Keď prišiel do kín Veľký rešpekt od Viktora Csudaia, zároveň prišiel do kín aj závan témy zo života gayov. Je to skôr výnimka, ani po roku 1989 nekupovali naši distribútori výborné filmy, ktoré rozprávajú o gay komunite. Napráva to Filmový festival inakosti - v Bratislave sa začína dnes. Rozprávali sme sa s jeho organizátorkou ZITOU HOSSZÚOVOU.
Hovoríte, že chcete prispieť k odbúravaniu vnútorných bariér sociálneho geta - premietajú sa podobné filmy kdesi v kútiku?
„Ak chce nejaká menšina hájiť svoje základné občianske práva, je dôležité, aby bola viditeľná. Preto chceme gay komunitu trošku podpichnúť, aby sa neskrývala, nesťahovala filmy s homosexuálnou témou doma z internetu, ale aby prišla na festival. Uvidela by ich na veľkom plátne."
Prečo má dnes zmysel organizovať festival, ktorý v názve upozorňuje na inakosť?
„Homosexuáli sú na našich uliciach stále neviditeľní, prejavy nehy medzi pármi rovnakého pohlavia na ulici či v podnikoch takmer nevidíte. My chceme upozorniť, že tu žijú homosexuáli ako všade inde na svete a že ich každodenný život sa v zásade neodlišuje od života heterosexuálov. Paradoxne, naším cieľom je, aby sa diváci po premietaní pýtali, prečo sa tento festival volá festival inakosti, keď nič „nenormálne" vo svojom programe neponúka."
O inakosti stále rozprávame opatrne, aj tento festival vzniká dosť neskoro. Ako je možné, že sme sa po roku 1989 nerozhýbali viac?
„Áno, rok 2009 je až neuveriteľne neskoro, ale už v roku 1995 bol klubový festival v Tajove. Bola to vôbec prvá prehliadka tohto typu vo východnej Európe. Veľký úspech mal na prelome tisícročia, keď sa premietalo v klube 901, potom mal sedem rokov pauzu, pretože neboli peniaze. Zároveň však platí, že u nás sú zakorenené predsudky, že homosexualita je nechutná sexuálna úchylka. Platí to viac, ako napríklad v Česku."
Dalo by sa odhadnúť, ako zaostávame za modernými spoločnosťami?
„V Londýne už mali 23. ročník gay festivalu. Je to druhý najväčší festival v Londýne a organizuje ho najváženejšia filmová inštitúcia v Británii - British film Institute. Záštitu nad českým queer festivalom Mezipatra zas prevzal Václav Havel."
Premietate intímny portrét režiséra Dereka Jarmana. Už asi nie je v otváraní spoločnosti taký osamotený.
„Kedysi to bol najznámejší aktivista za práva gayov. Dnes už je oveľa viac režisérov, čo sa netaja svojou sexuálnou orientáciou a nakrúcajú pritom mainstreamové filmy, orientované na heterosexuálnu spoločnosť. Semtam aj spravia film, v ktorom sú hlavnými postavami homosexuáli. Tak to urobil Gus Van Sant s drámou Milk alebo Ang Lee v Skrotenej hore."
Zahraniční režiséri sa už k téme inakosti stavajú ako k niečomu normálnemu. Aké sú teda filmy z vašej prehliadky?
„Coming out ešte témou stále je, aj tam, kde je manželstvo osôb rovnakého pohlavia už legalizované, pozrite si napríklad film To Each Her Own od kanadskej režisérky Heather Tobin. Režisérka Lucía Puenzo Rybie zas o lesbickom vzťahu rozpráva ako o tej najsamozrejmejšej veci na svete, hoci Argentína nie je k takýmto zväzkom veľmi tolerantná. Zaujímavý je fínsky film Ako si počať. Hovorí o tridsiatnikoch, ktorí si začínajú uvedomovať, že celoživotný vzťah nie otázkou večného blaha a spokojnosti, ale naopak, vyžaduje osobnú zodpovednosť a ochotu dávať. A upozorňujem na maďarskú melodrámu Iný pohľad ešte z roku 1982, aj preto, že v nej hrá Jozef Kroner."
