Kto nefláka život, nefláka ani divadlo

S Annou Gruskovou o kolektívnej tvorbe, jej projektoch, kombinovaní teórie s praxou a Novembri ’89.

Niečo detské v nás to má rado. Byť s ľuďmi. Tento pocit má aj divadelníčka ANNA GRUSKOVÁ. Na scénu prichádza ako autorka, ktorej je blízka kolektívna tvorba. Na festivale Divadelná Nitra, ktorý sa začne zajtra, sa predstavuje v dvoch pozoruhodných projektoch - v Šanci 89 a Dunajskej dráme. Oba sú medzinárodné, v oboch sa do tém zo súčasného života premieta história, pamäť aj politika.

Vznikali vaše nové dva projekty viac z pocitu zodpovednosti alebo spontánne?
„Kolektívne projekty ľudí čoraz viac priťahujú, či už na poli filmovom, divadelnom alebo literárnom. Môže byť zaujímavé, keď si nevypočujeme len hlas jedného autora, ale máme možnosť vnímať celú mozaiku názorov, pocitov, osobných prístupov. Pre mňa bol takým zážitkom práve projekt Dunajskej drámy, ktorý vlani iniciovali Bernhard Studlar a Wolfgang Stahl z rakúskeho literárneho združenia Wiener Wortstaetten."

Čo vás inšpirovalo aj k vlaňajšiemu projektu Kľúčová dráma - Sarkofágy a bankomaty? Opäť zodpovednosť?
„Bolo to o súčasnom životnom pocite našich dramatikov a dramatičiek strednej generácie. Áno, bol v tom aj istý pocit zodpovednosti, nikto za našu generáciu jej drámu nenapíše. A do tretice - tím Šance '89 v pražskom divadle Archa bol sformovaný, ešte než som doň vstúpila, a téma zodpovednosti najmä voči mladým ľuďom tam bola veľmi silná."

Prečo je kolektívne písanie podľa vás obľúbené?
„Moja generácia je v tomto svojím spôsobom trochu zabrzdená - zažila nútený kolektivizmus v mládežníckych organizáciách či na brigádach. Možno však už máme dostatočný odstup. Uvedomujeme si, že môžeme práve kolektívnym, dnes sa hovorí skôr tímovým dielom reagovať na súčasný svet, v ktorom sa všetko mení jedným klikom. Stretávať sa v reáli. Tímová spolupráca si vyžaduje, aby sa ľudia videli a počuli zoči-voči, rozprávali sa. Vyvažuje našu izolovanosť pred monitormi a displejmi. Niečo detské v nás to má rado, byť s ľuďmi. Divadlo je komunitné už z podstaty, písanie je väčšinou o samote. Môže to byť aj inak."

Čím vás projekt Dunajskej drámy inšpiroval?
„Dunaj ako druhá najväčšia európska rieka spája desať krajín. Zrazu sa vo Viedni ocitlo desať autorov z týchto krajín a písali sme hru. Teda, písal ju každý zvlášť, ale najskôr sme sa o nej spoločne radili a hľadali východiská, od ktorých sa naše texty potom odvinuli. Vznikol zvláštny útvar voľne spojených krátkych hier. Pripomínali mi filmy Jima Jarmuscha alebo Larsa von Triera."

V čom?
„Sú to všetko príbehy stroskotancov, tých najobyčajnejších ľudí. A svojou estetikou sa veľmi blížia dokumentárnemu filmovému videniu. Je to už tak, že dnešných európskych dramatikov veľmi výrazne ovplyvňuje súčasný film. Práve tento fakt ma inšpiroval aj pri vytváraní režijnej koncepcie, lebo tu nie som len autorkou, ale aj režisérkou. Na Divadelnej Nitre predstavíme Dunajskú drámu ako scénický náčrt. Malo by ísť o prepojenie autentických, hudobne a obrazovo zdokumentovaných životných pocitov ľudí z podunajských krajín cez súčasný multimediálny dizajn."

Krajiny, ktoré spája Dunaj, sa v mnohom od seba líšia. Pocítili ste pri spoločnej tvorbe rozdiely v témach, jazyku či v autorskom sebavedomí?
„Je to zvláštne, či ide o autora alebo autorku z bohatého západu alebo z najchudobnejšieho východu, ich postavy sprevádza pocit životného stroskotania. Všetci akoby sa pohybovali v uzavretom kruhu. Bezvýchodisková situácia ich často privádza k svojskej, celkom nečakanej solidarite. A treba povedať, že nechýba humor. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že autori z krajín, ktoré majú problém demokracie vyriešený, sa zaoberajú medziľudskými vzťahmi. A autori z krajín, ktoré ho ešte celkom vyriešený nemajú, ako napríklad Srbsko, Moldava či Ukrajina, idú výrazne po politických témach. A ešte jeden postreh - čím ďalej na východ, tým viac sa fajčí. Fajčili samotní autori a fajčenie bolo viac prítomné aj v textoch."

Na festivale ďalej predstavíte projekt Šanca 89. Ako ste ho postavili? Myslíte si, že táto téma v divákoch dostatočne zarezonuje?
„Verím, že áno. Šanca 89 si v koncepcii Jany Svobodovej, Ondřeja Hraba a Tomáša Vrbu z pražského divadla Archa kladie otázku, či sme možnosti, ktoré nám priniesol rok 1989, využili. Podtitulom projektu je Window of opportunity - to je termín z NASA. Ide o vzácnu priaznivú konšteláciu podmienok, za ktorých môže raketa vyštartovať do vesmíru. Ak sa táto chvíľa nestihne a štart sa nepodarí, treba opäť čakať na nový priaznivý moment, ktorý sa nemusí tak ľahko zopakovať. O tom sú aj životné šance."

Vychádzate z postupov dokumentárneho divadla a súčasťou predstavenia má byť i diskusia. Ako to bude vyzerať?
„Napísala som na vopred danú tému hru, čosi ako rozhlasový komiks o tom, ako do zmiešaného česko-slovensko-nemeckého manželstva Kurta a Květy vstúpi kolaborácia. Písala som pre tím a tímovo: všetko sme riešili spoločne, veľa sme sa stretávali, najviac s režisérkou Janou Svobodovou."

Zafungoval kolektívny duch?
„Veľmi dobre. Hra, ktorá takto vznikla, má vyprovokovať otázky, na ktoré priamo v divadle v priebehu večera odpovedajú pozvaní hostia. Napríklad v Prahe Václav Havel, Jacques Rupnik a ďalší, v Nitre to budú Martin Šimečka, Martin Bútora, Monika Vrzgulová a Ľubomír Morbacher. Dôležitou súčasťou každého predstavenia sú aj študenti, ktorí priamo na scéne pozorujú a komentujú dej. V Nitre budú na javisku domáci stredoškoláci."

Do akej miery sa pridržiavate historických faktov?
„Samotný príbeh je fiktívny, ale všetky reálie v ňom vychádzajú z autentických historických udalostí. Musela som si urobiť dôkladný výskum, aby som sa nedopustila vecných chýb, veľa som konzultovala. Napríklad je tam zachytený únos lietadla s východonemeckými emigrantmi na Lipne v roku 1975. A je zvláštna náhoda, že som tam práve v tom čase bola na dovolenke s rodičmi. Akurát som vtedy o ničom nevedela, všetko sa dialo vo veľkej tajnosti."

Považujete historickú vernosť za povinnosť umenia?
„Dráma a umenie vôbec dokáže cez emócie veľmi komplexne priblížiť kontext istej doby, konštelácie, pohnútky. Napríklad naše deti už necítia normalizačný spoločenský tlak a vydieranie a čudujú sa, prečo sme vtedy neodišli alebo niečo neurobili."

Umenie im to dostatočne vysvetlí?
„Umožní im tú situáciu precítiť. Mojou úlohou bolo v Šanci '89 teda isté historické fakty umelecky pretaviť tak, aby boli pochopiteľné, vzrušujúce, príťažlivé. A keďže nejde o psychologicko-realistickú drámu a inscenácia je spojená so živou diskusiou za účasti študentov, mohli sme si dovoliť niektoré situácie vyostriť, nebáli sme sa humoru ani vypätých emócií. Mohli sme si dovoliť isté výzvy voči histórii."

Kam až vás tieto výzvy pustia?
„Vždy mi ide o vnútornú pravdu toho, čo píšem. Znamená to, že v texte musí byť niečo veľmi autentické, hoci to nemusím byť ja, kto to prežil. Ten pocit mi však musí byť dôverne známy. V Šanci '89 ide hlavne o to, aby ľudia tieto výzvy prijímali, jednoducho, aby ich vyburcovali, inšpirovali. Divadlo je vždy otázkou otvorenosti a poctivosti - zo strany tvorcu i diváka. Keď človek nefláka život, nefláka ani divadlo. Potom to funguje."

V divadelnom prostredí ste sa dlho pohybovali ako teoretička. Kedy ste zistili, že chcete divadlo robiť aj priamo na pľaci?
„Teórii som sa venovala celých pätnásť rokov. Potom som sa pred ôsmimi rokmi ocitla na tri mesiace v Indii. A tam ma oslovili - vraj, urob divadlo. Bránila som sa, ale nakoniec som to skúsila. Vtedy som pochopila, že už nechcem zvyšok života písať štúdie a chodiť na konferencie. Začali sa mi otvárať nové príležitosti, dostala som ponuku pracovať na javisku s bezdomovcami z Nota bene, s Divadlom z Pasáže, s divadlom Aréna, Štúdiom 12. Začala som písať pre Slovenský rozhlas. V poslednom čase aj scenáre pre dokumentárne filmy."

Prečo ste sa vlastne svojho času začali venovať teórii?
„Zdalo sa mi to akosi prirodzené. Vedela som, že chcem robiť niečo s divadlom, videla som skvelé inscenácie vo vtedajšom Divadle Na provázku, v HaDivadle... Neľutujem tie roky s teóriou a ani teraz sa jej nevzdávam, kombinujem ju s praxou."

Čo dal a vzal rok 1989 vám?
„Poviem vám príhodu. Keď som bola ešte v Prahe na divadelnej vede, chcela som ísť študovať Divadlo utláčaných k brazílskemu režisérovi Augustovi Boalovi. Už vtedy ma lákal komunitný duch v umení. Napísala som mu list, že by som o ňom chcela robiť diplomovú prácu. Odpísal mi, aby som prišla, že mi všetko možné poskytne a že je rád, že sa niekto z komunistických krajín zaujíma o túto tému. Vtedajší náš prodekan pre ideológiu ma však nepustil. Ako dôvod udal, že by som sa tam vydala a nevrátila by som sa. Dnes niečo také znie ako anekdota."

Nemohli ste to skúsiť neskôr?
„Keď prišiel November 1989, čakala som dieťa. Nespravila som to ani neskôr a už to neurobím nikdy. Toto 'window of opportunity' sa už zavrelo. Augusto Boal v máji tohto roku zomrel."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 736
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 551
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 8 047
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 474
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 910
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 648
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 492
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 3 292
  9. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 2 889
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 462

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

KOMENTÁRE

Na obranu bratislavskej kaviarne

Kaviareň je so svojím dešpektom k spiatočníctvu pre vidiek trvalou výzvou.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.

Neprehliadnite tiež

Zlatú malinu za najhorší film získal dokument o Clintonovej

Štyri maliny získal aj film Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti.

Sýrčan pracoval na filme o Bielych helmách, nemôže sa zúčastniť na Oscaroch

Americkí predstavitelia uviedli, že o kameramanovi získali škodlivé informácie.

Nicole Kidman napriek veku stále túži po dieťati

Vo filme Lion hrá po prvý raz adoptívnu matku. V reálnom živote je ňou už viac než dve desaťročia.

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop