Slávnosť divadelných Dosiek brala ohľad na rôznosť žánrov, regiónov i farbu pleti.
NITRA. Pred Štúdiom v nitrianskom Divadle Andreja Bagara bolo pred piatkovým odovzdávaním divadelných cien Dosky akosi čierno-bielo. Pozvaní hostia akoby sa dohodli na farbách večerných rób.
Početné osadenstvo sa napokon s menšími problémami aj zmestilo do sály. Hoci sa okolo nominácií stále krútia pivné reči o tom, prečo sa v sezónnom výbere ocitli práve tí a nie iní, málokto z potenciálnych víťazov si nechá ujsť šancu zúčastniť sa tohto večera osobne. Veď odovzdávanie cien sľubuje aj zábavu, čo tento rok konečne pochopila Slovenská televízia a prijala pozvanie.
Vo farbách minulosti
Výberom toho najlepšieho možného z uplynulej sezóny slovenského divadla sprevádzali, podobne ako vlani, Kristína Farkašová a Kamil Mikulčík. Zdá sa, že táto, vtedy ešte nezosobášená divadelná dvojica, sa na doskách Dosiek osvedčila. Pán a jeho pani teda opäť potiahli navzájom za opraty a ako moderátori i speváci zakrátko odhalili, že spomínaný čierno-biely efekt bude mať podľa scenára Zuzany Uličianskej a v réžii Jána Uličianskeho celá večerná šouka.
Ceny si víťazi preberali z rúk, teda z baletných krídel čiernej a bielej labute, kostýmy ďalších účinkujúcich sa tiež striedali v čierno-bielych tónoch a ČB bola i projekcia s dokrútkami o nomináciách. Do rečí prišla Lucie Bílá, svoje starosti s menom prišli porozprávať aj módna návrhárka Lea Fekete a riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete a farbu priznal dramatik Pavol Weiss.
Pozdraviť Nitru prišiel aj Ondřej Černý z pražského Národního divadla. Povedal: „Budúcnosť slovenského divadla je čierna, pretože čierna je farbou hĺbky a je krásna."
Nepretrváva v nás ešte čierno-biely pocit zo života? - pýtame sa a spolu s tvorcami upozorňujeme na motto tohtoročného festivalu, ktorý sa svojimi diskusnými témami i celou výpravou ponára do minulosti. Po dvadsiatich rokoch chce objaviť novú podobu novembra '89.
Na zdravie
Je sympatické, že do programu sa tvorcovia snažili zapojiť ľudí nielen podľa ich popularity, ale i na základe toho, akú zložku či žáner divadla v jeho širokom zábere na Slovensku reprezentujú. Ohľady sa brali i na regionálne zastúpenie účinkujúcich, dokonca i na farbu pleti. Tak sme mohli vidieť košických baleťákov, známeho čierneho bubeníka Thierryho Ebama, operných spevákov, ako aj spievajúcich hercov z divácky úspešných hier a muzikálov, sparodizované úryvky z vážnych drám i vážne drámy komických postáv a preniesli sme sa tak do divadiel v Martine, Trnave, Nitre či Bratislave.
Doskový koktail bol namiešaný premyslene. Tak na zdravie všetkým, čo majú radi divadlo!
Konečne!
Nitrianske divadlo síce nedostalo žiadnu inú nomináciu na Dosky ako za najlepší mužský herecký výkon, zato hosťujúci rusínsky herec z Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Eugen Libezňuk ju za postavu Lopachina v Čechovovom Višňovom sade na Dosku premenil.
Konečne! Nominovaný bol už päťkrát a pomaly si mohol pripadať ako drevený inventár. Cena ho nadchla: „Dúfam, že si už teraz z Dosiek vyskladám celé javisko,“ povedal. Cenu za najlepší ženský herecký výkon si zas odniesla skvelá herečka martinského divadla Jana Oľhová (spolu s Libezňukom na snímke Vlada Šimíčka) za postavu Sary v hre Mobil - tiež ako hosťka v žilinskom Mestskom divadle. Žiara reflektorov sa teda takto rozsvecuje na viacero slovenských scén.
(ea)
