Hudobník a skladateľ, ktorého osud určila emigrácia jeho rodičov do USA, recept na úspech nepoznal, preto si ho musel sám vytvoriť. Aj preto príbeh Irvinga Berlina dobre vystihuje názov jednej z množstva jeho slávnych piesní - There's No Business Like Show Business.
V televíznom seriáli Bigbít jeho tvorcovia kládli pamätníkom 60. rokov otázku, kto je praotcom tohto žánru. Odpoveď nebola jednoznačná. V prípade praotcovstva celej populárnej hudby je to jasnejšie.
Bol prvým z piatich
Už len fakty z kariéry Irvinga Berlina budia rešpekt - zložil 1500 piesní, podpísal sa pod takmer dvadsiatku predstavení pre Broadway, pod dvadsiatku hollywoodskych filmov, dvadsaťpäťkrát trónil na čele hitparády.
Skladby ako Alexander's Ragtime Band, Easter Parade, White Christmas, Happy Holiday, God Bless America alebo There's No Business Like Show Business už dnes možno všetci nepoznajú podľa názvov, ale stačí pár sekúnd a ich chytľavé melódie fungujú okamžite. Spieval ich takmer každý, kto v americkej popmusic niečo znamenal - od Franka Sinatru, Elly Fitzgeraldovej a Binga Crosbyho až po Barbaru Streisand či Celine Dion.
Irving Berlin bol jedným z takzvanej Silnej päťky amerických pesničkárov, spolu s Gershwinom, Porterom, Kernom a Rodgersom. Spravil toho najviac nielen preto, že sa dožil neuveriteľných 101 rokov. Aj jeho kolegovia sa zhodovali, že práve on je tou kľúčovou postavou: „Najväčší autor pesničiek, aký kedy žil (Gershwin), Irving nemá miesto v americkej hudbe - on je americká hudba (Kern)."
Jeho otec bol kantorom v synagóge v Bielorusku. Keď mu raz v roku 1893 počas protižidovských pogromov vypálili dom, okamžite zbalil rodinu a vysťahoval ju do Ameriky. Jeho vtedy päťročný syn si z detstva zapamätal špinavý byt v newyorskom suteréne a nedostatok peňazí. Rozhodol sa to zmeniť.
Čašník - hitmaker
Spievajúci čašník bol začiatkom 20. storočia módny hit. Pekný mladík to skúsil tiež a išlo mu to. Majiteľ reštaurácie si navyše všimol, že jeho pikolík po skončení služby posedáva za klavírom a na samouka si čoraz zručnejšie vybrnkáva zaujímavé melódie. Dal mu šancu a hoci rýchlo stratil zamestnanca, pustil do sveta veľký talent, ktorý by sa skôr či neskôr musel presadiť.
Svetoznámym sa stal už v roku 1911. Môže za to skladba Alexander's Ragtime Band. Onedlho dokázal, že okrem klavírnej odpaľovačky vie napísať aj precítenú baladu. Vytryskla z neho po nečakane rýchlej smrti jeho prvej manželky. Smútok zahnal prácou - najmä pre divadlá na Broadwayi.
Počas prvej svetovej vojny prvýkrát okrem skladateľskej univerzálnosti ukázal aj vlastenectvo. V úspešnej armádnej revue Yip, Yip, Yaphawk sám hral aj spieval, čo sa neskôr opakovalo. Jeho popularita aj konto stále rástli, čo ho posmelilo k odvážnemu nápadu - rozhodol sa zainvestovať do vlastného divadla. Podľa historikov to po Wagnerovom Bayreuthe bolo jediné divadlo postavené na prezentácii hudby jediného autora.
A Berlin sa naozaj činil, aby v programe novej scény prázdne dni neboli. Väčšina diel bola ladená komediálne, no činorodý tvorca bol zároveň novátorom. Pre predstavenie A Thousands Cheer (1933) napríklad použil formu denníkových správ, a tak sa na javisku ocitli žijúci politici (Roosevelt, Gándhí), bulvár (rozvod hercov Joan Crawfordovej a Douglasa Fairbanksa), ale napríklad aj Mickey Mouse. Že nešlo o postmoderný guľáš, dokazuje štyristo repríz.
Je to slušné číslo, ktoré by väčšina iných skladateľov zapíjala niekoľko dní, nie však Berlin. Presne vedel vycítiť, čo chcú diváci vidieť. Jedným z jeho vrcholov je muzikál They Say It's Wonderful (1946), ktorý dosiahol 1147 (!) repríz a logicky sa dočkal aj filmovej verzie.
Úspešný hitmaker svoju kariéru skončil v ére sixties, keď sa jeho muzikál Mr. President na Broadwayi udržal „len" osem mesiacov. Hudbu ovládol rokenrol a bigbít, vlastenecké nálady čoskoro utlmila vojna vo Vietname. A Irving Berlin už v sedemdesiatke nepotreboval nikomu nič dokazovať. Svoj kmeťovský život dožil v ústraní v New Yorku.
