne vznikne. Ale „mohutnosť" LETAVÁM dali samotní účastníci, ktorí si ich modelujú podľa seba. Hovoria nám, čo im chýba, akú kapelu by chceli vidieť, akú dielňu by sme mohli o rok doplniť. A my počúvame, čo hovoria, po čom túžia a snažíme sa to pre nich na budúci ročník urobiť. Tak to bolo aj s recitačnou dielňou, ktorú dokonca zaradilo Národné osvetové centrum do svojho oficiálneho programu ako prípravu pre recitátorov na Hviezdoslavov Kubín.

Ako vznikli LETAVY?

Začalo sa to obyčajnou túžbou, aby sa časy, ktoré sme prežívali počas vysokoškolských štúdií s kamarátmi, spolužiakmi neskončili. V decembri roku 1984 som sedel na pive so spolužiakom Janom Husárom z Martina a rozmýšľali sme, aké to bude, až odíde partia práve končiacich študentov. Vedel som, že na Kurinci pri Rimavskej Sobote je zaujímavé rekreačné stredisko s jazerom. Bolo nás šestnásť študentov i absolventov VŠ nielen z Banskej Bystrice, spali sme v štyroch stanoch a strávili sme dva a pol dňa v plenéri. Vtedy sme si dali pracovný názov Tábor mladých výtvarníkov. O rok nás už bolo dvadsaťpäť a trvalo to o deň dlhšie. Vzletný nový názov Letný tábor výtvarníkov sme z praktických dôvodov skrátili na LETAVY.

Ako sa z výtvarného tábora stal tábor s dielňami rôznych médií, ako sú divadlo, hudba či fotografia?

Prvý, kto prišiel s rôznymi nápadmi na iné činnosti, bol divadelník a scénograf Dušan Krnáč. Časom sme zistili, že to výtvarno nám už akosi nestačí. A tak sa začali nabaľovať nové dielne. Približne do piateho ročníka to bol čisto výtvarný tábor a po revolúcii v roku 1990 pribudli divadelno-happeningové akcie. Prvou bolo Upálenie byrokrata, keď sme vyrobili z konárov, suchých stromčekov a starých komunistických plátien obrovský stôl v krajine, kde sme upálili byrokrata. Toho vtedy hral profesionálny herec Igor Kmeco, z Mestského divadla v Žiline (žiaľ, dnes už nie je medzi nami). S divadelnou dielňou prišla literárna, ale zákonite sa rozčlenila aj výtvarná dielňa na maľbu, grafiku, ilustráciu a potom pribudla textilná tvorba, socha, keramika či herecká tvorba, fotografia, animovaný film, umelecké kováčstvo, tanec, hudba.

Kedysi ste LETAVY organizovali spolu s kamarátmi, napríklad vlastnými autami ste vozili materiál. Z čoho to pramenilo?

Z entuziazmu, ktorým nasiakli aj oni, hlavne Tibor „Fiťo" Lajgút, Roman „Spery" Slanina, Ondrej Vaškúti, Martin „Noga" Nvoška, Roman Newman a ďalší, aj moja rodina, proste všetci, ktorí sa akosi spoločne nadchli pre túto naozaj ojedinelú a unikátnu akciu. Prosto, sú to podobní „blázni" ako ja...

V čom sú LETAVY ojedinelé?

Takýto žánrovo a druhovo rôznorodý umelecký tábor neexistuje minimálne v regióne strednej Európy. Viem, že tristo účastníkov na každom ročníku nemusí byť zárukou kvality. Ale to, že každoročne sa ľudia vracajú a chcú stráviť spolu týždeň, niečo sa od lektorov naučiť, ma skôr presviedča, že mladí ľudia sa nechcú len tak povaľovať, ale chcú sa vo voľnom čase aj tvorivo vyjadrovať. Organizovanie LETÁV je aj o kultivovaní všeobecného IQ národa. V mladých je prosto budúcnosť.

Ako sa organizuje takéto podujatie v regióne Gemer Malohont?

Región Gemer Malohont je jeden z najchudobnejších na Slovensku, kde oficiálne číslo nezamestnanosti tridsať percent ešte stále nezobrazuje reálne číslo nemožnosti získať v regióne prácu. Z tohto okolia Rimavskej Soboty, Revúcej, Tisovca, Hnúšte, Poltára, Lučenca, z týchto obcí a miest vyšlo v 18. a 19. storočí mnoho ľudí, ktorých dnes nazývame národovci. Narodil sa tu zakladateľ slovenského a významná osobnosť európskeho symbolizmu Ivan Krasko. Žil tu Pavol Dobšinský a mnohí štúrovci. Myslím si, že to koncentrovanie práve v tomto prostredí nie je náhoda. Dnes je to síce už zmodernizované šírenie kultúry a skultúrňovania národa, ale o to isté vlastne išlo aj im. Oni síce boli polyhistori, čo my nie sme, ale preto máme toľko rôznorodých dielní, aby sme mladým dokázali zabezpečiť rôznorodosť a slobodu v tvorbe.

Kto vás priviedol k umeniu?

Určite rodičia, obidvaja hrávali ochotnícke divadlo. Mama kreslila a otec bol muzikant, čo chytil do ruky, na tom sa naučil hrať. Obidvaja aj doma spievali. A otec dokonca na vojne napísal sedem básnických knižiek. Bolo to v nich a nikdy mi nič nevnucovali. Žil som s umením od malička. Keď som sa preň rozhodol, nepovedali mi, chlapče a čo budeš mať z toho, že maľuješ, alebo že spievaš v nejakej kapele? Aj napriek tomu, že som veľa vecí začal a nedokončil, napríklad, keď som sa začal učiť hrať na klavíri, rozťal som si ruku a už som sa k tomu nevrátil, tak ma netlačili, aby som hudobnú dokončil. Teraz občas ľutujem, že neviem hrať na klavíri, lebo by som to chcel vedieť a aj by sa mi to zišlo.

Maľujete, hráte na gitare a spievate vo folkovej kapele M.E.L.L., vyše dvadsať rokov vediete ochotnícke divadlo, učíte iných maľovať, hráte ako herec. Čo z toho je vaša obľúbená činnosť?

K hudbe som sa dostal cez divadlo. Keď som mal desať rokov, vedel som dobre rozprávať vtipy, čo zistila pani učiteľka, ktorá viedla divadelný krúžok a čudovala sa, prečo som sa do divadielka neprihlásil. Prišiel som sa pozrieť a skončilo sa to tak, že som zostal a hral som Janka pesničkára, ktorý v predstavení spieval a hral na gitare. Na strednej škole ma zase cez hudbu doviedol k divadlu spolužiak Laco Šinkovič (dnes známy chirurg v Banskej Bystrici), ktorý hral v divadle poézie. A až na vysokej škole mi došlo, že divadlo v sebe obsahuje všetko, čo som mal rád, od výtvarna cez kostýmy, hudbu, slovo až po príbeh, a učarovalo mi. Po skončení vysokej školy som sa vrátil do Rimavskej Soboty a hneď som si tam založil študentský súbor, z ktorého dodnes mnohí ako dospelí so mnou spolupracujú alebo sa z nich stali profesionálni umelci.

Aký význam má ochotnícke divadlo pre malé mesto?

Asi by som vedel skôr povedať, aký vplyv má ochotnícke divadlo na ľudí, čo ho robia. Divadlo je droga, bez ktorej sa nedá žiť. Ja som naučený robiť celý život zadarmo, takže divadlo som nikdy nerobil pre zisk, ale rád robím s ochotníkmi. Slovo ochotník je krásne slovo, lebo vyjadruje človeka, ktorý je vo svojom voľnom čase ochotný robiť niečo navyše, za čo nič nemá. Dlhé roky sa na divadlo pozerám cez optiku učiteľa na ZUŠ-ke a výsledok je, že tridsaťjeden ľudí z Rimavskej Soboty a okolia za posledných dvanásť rokov v súčasnosti študuje alebo už skončilo školy dramatického umeleckého zamerania. Výtvarníkov by sme narátali už vyše sto! A význam pre mesto je v tom, že všetko, čo dokážu ľudia v tom meste vytvoriť svojím umom a zručnosťou, sa niekde akoby spája, a to vytvára všeobecnú kultúrnosť toho prostredia.

Vždy v určitom mieste musí byť minimálne jeden šialenec, ktorý začne niečo ťahať. Ako hovorí môj kamarát dramaturg z divadla Ľubo Šárik, že ak je niekde taký človek a je síce jediný, tak to nie je o tom, že to môže robiť, ale on musí! Teda ak na dedinách, v mestečkách žije nejaký človek, ktorý vie robiť a odovzdať mladým svoje poznatky buď o tanci, folklóre, divadle či dychovke, tak to prosto musí urobiť. Aj to dedinské divadlo má svoje opodstatnenie. Jedno popradské divadlo z časti Stráže stále robí divadlo, ako sa robilo v šesťdesiatych rokoch. Dodržiavajú formu, ako sa robili kulisy, napríklad hru Statky zmätky hrajú dodnes v krojoch a v pôvodnej koncepcii. Tvrdia, že to ani inak robiť nevedia a iba podľa ich práce vieme, ako sa divadlo v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch hralo. Je to niečo na spôsob udržiavania tradície. Inak by sme si to mohli dnes pozrieť už len z archívnych fotografií.

Dá sa povedať, že tých tridsaťjeden detí ste objavili a doviedli k divadlu?

Nehľadám talentované deti, ony si vyhľadajú mňa. Kto chce skúsiť hrať divadlo, prihlási sa do literárno-dramatického odboru našej ZUŠ-ky. Chodia za mnou deti, že sa chcú stať hercami. Ja im hovorím, že všetko sa dá, len treba chcieť.

Vychovávate novú generáciu. Čo ďalej?

Chcel by som si splniť ešte jeden sen. Založiť v Rimavskej Sobote profesionálne divadlo. Keď to funguje v menšom meste, ako je Rožňava alebo Dunajská Streda, prečo by to nešlo aj u nás? Po celom Slovensku je v divadlách toľko profesionálov pochádzajúcich z Gemera, že už nadchádza čas s tým niečo urobiť. Všetci moji bývalí žiaci sú tak nastavení, že ak by sa naskytla príležitosť, vrátia sa domov.
Napísali ste viac než tridsať divadelných scenárov, z ktorých tri vyšli v knižnom alebo brožovanom vydaní. V literárnej súťaži pôvodnej dramatickej tvorby pre deti bolo ocenené predstavenie Čarovný kufrík, a tak isto

Drevená krava je rozprávková hra s bábkami a pesničkami na motívy rozprávky Pavla Dobšinského. Často robíte divadlo pre deti. Prečo?

Lebo radosť na tvárach detí je najväčší dar, aký kedy bol vymyslený! A zároveň všetko, čo robíte pre deti, akoby ste posúvali prostredníctvom nich ďalej, za hranice svojej existencie. Čiže, keď tu raz nebudete, bude v tých deťoch, ktorí už potom budú dospelí, žiť trochu z vás a vašich myšlienok.

Momentálne ste riaditeľom ZUŠ-ky v Rimavskej Sobote. Ako sa vám darí aj učiť, aj úradovať, aj tvorivo pristupovať k ľuďom?

Učím na ZUŠ-ke a na Literárnom gymnáziu v Revúcej, a tá škola je pre mňa zázrak. Študuje tam asi sto mladých ľudí z celého Slovenska a je to jediná škola, kde sa maturuje z literárnej tvorby. Učí sa tam žurnalistika ako nikde inde a najsilnejšie, čo ma tam vždy teší a ťahá, je, že oni sa chcú učiť. V súčasnosti na strednej škole zažiť takú túžbu po vzdelaní je naozaj výnimočné. Sami študenti ma posúvajú ďalej, robíme divadlo z ich vlastnej poézie. Robím s nimi aj projekt New Writing, ktorý je smerovaný na výučbu písania scenárov. Divadelný ústav zistil, že všade v Európe vzniká množstvo súčasných dramatických textov, len u nás akosi menej. Totiž básničky píše každý mladý človek, poviedky každý druhý, ale scenáre nikto. Tak hľadáme a podporujeme nových autorov divadelných textov.

O čom píšu mladí ľudia?

V podstate o tom, o čom aj v poézii a próze, len im treba k tomu dať malý návod. A práve o to sa cez projekt Divadelného ústavu New Writing spoločne snažíme. Tento projekt vedie moja bývalá žiačka a členka divadla Pictus Zuzka Ferenczová, dnes už známa divadelná a filmová dramaturgička. Myslím, že to má veľký zmysel pre budúcnosť novej slovenskej drámy.

Nie je bežné, že muž sa chce stať učiteľom. Ako ste sa dostali k tomuto povolaniu?

My sme ešte generácia, keď fyzické tresty boli normálne. Ako dieťa som si hovoril, že raz budem učiteľ, ale budem iný ako vtedajší učitelia. Samozrejme, že ma to potom prešlo, učiteľom som už nechcel byť, chcel som maľovať. Celé gymnázium som sa pripravoval, že si podám prihlášku na VŠVU odbor maľba. Zhodou okolností bol u nás na návšteve otcov spolužiak, vtedy profesor z katedry dejepisu z bystrickej školy a odhovoril ma od môjho rozhodnutia, že na maľbu a vôbec VŠVU je veľmi ťažké sa dostať. Ani nehovoril o tom, že treba mať známosť. V tých časoch sa z nášho regiónu hlásil len jeden jediný človek a na tretíkrát sa tam aj dostal. Tak som sa prihlásil podľa jeho rady na Pedagogickú fakultu do Banskej Bystrice s tým, že keď sa za ten rok rozmaľujem, potom pôjdem skúsiť na VŠVU. Ale mne sa v Bystrici tak zapáčilo, že som na celé štúdium maľby zabudol.

Neoľutovali ste rozhodnutie zostať učiteľom a nepokúsiť sa o umeleckú dráhu výtvarníka?

V prvom rade som učiteľ, ale keby som to bral podľa európskeho kódexu umelca, že umelec je ten, kto sa umelcom cíti a prináša mu to obohatenie, tak som umelcom aj ja. Nepíše sa tam o zisku, ale o vnútornom obohatení sa. Umenie mi pomáha byť človekom, a je to jediné, čo viem robiť. Večer prídem z divadla a idem si zahrať na gitare. Alebo niečo maľujem. Striedaním týchto činností vlastne oddychujem. Mám za sebou mnohé výstavy a zastúpenia v zbierkach po Európe i USA. Radosť mám, že cez svoje obrazy a divadlo s ľuďmi komunikujem. Je pravda, že z učiteľského platu nevyžijem, práve divadlom alebo kreslením vtipu či obrazu si niekedy trošku finančne prilepším. No nič som nenašetril a keby som teraz umrel, tak musia počkať na moju poslednú výplatu, aby ma mali za čo pochovať. Ale nič mi nechýba.

Máte na konte desiatky úspešne vyštudovaných mladých ľudí, ktorí zasvätili svoje životy divadlu. Ako ste to dosiahli?

Komenský hovorí, čo je učiteľské umenie. Podľa neho je to veľmi jednoduché. Vraj stačí žiakovi ukázať osobný príklad, že to, čo ho idem naučiť, aj sám viem, a ukázať mu to s láskou. Ukázať mu, že aj on to dokáže a že to, čo ho ide naučiť, je dobré a nie je to len o tom, že to musí vedieť. Osobný príklad a láska k deťom sú celé čaro pedagogiky.

Najčastejším motívom vašich obrazov je smutný klaun. Prečo?

Asi sa to začalo tým, že som sa narodil 1. apríla. Cez divadlo som si klauna aj zahral. Motív klauna je v rozprávkach, ktoré milujem, a posledný motív je asi fenomén dvorného šaša v politickom ponímaní. Kráľovský šašo bol dôležitý pre rozumného kráľa, pretože dvorania si o ňom mysleli, že je hlúpy, a tak mu povedali, čo si naozaj myslia. Takže v tom stredoveku fungoval asi ako dnešná SIS-ka a často vedel aj také veci, ktoré hádam ani nemohol kráľovi povedať. Nemám rád a ani nemaľujem tých do zadku kopajúcich sa šašov, aj keď ich obdivujem. Oni sú tí zostarnutí artisti v cirkuse, ktorí, aby mali aspoň nejakú prácu, keď doslúži ich akrobacia, si nakreslia na tvár úsmev, aby zakryli smútok pod klaunovskou maskou. No a svet bez humoristov a karikaturistov, ktorí upozorňujú svojou krátkou formou zvyšok sveta na to, čo sa v spoločnosti deje, predsa nemôže byť. Bez nich by sme nemali presný obraz o nerestiach a problémoch, ktoré v spoločnosti sú.

Marian „Maňo" Lacko (1962)

Za svoju výtvarnú tvorbu bol veľakrát ocenený na rôznych súťažiach. Jeho obrazy sa nachádzajú v galériách a súkromných zbierkach po celom Slovensku, v Českej republike, Poľsku, Maďarsku, vo Francúzsku, v Nemecku, USA, Chorvátsku, Izraeli. Podieľal sa na viac než štyridsiatich divadelných inscenáciách ako režisér, scénograf, scenárista alebo herec v mnohých divadelných súboroch, napríklad Divosud, Pictus, Badido, Zauško, Alterna, Knap. Napísal vyše tridsať divadelných scenárov, z ktorých tri vyšli v knižnom alebo brožovanom vydaní: Čarovný kufrík (ZDOS Martin 1994), Drevená krava (ZDOS Martin 1997), Nôtik (Javisko, Bratislava 1999).

Marian Lacko pracuje v Základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote ako vedúci učiteľ výtvarného a literárno-dramatického odboru, od roku 2004 ako riaditeľ. Je ženatý, má dvoch synov, starší je profesionálnym hercom.

Autor: Miriam Petráňová / TV OKO