Rozprávať ešte stále môžeme, hovorí francúzsky režisér Philippe Lioret. Vo filme Welcome odkrýva život utečencov a zákony, čo postihujú tých, ktorí sa im rozhodli pomáhať.
BRATISLAVA. Simon je plaveckým trénerom v Calais a nelegálneho irackého imigranta Bilala si najprv zaradil nesprávne. Chodí sem plávať, lebo sa nemá kde umyť, myslel si. Neskôr už jeho túžbu po kondícii s obdivom sledoval, pochopil ju aj podporoval. Potichučky si uvedomil: „Ten chlapec je odhodlaný preplávať La Manche, len aby sa ešte raz mohol stretnúť so svojou láskou. Ja som nebol schopný prebehnúť ani cez ulicu, aby som na svoju ženu zakričal, stoj! Neodchádzaj odo mňa."
Keď susedia udávajúFilm Welcome mal na jar premiéru doma vo Francúzsku - a dnes, keď svetové agentúry znovu rozširujú správy z Calais a píšu o zlikvidovaní imigračného tábora, by sa mohol premietať ako ich príloha. Nie je patetickou melodrámou, je skôr striedmou drámou. Dve príbehové linky, jedna o intímnych vzťahoch a tá druhá s politickým podtextom, sa najprv medzi sebou mierne bijú o hlavnú úlohu. Až ku koncu je zrejmé, že ich od seba nemožno oddeliť. V republike, kde sa na zástavu píšu heslá sloboda - rovnosť - bratstvo, na to nebol pohodlný pohľad.
Zle sa cítil minister pre imigráciu Eric Besson, aj poslanci v Calais. Oni s prívalom utečencov a ich pokusmi dostať sa do Británie potrebovali bojovať. Film Welcome preto napádali ešte predtým, ako sa tábor rozhodli odstrániť. Nemohli však zabrániť režisérovi Philippovi Lioretovi, aby chodil po svetových festivaloch a rozprával o svojom znepokojení. „Utečenci z Iraku, Iránu či Afganistanu sa dnes u nás môžu cítiť podobne ako Židia v roku 1943," hovoril aj na festivale v Karlových Varoch.
Je to zarážajúce prirovnanie, ale tak isto v jeho filme vyznieva i pozícia Francúzov, ktorí sa im pokúšajú pomôcť. Trénerovi Simonovi hrozí, že príde o prácu. Vypočúvajú ho policajti, lebo porušil zákon - viezol mladého Iračana vo svojom aute, párkrát ho dokonca nechal prespať vo svojom byte. Videli to susedia.
Zatiahli ho do sporu, využil toSimona hrá vo Francúzsku populárny herec Vincent Lindon, aj on nové zákony kritizoval, kedykoľvek ho pozvali do nejakej televíznej diskusie. Bolo to celkom prirodzené, lebo francúzski umelci sa proti moci, najmä tej pravicovej, dlhodobo a tradične vymedzujú.
Režisér Lioret síce tvrdí, že filmom Welcome neplánoval politikov napádať, ani polemizovať s Bessonovým presvedčením, že z utečeneckých táboroch profitovala aj tak najmä mafia pasákov.
Keď už ho však médiá do takého boja zatiahli, využíva to. Pre denník Libération povedal: „Ak vás dnes môže polícia vyrušiť ráno o ôsmej pri sprchovaní len preto, že ste dovolili premrznutému chlapíkovi prespať u vás doma, nech mi teda nikto nehovorí, že to nič nepripomína. Našťastie, ešte stále o tom môžeme rozprávať. Neviem, či by som bol schopný nakrútiť historický film, ale prislúcha mi rozprávať o tom, čo sa v mojej krajine deje dnes. Som predsa filmár i občan."
Francúzske filmy a ich bonusy
Francúzi už roky prijímajú spolunažívanie s prisťahovalcami oveľa prirodzenejšie, ako napríklad my v strednej Európe. Napriek tomu ich filmári ešte stále nachádzajú dôvody, prečo nakrúcať spoločensky angažované príbehy.
Pred štrnástimi rokmi to spravil Mathieu Kassovitz - filmom Nenávisť reagoval na policajné násilie vo francúzskych predmestiach. Na festivale v Cannes ho odmenili cenou za najlepšiu réžiu, ale jeho film si neobľúbili všetci. Keď sa spolu so svojím štábom presúval po červenom koberci, policajti sa obrátili chrbtom.
A keď o filme prišiel o pár dní neskôr diskutovať do verejnoprávnej televízie France2, cez bezpečnostné kontroly poľahky prešiel okrem neho už iba jeden z trojice hercov – Vincent Cassel. Huberta Koundéa a Saida Taghmaouia, narodených v rodinách prisťahovalcov, poriadne prezreli.
Minulý rok zas Zlatú palmu získala dráma Medzi stenami, pozoruhodný príbeh o učiteľovi a jeho žiakoch zo zmiešanej parížskej triedy. Pri vyhlasovaní výsledkov vtedy na pódium vybehla rozradostená skupina mladých hercov. Aj neskôr, pri odovzdávaní národných cien César, veselo tlieskali v hľadisku. Vyzerali šťastnejšie, aj bezstarostnejšie, ako ich predchodcovia z Nenávisti.
Lenže nepríjemné skúsenosti Kassovitza a spol. sa na verejnosť dostali, až keď Nenávisť vyšla na DVD spolu s bonusovými rozhovormi. Takže keď na DVD vyjde aj film Medzi stenami, možno bude príbeh z francúzskej republiky ešte pokračovať.
Zatiaľ je v kinách, už niekoľko dní aj v tých našich.
(kk)
