FINALISTA CENY FANTÁZIE 2009

Michal Jedinák: V tomto dome straším ja

Vo finále Ceny Fantázie 2009, o ktorej víťazovi budete môcť rozhodovať v online hlasovaní od nedele 27. septembra, sa ocitli od jedného autora hneď dve poviedky. Tu je tá druhá z pera Michala Jedináka.

Bernard Hausman bojoval s únavou a strachom. Ak tento dom čo najskôr nepredá, nastanú mu horšie časy. Už niekoľkokrát ich zažil, preto by sa im radšej vyhol. Urobil všetko preto, aby dvojposchodová stavba, ktorá, povedzme si úprimne, nepatrila medzi najmladšie, najlacnejšie ani najlepšie situované, pôsobila reprezentatívnym dojmom. Poumýval okná, vyprášil koberce, utrel prach, vydrhol záchodovú misu, vypral záclony a poťahy kresiel... Pred príchodom zákazníkov rozprášil v každej izbe jemnú kvetinovú vôňu. Keď skončil, mal pocit, že by z neho bola skvelá manželka. Poslednú noc spal s prestávkami iba tri hodiny. Už zdiaľky videl, že dom sa mu posmieva. Oblúky okien pripomínali zúžené oči a široké dvere vyškerenú papuľu. Vnútri sa cítil nesvoj, sužovali ho nepokojné myšlienky a predstavy chmúrnej budúcnosti. Nenávidel ten dom a obával sa, že to na ňom vidieť. Zákazníci majú na podobné veci čuch.

Manželia Dervillovci boli v to popoludnie poslední. Na ďalšie dni nenašiel žiadnych záujemcov a ani trochu výstredná dvojica nevyzerala z domu nadšená.

Pán Dervill pred vstupom do každej miestnosti zastal na prahu, zdvihol hlavu a potiahol nosom. Potom sa pozrel na manželku a vstúpil. Bol taký vysoký, že musel skloniť hlavu, aby sa neudrel o zárubňu.

Pani Dervillová sa očividne rada dotýkala vecí. S rovnakou pozornosťou hladila zamatové kreslá, lakovaný nábytok aj kuchynskú linku. Keď prešla končekmi prstov s dlhými nechtami po čistom obloku, Bernard zaťal zuby.

„Tie skrine by museli ísť preč,“ poznamenal pán Dervill a ukazovákom si pohladil náhrdelník, na ktorom viselo čosi ako miniatúrna obradná dýka. „A kreslá... Čo povieš drahá? Do inej izby?“

„Určite. Keby to bolo na mne, celú obývačku by som presťahovala na poschodie. A kuchyňu bližšie k prednej časti domu.“

„Dom môžeme, prirodzene, prispôsobiť vaším potrebám,“ odrecitoval Bernard a potlačil zívnutie. Zákazníci si ho nevšímali. Pripravené ódy vyčerpal, a tak sa už len mlčky prizeral a čakal na nevyhnutné rozuzlenie. Rozhovor Dervillovcov znel na prvý pohľad ako plánovanie budúceho zariadenia príbytku, ale jeho nemohli oklamať. Podobné vety nepočul prvý raz. Záujemcovia si nimi pripravujú pôdu na slušné odmietnutie. Táto dvojica ho však mimoriadne rozčuľovala. Tvárili sa ako niekto, kým v skutočnosti nie sú. Boháči s vyberaným vkusom a názormi na široké spektrum tém. A tie ich ozdoby...

Zaklipkal viečkami. Oči ho pálili a ledva sa držal na nohách. V mysli sa mu vynárala predstava postele. Najradšej by ich vypoklonkoval a zvalil sa do postele. Len keby ten prekliaty dom nemusel predať! A keby sa ho vnútri nezmocňovala tieseň. Potreboval sa sústrediť na veselšie myšlienky.

Premeral si pani Dervillovú. Tmavý mejkap jej pridával päť-šesť rokov. Kučeravé hnedé vlasy jej padali na útle ramená, na ktorých viseli šaty, aké vídať skôr na pohreboch. Nemala žiadne náušnice, náhrdelník ani náramky, iba prstenníky oboch rúk jej zdobili, ak sa to tak dalo nazvať, prstene podobné pečatným. Namiesto drahých kameňov mali v kovových hlavičkách vyryté znaky, ktoré Bernardovi nič nehovorili. Keď si pani Dervillová všimla jeho upretý pohľad, rýchlo sklopil zrak. V duchu si vynadal za neopatrnosť. Záujemcov dokáže od kúpy domu odradiť aj nevhodné správanie zamestnanca realitnej kancelárie.

„Môžem vám ukázať kúpeľňu?“ spýtal sa.

„Moment,“ zastavil ho pán Dervill, zdvihol ruku a vyskúšal pevnosť garniže. Rukáv na košeli sa mu trochu zosunul a odhalil tetovanie: kruh so zvláštne tvarovanými krížmi a znakmi, podobnými tým na prsteňoch jeho manželky.

Bernardovi myklo kútikom, čo bolo obvykle znamením rodiaceho sa nápadu. Zatiaľ však nevedel akého. Zrak mu padol na sponu mužovho opasku, zdobenú ľudskou lebkou, ktorá mala do čela vsadený rubínový kamienok v tvare trojuholníka. V myšlienkach sa vrátil k čiernemu autu Dervillovcov - z akéhosi dôvodu mu pripomínalo pohrebné vozidlo. A odrazu vedel, čo musí urobiť. Do tela sa mu vrátila energia a opäť bol tým prefíkaným obchodníkom, ktorého usmiata tvár visela navrchu nástenky v kancelárii bez prestávky tri mesiace.

Pán Dervill chytil manželku okolo ramien - prevyšoval ju takmer o dve hlavy - a naposledy sa rozhliadol po miestnosti. „Je to celkom pekný dom, pán Hausman...“ začal, ale Bernard ho nenechal dopovedať.

„Je mi to naozaj ľúto.“ Vystrel sa a podal mu ruku.

„Prosím?“ Muž mal v tvári zmätok.

„Bolo odo mňa netaktné takto vás naťahovať, ale dúfam, že mi odpustíte. Je to moja práca,“ vychrlil Bernard. „Tento dom nie je pre vás. Odprevadím vás k autu.“

„Ako to myslíte, že nie je pre nás?“ vztýčil sa Dervill.

„Chcete naznačiť, že si ho nemôžeme dovoliť?“ zapišťala jeho žena. „Uisťujem vás...“

„To by som si nedovolil, madam,“ upokojil ju Bernard. „Jednoducho vám ho nemôžem predať. Nie som podliak.“ Keby ho v tejto chvíli počúval zamestnávateľ, myslel by si, že sa zbláznil, ale Bernard Hausman vedel, že v tejto chvíli už nemá čo stratiť.

Pán a pani Dervillovci naňho po prvý raz upreli oči s náznakom záujmu a čakali na vysvetlenie. Bernard však zamieril k východu.

„Pôsobíte na mňa ako veľmi sympatický pár,“ povedal. „Nemôžem vám to urobiť.“

„Počkajte chvíľu.“ Na plece mu dopadla päťprstá lopata pána Dervilla. Bernard sa zľakol, že mu zovrie krk a prehodí ho zatvoreným oknom. „Obrátená psychológia na nás neplatí. Prestaňte s tými tajnosťami a vyklopte, čo je vo veci.“

Bernard sa obrátil a vystrúhal pokorný výraz. „Nemôžem.“

„Čo nemôžete?“ naklonila sa k nemu pani Dervillová.

„Nesmiem vám to povedať. Keby sa o tom dozvedel šéf...“ prevrátil oči.

„Nedozvie sa o tom. Iba ak okamžite nenecháte toto divadielko.“

Bernard sa rozhliadol, akoby mal strach, že ich niekto sleduje. Herectvo mal v krvi. „Tak dobre,“ povedal. „Len mu, prosím, nič...“

„Nič mu nepovieme,“ skočil mu do reči Dervill. Prstom si znova prešiel po náhrdelníku s miniatúrnou dýkou. Potom mávol rukou a naznačil Bernardovi, aby pokračoval.

Bernard vytiahol z vrecka kľúče od domu a zovrel ich v dlani. „Vy nie ste miestni, však?“ spýtal sa.

„Ako ste na to prišli?“

„V tomto dome už dva roky nikto nebýva.“ V skutočnosti to neboli ani tri mesiace. „Prečo sme ho podľa vás doteraz nepredali?“ odpovedal otázkou.

„Nikto z miestnych si ho nemôže dovoliť?“ hádala pani Dervillová.

„Nie. Môžu si ho dovoliť, ale nechcú. Poznajú totiž jeho minulosť. Alebo aspoň to, čo sa o nej hovorí.“

Dervill prižmúril oči, ale dravý lesk pred Bernardom neukryl. „Čo sa hovorí o jeho minulosti?“

„To by som naozaj nemal,“ ošíval sa Bernard.

„Nikto sa to nedozvie,“ povzbudila ho pani Dervillová.

Bernard prudko vydýchol, ako človek so strachom z výšok, ktorý sa rozhodol skočiť z lietadla. Stíšil hlas a povedal: „Straší tu.“

Dervillovi sa roztiahli kútiky. „Blbosť.“

„Ako myslíte,“ pokrčil plecami.

„Kto tu straší?“

„To nikto nevie. Kým na tomto mieste postavili dom, údajne tu bolo pohrebisko. Pri kopaní základov objavili kosti, ktorých pôvod nevedeli určiť ani odborníci. Neboli ľudské. Ale ani zvieracie.“ Odmlčal sa, aby dal manželom čas na strávenie informácie. „Cestou ste si zrejme všimli, že najbližší susedia sú vzdialení niekoľko kilometrov. Nikto sem nechodí. Kone sa v okolí domu plašia, psy vrčia, vtáky menia smer letu.“ Bernard vedel, že na jeseň tu žiadne vtáky nehniezdia. Ďalšími slovami sa však vydal na tenký ľad. „Všetky dokumenty o histórii tohto miesta sa z mestského archívu za záhadných okolností stratili. Neradi o tom hovoria. V každom prípade, viacerí ľudia potvrdili, že v noci sa z domu ozývajú neprirodzené zvuky.“

„Aké zvuky?“ spýtala sa pani Dervillová.

Bernard zažmurkal. „V tom sa svedectvá rozchádzajú. Rinčanie, kvílenie, škrípanie, tlmené výkriky, údery...“

Pán Dervill sa zatváril znechutene. „Presne o polnoci?“ spýtal sa so sebazaprením.

Bernard sa nenechal nachytať. „Nie,“ odvetil a pokrútil hlavou. „Raz celú noc, inokedy s prestávkami. Niekedy vôbec.“

Videl im na tvárach, že vnútri zvádzajú boj. Na jednej strane ho podozrievajú z podvodu, no zároveň ich láka tajomstvo. Jeho vedomosti o nadprirodzených javoch boli chabé a pochádzali výlučne zo starých filmov a kníh, ktoré mu rodičia zakazovali čítať. Na pomoc mu však prišiel vyčerpaný mozog. Vďaka tomu, že bol na hranici spánku, z neho vyvierali nečakané predstavy a asociácie.

„Poďte so mnou,“ vyzval ich a zamieril do obývačky. Pristúpil ku skrini a zaprel sa do nej. Keď ju odtlačil, na stene zbadali tmavú škvrnu, ktorú predtým zamaskoval. „Jeden z bývalých majiteľov usporadúval v dome seansy. Zabával priateľov, jeho posmech z duchovna však podráždil nepozemské sily. Počas jednej zo špiritistických schôdzok sa mu údajne zjavil diabol. Do domu vošiel cez túto stenu,“ ukázal na škvrnu, ktorá mala pri troche fantázie tvar postavy.

„Čo sa stalo?“ vyhŕkla pani Dervillová.

„Nič. Všetci hostia sa rozutekali, ale nikto sa nezranil. Diabol sa rozplynul vo vzduchu.“

„Zvláštny príbeh,“ povedal Dervill.

Bernardova hlava pracovala na plné obrátky. „To nie je koniec. Hostiteľ prišiel o všetkých priateľov a začal sa vyhýbať ľuďom. Na miestnom cintoríne si objednal drahú hrobku s mimoriadne znepokojivou výzdobou. Niekoľko mesiacov nato sa poštár sťažoval na hnilobný zápach v okolí domu. Majiteľ neodpovedal na búchanie a nedvíhal telefón. Keď sem vtrhla polícia, našli ho aj s manželkou mŕtveho.“

„Kde?“ takmer vykríkla pani Dervillová.

Bernardovi myklo kútikom. „Presne tam, kde stojíte.“

Dervillovci uskočili a pozreli sa na koberec.

„Ležali na zemi, jeden vedľa druhého. Muž mal hlavu pri manželkiných nohách a naopak. Otvorené oči upierali k stropu.“ Kútikom oka videl sponu Dervillovho opasku s rubínovým kamienkom na čele lebky. „Ale najzvláštnejšie bolo, že obaja mali na čele položený neznámy červený kvet s troma lupeňmi.“

V tej chvíli vedel, že ich drží v hrsti. Bernard Hausman, pomyslel si, ty to dokážeš.

„Po nich tu nikto nevydržal žiť dlhšie než pár mesiacov. Noví majitelia sa sťažovali na nespavosť, nepokoj a bolesti hlavy. Potom sa začali šíriť zvesti o nočných zvukoch.“

„Tá škvrna,“ ukázala pani Dervillová na stenu. „Prečo ju nezamaľovali?“

„Samozrejme, že ju zamaľovali, ale o niekoľko dní sa znova prepálila na povrch.“ Zamyslene sa pozrel von oknom. Po chvíli sa k nim obrátil. „Len, prosím, nikomu nehovorte, že som vám to prezradil. Keby sa vás šéf vypytoval na dom, povedzte, že sa vám nepáčil.“

„To je pravda,“ ozvala sa pani Dervillová. „Spočiatku sa nám nepáčil, ale už sa nám nezdá taký nudný.“

„Otázka je, kde máme záruku, že nás nevodíte za nos?“ spýtal sa Dervill. „Keďže sa na to nemôžeme vypytovať, aby sme na vás nevrhli podozrenie,“ dodal.

Bernard prikývol. „Mám pre vás návrh. Zvyčajne sa to síce nerobí, ale dovolím vám stráviť v dome jednu noc. Buď sa presvedčíte, že to, čo sa hovorí, je pravda a potom sa rozhodnete, či dom chcete, alebo zistíte, že sú to len miestne legendy. Za prenocovanie od vás, samozrejme, nebudem nič chcieť.“

Dervillovci si vymenili pohľady a mlčky súhlasili.

„Tu sú kľúče,“ podal im Bernard objemný zväzok. „Chladnička je plná potravín, cíťte sa tu ako doma. Zastavím sa po vás ráno o deviatej.

Keď sa rozlúčili, Bernard nasadol do auta a zamieril do mesta. Čím bol od domu ďalej, tým lepšie sa cítil. Napriek únave sa usmieval a trhalo mu kútikom úst. V hlave Bernarda Hausmana sa rodil geniálny plán. V priehradke na prístrojovej doske mal náhradný kľúč od domu. V noci sa premení na strašidlo a výstrední Dervillovci si dom určite kúpia. Len čo zistia, že v skutočnosti nie je opradený žiadnymi legendami, bude už neskoro. Bernard bude v bezpečí. Museli by byť veľmi hlúpi, aby sa naňho sťažovali. Čo by povedali šéfovi? Prepáčte, ale v tomto dome napriek tvrdeniu vášho zamestnanca nestraší? Skúsil si to predstaviť a musel sa zasmiať.

Zaparkoval v garáži a prehľadal police s náradím. Do kufra auta vložil pílku na železo, hrdzavú reťaz, kladivo, francúzsky kľúč a baterku. Potom vošiel do domu, uvaril si silnú kávu a sadol si k internetu. Za tri hodiny prečítal desiatky stránok, venujúcich sa seansám, okultizmu, čiernym omšiam a prejavom nadprirodzených síl. Čoskoro sa cítil ako odborník. Dokonca našiel videá, na ktorých boli údajne duchovia, a, podľa tvrdení autorov stránok, úplne autentické audiozáznamy. Niektoré zvuky zneli naozaj znepokojivo. Stiahol si ich do mobilného telefónu a skontroloval stav batérie.

Pred ôsmou večer sa posadil pred televízor, na opierke kresla veľký hrnček kávy, a hlasitosť nastavil na dvojnásobok zvyčajnej. Po tejto noci sa konečne vyspím, pomyslel si a krátko nato sa mu, napriek odhodlaniu vytrvať, zatvorili viečka.

Prebral ho zvuk hrnčeka na kávu, ktorý sa rozbil na podlahe po tom, čo doňho v spánku strčil lakťom. Televízor reval a hodiny ukazovali polnoc.

„Do psej matere!“ V okamihu stál na nohách. Opláchol sa studenou vodou a zbehol do garáže. Skontroloval nástroje v kufri a vyrazil.

Auto nechal pol kilometra od domu na samote, aby Dervillovci nezačuli motor. Veci z kufra nahádzal do batoha a vykročil.

V oknách sa svietilo. Opatrne nazrel dnu, ale nikoho nevidel. Po špičkách obišiel dom a odomkol dvere do pivnice. Napol uši a keď usúdil, že vzduch je čistý, zavrel za sebou. Lúčom baterky vyhľadal vodovodné potrubie. Vďaka kovovým rúram sa zvuk rozšíri do celej stavby. Batoh s náradím postavil na zem. Baterku položil na skrinku s poistkami tak, aby videl, čo robí. Veci z batoha vyložil na zem, do ruky vzal mobilný telefón s pripravenými zvukmi a pustil sa do práce.

Bolo to nádherné strašenie. Rámusil, rinčal, cvendžal, kvílil, tlmene kričal, vyl, škrípal a škriabal. Občas stíchol, aby sa započúval do zvukov domu. Išlo mu to dobre, až kým nezazvonil telefón. Jediná vec, ktorú nedomyslel. Vrhol sa k prístroju a umlčal ho, ale v tej chvíli už pochyboval, že to Dervillovci nezačuli. Aj keby pred jeho príchodom spali, lomozom ich určite prebudil. Rocková skladba, ktorú používal ako zvonenie, do strašidelných zvukov nijako nepasovala.

Vypol baterku a vyčkával, čo sa stane. V dome bolo ticho. Pozrel sa na displej telefónu a stuhol. Číslo patrilo pánu Dervillovi. Asi mu chcel oznámiť radostnú správu, že v dome naozaj straší. Alebo ma požiadať, aby som nerobil v pivnici rámus, prebehlo mu hlavou.

Pozbieral nástroje a vyšiel z domu. Kým uvažoval, čo spraviť, znova ho ovládol nepríjemný pocit, ktorý v ňom dom obvykle vyvolával. Vrátil sa k hlavnému vchodu a cez okno nazrel dovnútra. Stále tam nikoho nevidel. Rozhodol sa dohrať hru do konca a opatrne našľapujúc vykročil späť k autu. Ráno môže Dervillovcom tvrdiť, že telefón nepočul.

Neprešiel ani dvadsať metrov, keď sa mobil znova prebral k životu. Vypol zvuk a nechal ho vyzváňať. Ak by ho znova vypol, už by sa z toho nevykrútil. Obrátil sa k domu, ale nikoho tam nevidel. Sledujúc displej pokračoval k autu. Keď začal telefón zvoniť po tretí raz, vzdal to. Buď o ňom vedia, alebo sa bude tváriť, že ho zobudili. Jeho budúcnosť bola opäť neistá.

„Hausman, prosím?“ ozval sa do telefónu.

„Čakáme vás,“ povedal Dervill prísne a položil.

Bernard zvesil plecia, spravil čelom vzad a zamieril ku vchodu. Dom sa mu zase posmieval. Odrazu nevedel pochopiť, ako mohol byť taký naivný.

Bez zaklopania vošiel dovnútra a zavolal na Dervillovcov. Keď mu neodpovedali, pohol sa za svetlom. Musia byť poriadne napálení, pomyslel si. Ak nechce dostať padáka, zostáva mu jediná možnosť - otvorene sa priznať a keď to bude potrebné, prosiť trebárs aj na kolenách.

S chmúrnymi myšlienkami prišiel až k obývačke. Cez osvetlený obdĺžnik dverí videl stenu s tmavou škvrnou. Obrys postavy bol tmavší a väčší. Po chrbte mu prešiel ľadový pazúr.

Batoh mu vypadol z ruky a zarachotil na podlahe. Bernard sa rozbehol do izby.

Telefón pána Dervilla ležal na stolíku - vypnutý. Na zemi medzi stolíkom a škvrnou na stene ležali jedna vedľa druhej dve postavy. Muž mal hlavu pri manželkiných nohách a naopak. Otvorené oči upierali k stropu. Ale najzvláštnejšie bolo, že pán Dervill aj pani Dervillová mali na čele položený neznámy červený kvet s troma lupeňmi.

Prvá myšlienka Bernarda Hausmana bola, že dom už nikdy nepredá.

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od utorka 22.9.2009 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 27. septembra 2009 a ukončené vo štvrtok 15. októbra 2009. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2009.

Chcete si prečítať ďalšiu finálovú poviedku? - Kliknite.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  4. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  5. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  6. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  7. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  8. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  9. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  10. Splnený sen
  1. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  2. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  3. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  4. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  5. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  6. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  7. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  8. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  9. Vysoká hra o súdne trovy
  10. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  1. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 14 084
  2. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 9 601
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 4 771
  4. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 2 837
  5. Splnený sen 1 940
  6. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 1 832
  7. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 1 503
  8. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 1 223
  9. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou 992
  10. Ako na refinancovanie hypotéky 957

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.

KOMENTÁRE

Kotleba. Chlap, ktorý postavil Slovensko do pozoru

Zaprášený a vyblednutý strašiak v poli nás zmobilizoval.

Neprehliadnite tiež

Vec a Midi: Neonacisti na nás čakali pred klubom. A polícia nás neochránila

Kultový album Trosky oslavuje dvadsať rokov. Vtedy to mal rap ťažké, vravia jeho tvorcovia.

Aké je počúvať Trosky po dvadsiatich rokoch

Debut Trosiek z roku 1997 je jedným z najzásadnejších albumov slovenskej modernej hudby.

Hrobári mali súťaž, rozhodcom bola smrtka. Česi oceňujú reportáž fotografa zo SME

Jozef Jakubčo nechcel znevažovať súťaž hrobárov, ale musel sa smiať.