V Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy má dnes o 17.00 h vernisáž výstava Koloman Sokol: Cuadros. Nedávno objavené maľby vynikajúceho slovenského maliara a grafika prichádza z Tucsonu na Slovensko predstaviť pani LEE KARPISCAK.
Ako, kedy a kde sa 25 malých malieb Kolomana Sokola našlo?
„Pred štyrmi rokmi ich našiel Sokolov syn. Skrývali sa na poličke na knihy, vedľa majstrovho pracovného stola. Bol už dva roky mŕtvy a jeho takmer päťdesiatročný syn George Sokol pripravoval dom svojich rodičov v Bryn Mawr v Pensylvánii na predaj. Maľby sa skrývali vo veľmi malej žltej škatuli s nápisom cuadros, čo v španielčine znamená maľby. Aj tento názov svedčí o veľkej Sokolovej láske k Mexiku, jeho kultúre a ľudu. Maľby sú štúdie zo 60. až 80. rokov, sú to veľmi osobné a intímne práce. Sokol ich určite nemal v úmysle vystaviť pre verejnosť. Je však dôležité vedieť, ako umelec pracuje a rozmýšľa."
Nespočíva ich hodnota najmä v tom, že diela boli intímne, ukryté len pre najbližších?
„Ako som povedala, vypovedajú o tom, ako Sokol tvoril. Tieto práce na papieri sa líšia od jeho hrubých skíc maľovaných na doskách. Často jedna druhú prekrývajú, pretínajú pôvodnú kompozíciu. A sú naozaj intímne. Zachytávajú napríklad jeho milovaného psa Samba, pohľady z jeho osobného Kaburaba vesmíru, rôzne osoby. Niektoré z nich venoval svojej žene Lýdii, iné synovi alebo vnučke."
Dve z objavených malieb Kolomana Sokola
REPROFOTO - SME
Ktorý z cuadros si ceníte najviac?
„Ak by som si musela vybrať len jednu maľbu, bol by to asi portrét Samba, ktorého George zachránil z medicínskeho laboratória. Keď v roku 1976 Sambo zomrel, na jeho pamiatku začal Sokol podpisovať obrazy pseudonymom Sambo. Umelca som poznala až neskôr, už mal ďalších psov, ale viem, aké dôležité boli v jeho a Lýdiinom živote."
Sokol má pre slovenské umenie veľký význam, no dlho žil v zahraničí. Je jeho umenie vôbec ešte čímsi slovenské?
„Koloman Sokol väčšinu svojho života prežil v Amerike a zbožňoval obdobie, ktoré prežil v Mexiku. Stále sa považoval za Slováka, no jeho práce, ako práce iných veľkých maliarov 20. storočia vrátane Picassa, nepatria len jednej krajine. Patrí mu rešpekt na medzinárodnej úrovni - bol známy, nadobudol medzinárodný štýl. Bol majstrom v grafickej tlači, ako aj viacerí slovenskí umelci. Navyše bol veľmi humánny, mal ľudskú dušu, a to sa tiež odráža v jeho prácach. Keď bol v Mexiku, venoval sa socio-politickej scéne a jeho rané diela reflektovali útrapy, ktorými trpel ľud."
Slovenské výtvarné umenie bolo doteraz systematickejšie mapované zahraničnými kurátormi len ojedinele. Kedy ste sa o naše umenie začali zaujímať vy?
„Keď som prvýkrát prišla na Slovensko v roku 1990, niekoľko mesiacov po zamatovej revolúcii. Zistila som, že sa do tejto krajiny chcem vracať. Odvtedy som tu takmer každý rok. Špecializujem sa na grafiku a kresbu a Slovensko je jedným z prvých centier týchto žánrov. Takto som spoznala Ivana Jančára, ktorý ako kurátor a neskôr riaditeľ GMB viedol moje vzdelávanie. Veľmi dôležité, samozrejme, bolo aj to, že môj manžel Martin má slovenský pôvod."
Je slovenská výtvarná scéna porovnateľná a americkou?
„Ťažko porovnávať. Hlavne s krajinou, ktorá je taká veľká ako Amerika, kde existuje toľko súčasne prebiehajúcich umeleckých scén. Napríklad na severozápade pracujú umelci úplne inak ako tí z Los Angeles a New Yorku. Ale dovolím si tvrdiť, že to, čo som v minulých rokoch videla na Slovensku, je rozhodne na rovnakej úrovni ako v iných vynikajúcich umeleckých centrách."
Do zbierok arizonského Univerzitného múzea v Tucsone ste kúpili kolekciu diel slovenských umelcov. Podľa čoho ste vyberali a koho?
„Hľadali sme predovšetkým práce dôležité pre študentov a vyučujúcich, ale aj pre samotné múzeum a verejnosť, ktorá náš areál navštevuje. V slovenskom umení sú pozoruhodné hlavne práce na papieri, preto predstavujú takmer 75 percent zbierky. Kúpila som rytiny, litografie, práce na hodvábe a mezzotinty od Albína Brunovského, Dušana Kállaya, Roberta Jančoviča, Roberta Bruna, Vladimíra Gažoviča, Kamily Štanclovej, Juraja Meliša. Čo sa týka maľby, sú to diela Jozefa Jankoviča, Mateja Kréna, Daniela Fischera, Karola Barona, Sveťa Ilavského, Milana Paštéku, Doroty Sadovskej, Agnesy Sigetovej a ďalších."
Aký ohlas má naša zbierka popri iných dielach svetového umenia? Všimnú si ju vôbec?
„Máte pravdu, väčšina zbierky je vystavená popri iných dielach. Neupútavame myšlienky návštevníkov k jednotlivým prácam, ale musím povedať, že slovenské sú výnimočnými príkladmi a sú silné, v niečom dokonca silnejšie ako iné. Preto múzeum už urobilo viacero výstav zameraných len na slovenskú tvorbu."
Unikátny tichý odkaz
„Keďže kolekciu 25 malieb Kolomana Sokola na tejto výstave našiel jeho syn len náhodne, považujem ju za majstrov tichý odkaz svojej rodine,“ povedal pre SME riaditeľ Galérie mesta Bratislavy Ivan Jančár. Umelca, narodeného v roku 1902 v Liptovskom Mikuláši a od roku 1948 trvale žijúceho v Mexiku a neskôr v USA, poznal Jančár osobne.
„Bol ku mne vždy veľmi ústretový, aj vďaka tomu som mu mohol usporiadať niekoľko výstav a podieľať sa na knihe či filme o jeho živote,“ povedal Jančár, ktorý zakladateľovi slovenskej i mexickej grafiky v jednom rozhovore sľúbil, že za ním určite príde osláviť jeho storočnicu. „Svoj sľub som dodržal, bolo to 12. decembra 2002, a hoci bol už veľmi chorý, som šťastný, že som sa s ním stretol. O mesiac neskôr zomrel.“
Niekoľko rokov predtým umelec daroval okolo 50 obrazov Slovensku, ktoré sa stali základom Centra Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši. „Tie z tejto výstavy, ktorá potrvá do 25. októbra, majú v našej galérii svetovú premiéru,“ zdôraznil Jančár.
Alexander Balogh
Autor: Ada Jung
