Oslavy jubilea SĽUKu vyvrcholia tento víkend. Súbor však dnes musí fungovať v úplne iných podmienkach ako kedysi.
BRATISLAVA. Založenie Slovenského umeleckého kolektívu nebolo jednoduché. Vtedajšie vedenie rozvinulo veľkú náborovú akciu na členstvo do jeho umeleckých zložiek. Prihlásilo sa až deväťsto uchádzačov. Po vojne sa stavalo a budovalo vo veľkom.
„SĽUK ovplyvnili vznikajúce umelecké súbory v Rusku ako Berjozka, Alexandrovovci a Mojsejevov súbor. Keď bol v najväčšom rozmachu, zamestnával dvestopäťdesiat ľudí, dnes ich máme osemdesiat," hovorí riaditeľ Peter Litomerický.
Dnes hrá už len malá kapela
Personálny úbytok mrzí aj choreografa a tanečného pedagóga Juraja Kubánku, ktorý bol so súborom spätý vyše štyridsať rokov: „SĽUK ako reprezentačné teleso mal orchester, spevácky zbor a tanečný súbor. Všetky zložky boli dosť početné, ale to je na reprezentatívne účely nevyhnutné. A nielen na tie, aj na umeleckú činnosť vôbec. Veď v minulosti hudbu pre neho vytvárali tí najrenomovanejší skladatelia - Moyzes, Cikker, Suchoň, Andrašovan, Stračina, Zeljenka a iní."
Dnes má SĽUK malú ľudovú kapelu a tá podľa Kubánku veľké možnosti pre hudobnú realizáciu nedáva. „Muzikanti môžu byť akokoľvek vynikajúci, stále to bude jeden zvuk. Pretože, čo si počne skladateľ so šesťčlennou ľudovkou?" pýta sa Juraj Kubánka.
„Zrušením speváckeho zboru je SĽUK okyptený o jeden z najkrajších hudobných prejavov. Tanečný súbor je tiež oklieštený, pretože keď sa má stavať tanečný program, tak desať-dvanásť párov nestačí. Osemnásť je minimum. Pokiaľ nedôjde k zmene štruktúry celého telesa, dovtedy bude súbor tápať," myslí si dlhoročný odborník na folklór a otvorene priznáva, že situáciu vnútorne prežíva. „Určite to človeka mrzí. Slovenský ľudový umelecký kolektív bol roky telesom, ktoré malo meno doma i vo svete. Všade bol SĽUK veľmi vážený a žiadaný."
Čo keď sa niekto zraní?
„Ministerstvo kultúry nás podporuje v rámci možností, ale len ťažko sa naberajú nové sily. Ľudia sú, záujem máme, ale mzdy ich odrádzajú. Potrebovali by sme o 20 - 30 ľudí viac, aby sme sa mohli prestať báť, čo bude, ak sa niekto zraní," priznáva riaditeľ Litomerický.
Problém vo finančnom ohodnotení vidí Juraj Kubánka takto: „Určite je problém v peniazoch. Ale to je zodpovednosť vedenia a tých, ktorí disponujú peniazmi daňových poplatníkov, teda ministerstva kultúry, ministerstva financií. Keď sa nájdu peniaze, a je ich dosť, na iné aktivity, tak prečo by nemali byť na SĽUK?"
Pekné obdobie so sľukármi prežil aj choreograf Ján Ďurovčík, ktorý si za program Strom odniesol Krištáľové krídlo. „So Stromom sme súbor dostali do širšieho povedomia. Prešli sme s ním celé Slovensko. Vedenie aj umelecká zložka boli nadšení. Vtedy tam bolo veľmi veľa kvalitných a talentovaných mladých ľudí. Ako sú na tom dnes, si netrúfam hodnotiť," priznáva Ďurovčík.
Čo je poslaním SĽUKu dnes?
Aký zmysel teda má súbor dnes? „Poslaním SĽUK-u je okrem sprostredkúvania estetických a etických hodnôt folklórnych prejavov širokej verejnosti aj vychovávať profesionálov vysokých umeleckých kvalít," hovorí Kubánka a vymenúva: „Napríklad Tommy Schramek bol sólistom v kráľovskom balete v Toronte, Žofka Červeňáková bola sólistka národného baletu v Ľubľane, Ján Šprlák Puk v Berne, Andrej Halász v Košiciach, neskôr vynikajúci tanečný pedagóg v Prahe. To už nespomínam Hedu Melicherovú. Takej sólistky inde nebolo. Sľukári mohli kedykoľvek nastúpiť kdekoľvek ako sólisti svetových baletov."
„Profesionálne teleso, ktoré spracúva folklór a posúva ho ďalej, by malo byť hrdosťou národa," tvrdí Ján Ďurovčík.
V tomto mesiaci je v bratislavskom divadle Nová scéna šnúra sľukárskych predstavení. Slovenské národné múzeum uvádza tematickú výstavu. Oslavy súboru vyvrcholia už tento víkend Galaprogramom v Slovenskom národnom divadle.
