ť rokov od smrti Petra Čepka.
Petr Čepek
Uhrančivé oči plné hrôzy spojené s akousi vnútornou zraniteľnosťou. Aj taký bol Petr Čepek. Jeho vnútro zrkadlil výbušný, no zdanlivo nezúčastnený prejav. Pre jeho fyziognómiu si ho mnohí režiséri zaškatuľkovali ako zlého, no v skutočnosti túžil po inteligentných úlohách, ktoré by sa v súlade s jeho introvertnosťou vyhýbali sólovému úspechu.
„Nikdy som nemal vysnené roly, vždy som túžil byť dobrý v dobrom divadle,“ povedal raz. Mal svojráznu povahu, nepredvádzal sa, nešokoval a v zásade robil len to, čo musel.
Najskôr v sebe objavil míma
Petr Čepek sa narodil v Prahe, no po smrti otca sa s matkou a bratom presťahoval do Hrabůvek na Ostravsku, kde sa prácou na statku pokúšal nahradiť chýbajúceho otca. Umelecky cítiaca mama zamestnaná ako riaditeľka hudobnej školy však vybadala v synovi isté nadanie a tak mu v jednom hereckom súbore dohovorila menšiu úlohu.
Petr však zhorel. Mal šestnásť a pri staršej partnerke, ktorá mu sedela na nohách, sa v ňom pri bozkávaní čosi zablokovalo. Okrem toho, nešla mu dobre čeština. Svoju neistotu však prekonal a aj napriek maturitnej päťke z ruštiny ho prijali na herectvo na pražskú DAMU. A tam, v ročníku dlhoročného pedagóga Miloša Nedbala, v sebe objavil skrytý talent míma.
Počas študentského majálesu v roku 1962 zatkla štátna bezpečnosť pri mladíckych výtržnostiach Čepkovho spolužiaka Ladislava Mrkvičku. Celá škola musela uprostred záverečných diplomových prác podpísať vyhlásenie, že zatknutý je rušivý element a provokatér. Solidárny Petr Čepek však ako jediný z celej školy nepodpísal, čo ho napokon stálo diplom.
Poctivec s tvárou Avara
Po škole sa na tri roky opäť vrátil do Ostravy, už ako člen hereckej skupiny režiséra Jana Kačera. V roku 1965 sa jadro tohto súboru natrvalo presunulo do pražského Činoheráku, ktorý svojím uvoľneným herectvom predstavoval v druhej polovici 60. rokov českú divadelnú špičku. Čepek sa tam okamžite uplatnil a neskôr, počas normalizácie, v dobách personálnych zmien a okliešteného repertoáru, nepoddajne dodával ľuďom odvahu.
V roku 1966 vstúpil aj do sveta filmu. Triumfoval v balade Údolí včel, a to aj napriek tomu, že režisér Vláčil spočiatku hľadal pre Ondřeje z Vlkova úplne iný výzor. „Čo je to za šeredného Avara! Ja som tam chcel Slovana,“ vykrikoval vraj. Filmová kritika si Čepka najviac cenila v úlohe syfilisom infikovaného dôstojníka Pavla v adaptácii Petrolejové lampy. Skvelý bol aj v klasických komédiách ako Tři veteráni, Postřižiny, Jára Cimrman ležíci, spíci alebo Vesničko má středisková. Obzvlášť vo Vesničke brilantne vystihol dedinského zadubenca Turka.
Filmových míľnikov mohlo byť aj viac, no Čepek bol pri výbere úloh mimoriadne opatrný, ba až vyberavý. V súlade so svojou morálkou odmietol úlohu básnika Daneša v kontroverznom seriáli o majorovi Zemanovi, za čo sa na Barrandove dostal do nemilosti. Nemálo príležitostí mu však poskytlo bratislavské televízne štúdio, ktorému sa odmenil postavou Jána Jesénia v seriáli Lekár umierajúceho času.
Faust a rakovina
Čepek túžil celý život po slobodných časoch, a tak neprekvapilo, keď v júli 1989 podpísal vyhlásenie Několik vět. Počas Nežnej revolúcie rečnil na balkóne Melantrichu, stál pri zrode Občianskeho fóra, hovoril k ľuďom, pustil sa do vyučovania na DAMU a s novou chuťou sa postavil na divadelné dosky. Na jar 1993 sa však začal zmietať v bolestiach rakoviny.
Paradoxne sa jeho poslednou úlohou stala postava, s ktorou sa herci neradi zahrávajú, pretože podľa legendy nosí problémy, choroby a smrť. Faust v Škvankmajerovom filme Lekce Faust však flegmatického Čepka neodradil. Poctivo ju naštudoval, precítil a napokon za ňu získal Českého lva. Odovzdávania cien sa však už nedožil, pretože pár dní po svojich 54. narodeninách zomrel. Ako mnoho velikánov pred ním, predčasne. V čase skonu vraj nevážil viac ako tridsať kilogramov.
