„Dobrý deň, pán Fishworm, vyhovovalo by vám, keby som sa dnes u vás zastavil? Podpísali by ste povolenie k začatiu úradnej kontroly a každý by sme si robili svoju prácu. Čo na to poviete?“ slušný návrh očakával slušnú výhovorku.
„Viete, akurát k nám dorazili kamióny s výrobnými surovinami. Obávam sa, že dnešok nie je najpríhodnejší na inšpekciu,“ ospravedlňujúci tón nesklamal.
„Pán Fishworm, to ste mi tvrdili aj minulý a predminulý týždeň a cez obidva víkendy ste museli ísť testovať vedľajšie produkty v praxi. Musím vás upozorniť, že prejde ešte jeden týždeň a z úradnej moci budem môcť uskutočniť kontrolu aj bez vášho súhlasu,“ táto veta len málokedy nezabrala.
„Tak dobre. Príďte teraz,“ rezignovane odvrkol. „Ako dlho bude trvať tá vaša inšpekcia?“ s nervozitou v hlase mohol obchodovať.
„Ak pre mňa nemáte prichystané nejaké prekvapenia, sľubujem, že vás nebudem zbytočne zdržiavať.“
„Dobre, že ste mi to pripomenuli,“ ozvalo sa po chvíli ticha. „Niečo pre vás predsa len mám - niečo veľmi zaujímavé,“ v slúchadle sa ozval rehot.
„Už sa neviem dočkať. Tak za chvíľu, pán Fishworm.“
***
Ľudia moju prácu neznášali. Liezol som im na nervy svojou otravnosťou, postavením, puntičkárstvom, prísnosťou a neskôr aj výzorom. Avšak ja som ju miloval. Jazdil som do výrobných podnikov služobným autom, ktoré som dostal od štátu. Mal som štátny preukaz, ktorý mi otváral dvere aj do trinástych komnát tých najvyšších veží a najhlbších pivníc. Z priznaného platu, ktorý sa mi vďaka odpracovaným rokom vyšplhal na celkom slušnú čiastku, som dokázal ušetriť na dôchodok viac ako polovicu. Nepotreboval som brať úplatky, ani získavať konexie. Všetko som riešil legálnou cestou a moje meno časom stúplo na hodnote i obave tých, ktorí porušovali zákon. Či ma niekedy vydierali? Pokúsili sa o to snáď všetci. Hneď po tom, ako zistili, že sa nedám podplatiť. Bol som abstinent, neholdoval som žiadnym nerestiam, neviedol som dvojitý život, ba nestihol som si založiť ani rodinu. Nemal ma kto stratiť a mne sa to nechcelo meniť. Moja práca ma dokonale uspokojovala.
Bol horúci deň. Pustil som si hlasnejšie rádio a vychutnával si letný ráz krajiny ubiehajúcej za oknami auta. Cesta do fabriky na hnojivá bola dlhá, priam dovolenková. Výrobné haly stáli až za pôdnymi hospodárstvami mesta. Žiadnemu z mojich kolegov sa sem cez prázdninové obdobie nechcelo putovať niekoľko hodín. Ako som spomínal, nemal som vlastnú rodinu a k tomu som nerád chodil na dovolenku, preto som túto inšpekciu zobral tak, ako ktorúkoľvek inú - s kamennou tvárou a radosťou v srdci.
Keď som uvidel vstupnú bránu do podniku, pohľadom som preletel zadné sedadlo, aby som sa uistil, že som si nič nezabudol. Všetky úradné papiere, povolenia, pečiatky a prehlásenia ležali v priesvitnom obale. Bol som pripravený. V spätnom zrkadle som sa na seba usmial a v dobrej nálade zatrúbil, aby ma vpustili dnu.
***
Len čo som zaparkoval, v budove predo mnou sa rozhýbali ťažké kovové dvere výťahového typu a z nich vyšiel osobne pán Fishworm. Aj keď som ho nikdy predtým nevidel, bol som si istý, že je to on. Už z diaľky som videl tie čisté biele ruky, syrovú pokožku, skrivené ústa smerom nadol, falošne krčiaci nos, trojitú bradu, malé, ale priveľmi pohyblivé oči a pod sakom nahonobené veľké okrúhle brucho. Takí ako on mi vždy komplikovali prácu. Všetci boli rovnakí. Buď sa správali prehnane milo, alebo prehnane nevrlo. Ale všetci sa snažili niečo ututlať, skryť, zaprieť, alebo zahovoriť. 'Ach, bože, koľko ich len je, takých Fishwormov!' pomyslel som si a vykročil mu v ústrety.
„Vítam vás, pán inšpektor,“ riaditeľ podniku vystrel ďaleko pred seba ruku, aby som sa k nemu čo najmenej priblížil. „Nože, prezraďte mi, čože vás sem privádza? Ktorý z mojich priateľov vám dal tip, aby ste strácali svoj drahocenný čas v mojej spoločnosti?“ o hlavu menší muž prižmúril oči, nadvihol hornú peru a vyceril predné zuby ako vrčiaci pes. Zjavne neočakával úprimnú odpoveď, ale aspoň sa ju pokúsil zo mňa dostať žoviálnym spôsobom.
„Som štátny zamestnanec, pán Fishworm, podnety na inšpekciu zvyčajne dostávam z daňového úradu,“ síce som jeho zvedavosť neuspokojil, ale aspoň som mu nedal popud na ďalšie výzvedné otázky. „Vonku je poriadne teplo,“ bľuskol som na bezoblačné nebo. „Dúfam, že vo vašom podniku nájdeme trochu chládku,“ nechal som sa pozvať skôr, ako sa mi po košeli začali šíriť mokré mapy.
„Keď myslíte? Nasledujte ma,“ riaditeľ si utrel vreckovkou orosené čelo a výťahom ma vyviezol do svojej kancelárie.
Ak bolo na slnku tridsaťpäť stupňov Celzia, v riaditeľni bolo najmenej šesťdesiat. K tomu zatemnené a hermeticky uzavreté okná, žiadna klimatizácia, vetranie, ba ani len obyčajný ventilátor! Určite to urobil naschvál, pomyslel som si. Chce, aby nám rýchlo došiel kyslík. Aby som tu netrávil viac času, ako by pánovi Fishwormovi vyhovovalo. Červeň mi vystúpila do tváre, ale ja som sa rozhodol vydržať až do konca a nič tomuto podniku nedarovať.
„Takže, pán riaditeľ, som tu, aby som preveril hlavnú činnosť výroby, keďže vaša firma vykazuje hlbokú stratu už niekoľko rokov aj napriek nemalým štátnym dotáciám. Podľa štatistík náklady na spaľovňu uhynutých zvierat ďaleko prevyšujú zisky z predaja kŕmnej múčky, je tak?“
„Nuž, v posledných rokoch sa nám nevodí najlepšie...“ brucháč si odkašľal do svojej čistej dlane.
„Zaveďte ma, prosím, do archívu a ukážte mi, kde nájdem všetky výročné správy, interné a externé zmluvy a konečné súvahy hospodárskej činnosti za posledných päť rokov,“ bol som prísny a priamy, stále rovnaký, ako keď som do tejto funkcie nastúpil.
„Nebudete musieť chodiť ďaleko,“ odomkol zasúvacie dvere a odhalil časť dokumentácie, ktorá podľa môjho odhadu obsahovala okolo sto zväzkov a intenzívnej práce najmenej na týždeň.
„Urobte si pohodlie a môžete sa pustiť do študovania.“ Videl som, ako sa uškrnul. Bolo to škodoradostné a opovržlivé.
„Ešte vás musím upozorniť,“ pokračoval, „že vás tu budem musieť počas svojej neprítomnosti zamykať. Archív, trezor, vzácne obrazy...“ ukazoval bielym tučným prstom, „z bezpečnostných dôvodov.“
„Isteže, rátal som s tým,“ predstieral som, že mi to vôbec nevadí.
„Náhradné kľúče vám nechám na stole,“ zahrkotal zväzkom a odcupkal k dverám. „Tak zatiaľ,“ vyceril na mňa zúbky ako keď vlk fingoval, že je stará mama a nezabudol otočiť zámkom na dva západy.
„Zatiaľ!“ zopakoval som skôr sám pre seba, prinútil som sa nevnímať to strašné teplo a sústrediť sa na prácu. Tak, ako som sa sem na začiatku tešil, odrazu som si prial mať túto previerku čo najskôr za sebou.
***
V riaditeľni som vydržal presne štyri hodiny. Prekontroloval som nespočetné množstvo dokladov a prišiel na ešte väčšie množstvo nezrovnalostí a kolízií, kým som si uvedomil, že nemôžem dýchať. Dolu chrbtom mi tiekli slané potoky a papiere pred očami sa mi začali vlniť, zužovať a strácať niekde v hmle.
Schmatol som kľúče zo stola a podišiel k dverám. Potreboval som sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, napiť, opláchnuť si tvár a tiež upozorniť pána Fishworma, že sa pravdepodobne zdržím dlhšie ako týždeň. V prstoch som obracal jeden kľúč za druhým, prikladal ich k zámku, ale ani jeden nepasoval. Po mnohých pokusoch som celý zúfalý zamykal kľučkou a z plného hrdla zakričal o pomoc.
Nič.
Zatočila sa mi hlava. Vrhol som sa k skleneným tabuliam hlava-nehlava. Ani neviem, čo som cestou prevrhol a čím som to sklo rozbil, ale odrazu ma ovanul teplý, letný vzduch a ja som opäť začal vnímať. A veruže, nestačil som sa čudovať.
***
„Tak ako, už ste hotový?“ malý pupkáč vošiel do kancelárie pomaly a opatrne, presne ako vrah, ktorý sa vrátil skontrolovať svoje dielo.
„Ani zďaleka, pán Fishworm. Čo sa to tam vonku deje?“ odpovedal som mu z druhej strany kancelárie, sediac na parapete rozbitého okna a pozorujúc desiatky kamiónov, navážajúce mŕtve ryby všetkých veľkostí na hektáre natiahnutých drôtených sietí s očkami ako malíček.
„Čo to má znamenať?“ začal sa durdiť riaditeľ, keď zbadal neporiadok a črepiny. „Veď vy mi tu demolujete riaditeľňu!“ zvýšil hlas. „Načo ste sem vlastne prišli?“
„Prišiel som, aby som zistil pravdu. Lenže ako ju mám zistiť, keď mi takmer neľudskými podmienkami ohrozujete život? Takže, kto ste, pán Fishworm, a s čím to tu, došľaka, obchodujete?“ zamračil som sa a nekompromisne napriahol ukazovák cez rozbité okno. „Nehovorte mi, že s kŕmnou múčkou! Pozorujem tie kamióny už dosť dlho na to, aby mi došlo, že krachujúci podnik by na takúto dodávku nemal ani organizačne, ani finančne. A tu to klape lepšie než u vašich prosperujúcich konkurentov, kde som bol nedávno. Uvedomte si, pán Fishworm, že kým mi nepoviete pravdu, neodídem. A kým neodídem, nedám vám dýchať. A verte, či nie, to teplo tu bude oáza v strede púšte oproti tomu, aké vám dokážem urobiť zo života peklo ja.“
Bol som na seba hrdý, pretože napriek ostrým slovám som videl, ako brucháč spustil ramená a hlavu vtiahol medzi ne, čím mu zanikol krk a telo sa zlialo do objemného pohyblivého valca - jasný znak rezignácie.
„Nuž, vy si asi nedáte pokoj, však?“ opýtal sa tenkým hláskom po chvíli.
Prikývol som a očakával snahy o podplatenie alebo vydieranie, ako to u takých pánov Fishwormov zvyčajne chodievalo. Sám som bol však prekvapený, keď sa nadýchol a spustil, čo mu dlho ležalo na srdci.
„Tušil som, že časom príde niekto ako vy - bezúhonný úradníček, ktorý nikdy nemyslí na seba a rád sa hrá na hrdinu. Mal som vás prečítaného, pán inšpektor, ešte pred tým, ako ste sem vkročili. Bez hlbšieho zmyslu neústupne dodržiavate zákony, cez papiere naháňate zločincov a bez uváženia ich posielate za mreže. A celý čas vám je jedno, čo si o vás myslia, komu zmaríte kšeft, a že niekedy kvôli vám príde svet o nápad storočia. To nie my sme tí darebáci, čo nemajú pochopenie, čo idú za svojim aj cez mŕtvoly a na inom im nezáleží ako na vlastnom prospechu. Ale vy ste citovo oploštený, pán inšpektor! Nikdy mi takí ako vy nevoňali. Nikdy som takých ako vy nemal rád. Len sa na seba pozrite: neosobný, nekonfliktný, nepodplatiteľný, ale nakoniec postrádateľný ako každý,“ založil si ruky na prsia a milo, nefalošne sa usmial. „Ale okrem toho všetkého si o vás myslím, že ste múdry a inteligentný človek, pán inšpektor. Preto vás nebudem ani podceňovať, ani vodiť za nos. Poviem vám všetko, len aby ste ocenili genialitu recyklačného procesu prírody a možnosti zbohatnutia na ňom. Dozviete sa niečo, čo, pravdepodobne, neskvalitní váš osobný život, ale zato poteší vášho donášačského ducha.“
Uvedomil som si, že pán Fishworm vôbec nerezignoval. Práve naopak, vyzeral spokojne, až veselo. I keď jeho slová na mňa nijako nezapôsobili, nevyvolali ani zamyslenie, ani zhrozenie, bol som zmätený z jeho snahy zasvätiť ma do niečoho, čo malo oveľa hlbšie korene, ako som na začiatku predpokladal. Aj napriek nepríjemným pocitom mi nezostalo iné, ako sa to dozvedieť. „Len do toho, pán riaditeľ, zaujíma ma úplne všetko.“
Muž si ku mne prisunul stoličku, potľapkal ma po kolene a spustil, akoby sa rozprával so svojím synom. „Keď sme pred desiatimi rokmi začali obchodovať s kŕmnou múčkou, mali sme množstvo domácich odberateľov a naše zisky boli vysoké. Zmes viacerých faktorov spôsobila, že k dnešnému dňu zostal náš podnik obťažkaný vysokými úvermi, rozožratý opakujúcimi sa stratami a s minimálnym počtom zákazníkov. Teraz by ste sa ma určite spýtali, ako to, že sme po tom všetkom nevyhlásili bankrot?“
V tichosti som opäť prikývol.
Brucháč si nasadil okuliare. „V čase našej najväčšej krízy nás začali oslovovať predajcovia vedľajších produktov, či by sme nechceli pre nich pracovať. Viem, bude to znieť šialene, ale jednalo sa o výrobu...“ zaváhal.
„Áno?“ zaspieval som napätý ako struna.
„Červov,“ slovo akoby požul a vypľuvol.
„Červov?“ zopakoval som s rovnakou intonáciou. „Čo je to za hlúposť?“
„Pýtali ste sa ma, načo sú nám tie siete,“ vyklonil sa z rozbitého okna, až som sa zľakol, že úmyselne vypadne. Chvíľu sa pozeral dolu, potom prižmúril oči a pozrel priamo do slnka. „Keď je teplo a pekne, objednám desiatky kamiónov, ktoré na ne vysypú tony odpadových rýb. Moji robotníci ich hrabľami rozhrnú a nechajú pár hodín odstáť. Za ten čas priletia milióny múch a nakladú do rozkladajúceho sa mäsa vajíčka. Pri takom teple, ako je dnes, je to otázka pár minút, kedy sa z vajíčok vyliahnu červy a začnú sa sýtiť zdochlinami. Červy nemajú radi, keď na ne praží slnko, preto sa snažia zavŕtať čo najhlbšie a pri tom sa čo najviac nažrať. Tak sa rýchlo prepracujú k sieťam, kde sa prešmyknú cez očká a spadnú rovno do zberných nádob naukladaných tesne pod nimi. A čistý prírodný produkt je na svete.“
„A ďalej? Čo s nimi robíte ďalej?“ tváril som sa znechutene, ale nemohol som odolať pokušeniu dozvedieť sa čo najviac.
„Poďte za mnou,“ kývol rukou a ani sa neobzrel. Vedel, že pôjdem, bolo to príliš neobvyklé a príliš lákavé.
Zaviedol ma do bývalej spaľovne, kde stálo najmenej tridsať obrovských kotlov. Poza ne bola vystavaná kovová konštrukcia s troma samostatnými schodiskami. Vystúpili sme, aby sme videli dnu. V prvej desiatke kotlov sa na milióny hmýriacich červov sypal žltý prášok. V druhej červený a v tretej desiatke zelený.
„Prečo ich farbíte, pán Fishworm?“
„Aby sme oklamali ryby,“ brucháč na mňa lišiacky žmurkol.
Mozog mi už dlhšiu dobu, pravdepodobne z toho tepla a smradu, vôbec nezapínal. Pozornejšie som sa naňho zadíval, aby som z jeho tučnej tváre vyčítal, kedy klame a kedy hovorí pravdu. Malé vpadnuté očká mal na takéto príležitosti vycvičené ako lasičky. Raz skákali hore dolu, potom zase zľava doprava. Bolo to nesmierne ťažké.
„Predstavte si, že si chcete kúpiť tri druhy tovaru. Všetky tri sa dajú veľmi ťažko zohnať a nie sú najlacnejšie. A odrazu uvidíte niečo, čo tieto tri druhy dokáže skĺbiť v jeden, bez roboty, bez zháňania a za dobrú cenu.“
„Rozumiem. Takže žlté majú asi pripomínať múčne červy a predpokladám, že zelené - húsenice,“ striaslo ma od hnusu.
„Presne tak. Červené larvy pakomára a biele to, čo naozaj sú. Prejdime k chladiacim boxom,“ výťahom sme zišli do podzemia, kde sa pred nami rozbehli uličky, po oboch stranách vysvietené výkladovými chladničkami, každá vo veľkosti dospelého chlapa. Cez sklá som jasne videl obrovské vrecia naplnené znehybneným tovarom.
„Červy nemôžu zostať dlho v teple. Vzájomným trením by dokázali vyvinúť až sto stupňovú teplotu a jednoducho sa uvariť. Ak by prišli do kontaktu s vlhkom, kvapky vody by na nich pôsobili ako lepidlo. Poľahky by sa vyškriabali aj z tej najväčšej šlamastiky. Keby ich, nedajbože, zaplavilo, tri dni by prežili bez jediného nadýchnutia. Sú takmer nezničiteľné, ale to neznamená, že ich nemusíme šetriť!“ upozorňujúco zdvihol ukazovák. „Ak by sme im ponechali voľnosť, pohybom by vylučovali nebezpečnú tekutinu podobnú zložením i pachom čpavku. A strácali by pri tom, samozrejme, na objeme. Kvôli tomu ich dusíme a chladíme v týchto boxoch, niekedy aj tri mesiace.“
„Nemôžu odtiaľto utiecť? Čo by sa stalo, keby sa im to podarilo?“ fascinovaný som hľadel na tento hrôzostrašný výtvor a chĺpky na tele mi stáli ako dáke pichliače.
„Farmári by nás preklínali až do zimy, pán inšpektor. Larvy by sa v tomto teple premenili na muchy nanajvýš do hodiny a celé mesto by bolo na dlhý čas zamorené čiernymi bzučiacimi mračnami.“
„A čo ľudia? Nebolo by ohrozené obyvateľstvo?“ nastúpili sme do výťahu a vyviezli sa späť na denné svetlo.
„Jedine, že by zabudli zavrieť márnicu,“ riaditeľ sa rozchechtal. „Kostné červy si pochutnávajú výlučne na mŕtvom mäse. Len sa pozrite, akí sú maličkí,“ ako sme prechádzali okolo sietí, zobral si jedného do dlane a pohrával sa s ním ako s papierovou guličkou.
Ja som sa ich odmietal dotknúť. Už aj pohľad na ne mi spôsoboval občasné chvenie v žalúdku.
„Nemajú žiadne zúbky, ani pazúriky. Ale vedia sať. Sú pomalí, no precízni. Živé nechajú na pokoji. Ale mŕtve, či je to mäkké, väzké, tvrdé, horké, sladké alebo slané, ohlodajú až na kosť. Poháňa ich neprekonateľný hlad. Našťastie nie po peniazoch, cha-cha,“ červa vrátil do zbernej nádoby a obaja sme zamierili späť do budovy.
„A ďalej? Komu ich distribuujete?“ pred výťahom som sa ešte raz obzrel, aby som ocenil genialitu recyklačného procesu prírody a možnosti zbohatnutia na ňom.
„Veterinári a hygienici by v našom štáte distribúciu niečoho takého nikdy nepovolili. Preto máme najmä v zahraničí nepísané dohody so stovkami akvaristík, chovateľských potrieb a veľkoobchodov s rybárskymi potrebami. Červy vyvážame ako odpad z výroby kŕmnej múčky. Čo zase nie je tak ďaleko od pravdy, keďže papierovo fungujeme aj ako kafiléria,“ odomkol kanceláriu, vytiahol zo sekretára krištáľovú dózu s whisky a ponúkol mi pohárik. „Nehanbite sa, treba dezinfikovať.“
„Nie, ďakujem, v práci nikdy nepijem,“ dodržiavanie zásad mi vždy dodávalo pocit pevnejšej pôdy pod nohami.
„Vaša chyba,“ pokrčil plecami a bez zbytočných preslovov do seba hrkol dvojitého panáka.
„Je vôbec možné, aby sa také množstvo červov spotrebovalo pri rybárčení?“ uvažoval som nahlas. „V podstate by išlo o dobrovoľné prikrmovanie v rybníkoch. Keby sa dodržiavali určité normy v súlade so zákonmi a všetci by mali k červom rovnaký prístup, nebolo by na tom nič nezákonné,“ opäť som sa zadíval von rozbitým oknom na vrčiace kamióny.
„Máte pravdu, ale najväčšiu skupinu koncových odberateľov tvoria športoví rybári. Neverili by ste, ale tie ich tréningy a preteky pohltia deväťdesiat percent našej produkcie. Toľko peňazí, koľko vyhádže štátna liga do vody za jednu sezónu, by ste nevideli ani na svojom celoživotnom zúčtovaní.“
„A čo tie ryby? Odkiaľ ich privážate?“ nepočúval som, čo hovorí.
Pán Fishworm sa na chvíľku odmlčal a sadol si za svoj písací stôl. „Viem, že ste inteligentný človek, pán inšpektor.“
„Tak odkiaľ?“ trval som na odpovedi.
„Sú z rybníkov. Súkromných i verejných.“
„Aha, takže vy síce pestujete návnady i krmivá, ale za cenu neoprávnených výlovov?“ počul som, ako sa mi od zlosti chveje hlas.
„Ako to vlastne robíte? Naťahujete siete? Nie, nie, to by bolo príliš nápadné. Jeden - dvakrát by sa vám to možno prepieklo, ale časom by vás niekto udal. Elektrina neprichádza do úvahy, na to by ste potrebovali akumulátory a tými by ste zničili všetku faunu a flóru najmenej na jednu sezónu. Musíte ich tráviť. Áno, určite ich trávite tou kŕmnou múčkou, čo tu vyrábate,“ krivo som sa uškrnul. „Večer naložíte čln, ktorý rozvezie otrávenú zmes na určité miesta a ráno pri brehu pozbierate vyplavenú potravu. A aby si to tie ryby časom nerozmysleli, pridávate do zmesi váš vedľajší produkt - kostné červy... Ďakujem vám, pán Fishworm, za exkurziu,“ rukou som si prešiel po spotených vlasoch a začal si baliť veci.
„Blahoželám, pán inšpektor. Ako mienite ďalej postupovať?“ brucháč vyzeral pokojne a vyrovnane, akoby kontrola prebehla v najlepšom poriadku.
„Dnes si dám sprchu, zájdem na dobrú večeru a pokúsim sa spamätať z toho, čo ste mi tu ukázali. Zajtra však vstanem o pár hodín skôr, aby som stihol spísať do najmenších detailov všetky skutočnosti a vašu výpoveď,“ z vrecka saka som vytiahol diktafón ako zápalková škatuľka. „Tu moja úloha skončila. Očakávajte však, že v najbližších dňoch sa sem dohrnú vyšetrovatelia, daňovníci, hygienici a rôzni iní odborníci,“ priblížil som sa k riaditeľovi, aby som mu, možno naposledy, potriasol rukou, „a verte, či nie, tentokrát budú dusiť oni vás, pán Fishworm.“
„Raz to muselo prísť,“ brucháč len sucho skonštatoval. „Asi by bolo márne snažiť sa vás podplatiť, však?“
Bez váhania som prikývol.
„Tak odo mňa aspoň prijmite malý proviant. Nie je to nič veľké, len taká malá pamiatka,“ zdvihol telefón a poprosil svojho asistenta, aby všetko pripravil.
Najskôr som chcel rázne odmietnuť, ale keď som počul, že sa jedná o jednokilové balenie kŕmnej múčky a desaťlitrové vedro kostných červov, súhlasil som, aby mi to naložili na zadné sedadlo štátneho auta. Nech by sa za tým skrývalo čokoľvek, ako dôkazový materiál to vôbec nebolo zlé.
Rozlúčil som sa rýchlo a bez emócií. Vôbec som toho brucháča neľutoval. Práveže ma prekvapilo, ako rýchlo mi všetko vyzradil. Tá jeho skromnosť a sladké úsmevy... Dostane, čo si zaslúži, bastard. Možno už sám mal toho všetkého po krk a toto bol spôsob, ako celú mašinériu recyklačného procesu prírody a možnosti zbohatnutia na ňom ukončiť. Každopádne, bol som rád, že to mám za sebou.
Slnko pomaly zapadalo a domov som to mal ešte poriadny kus cesty. Naštartoval som, otvoril bočné okná, zosilnil rádio a plynový pedál stlačil až k podlahe. Predo mnou sa vinula dlhá rovná cesta lemovaná stromovou alejou. Prstami som nahmatal na palubnej doske slnečné okuliare. Dával som pozor, aby som si na nich nezachytal sklá, ale aj tak som cítil, že je na nich niečo vlhké a hrudovité. Jednou rukou som pevnejšie uchopil volant, aby som to druhou utrel.
Nasal som do pľúc vzduch, ako keď sa vynorí plavec na konci trate. Opatrne som zobral žltého kostného červa medzi palec a ukazovák a vyhodil ho von oknom. Napätie zo mňa trochu opadlo. Vyrovnal som riadenie a pozrel do spätého zrkadla. V tej chvíli som myslel, že snívam svoj najstrašnejší sen. Obzrel som sa a zbadal, že nielen celé zadné sklo bolo posiate červami, ale aj operadlá, sedadlá a dokonca aj strop sa hmýril touto háveďou. Všimol som si, že desaťlitrový kýbeľ mal po bokoch vyrezané otvory a z nich sa červy sypali rovnakou rýchlosťou, ako keď z horúceho hrnca uniká para. Padali všade, úplne všade. Celé auto sa nimi hemžilo. Už sa šplhali aj po mojom sedadle, po mojom chrbte. V tej sekunde mi preleteli mysľou riaditeľove slová, že červy sa pustia len do mŕtveho. Živé nechajú na pokoji, ale mŕtve, či je to mäkké, väzké, tvrdé, horké, sladké alebo slané, ohlodajú až na kosť. Som živý, nič mi nespravia, vsugeroval som si, aby som sa trochu upokojil. Ešte raz som sa zhlboka nadýchol a otočil sa. Vtom som pred sebou zbadal strom a v ušiach mi zanikol zvuk trieštiaceho sa skla a rolujúcich sa plechov.
Niekoľko desiatok červov to neprežilo, ale ostatné milióny vzpružila vôňa krvi a neprekonateľný hlad.
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od utorka 22.9.2009 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.
Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 27. septembra 2009 a ukončené vo štvrtok 15. októbra 2009. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2009.
Autor: Lucia Droppová / Finalistka súťaže Cena Fantázie 2009
