ROZHOVOR KAROLA SUDORA

František Mucha: Vždy som mal dosť peňazí

Nám bolo jedno, či hráme komunistom alebo komukoľvek. Mohol som sa predvádzať, čo ma bavilo, a tak na tom nezáležalo. Hrali sme aj na 1. mája, na okresnom výbore strany ma poznali všetci od vrátnika až po šéfa, tvrdí legenda slovenského folklóru.

Narodil sa v roku 1947 v Žiline, vyrastal v osade Pod Rozsutcom nad Terchovou. Odmalička sa venoval spevu a maľovaniu, neskôr začal hrať na množstve hudobných nástrojov. V roku 1982 vzniklo zoskupenie Bratia Muchovci, ktoré sa postupne stalo legendou slov(Zdroj: Dana Sudorová)

Nám bolo jedno, či hráme komunistom alebo komukoľvek. Mohol som sa predvádzať, čo ma bavilo, a tak na tom nezáležalo. Hrali sme aj na 1. mája, na okresnom výbore strany ma poznali všetci od vrátnika až po šéfa, tvrdí legenda slovenského folklóru František Mucha.

Narodili ste sa priamo v Terchovej, či v niektorej z osád v okolitých kopcoch?

Na kopanici v osade, ktorá sa volala Pod Rozsutcom. Rodičia tam mali drevenicu, pričom v podstate stále pracovali na poli. Spomínam si aj na takzvaných handrárov, ktorí chodili po osadách a vykupovali staré veci, dávali reparovať modlitebné knižky, či predávali galantérne potreby. Staré oblečenie sa totiž nevyhadzovalo, ale prešívalo, aby ho mohli nosiť mladší. Bolo to skromné, ale príjemné detstvo.

V čom behávali kopaničiarske deti?

Najmä v teplákoch. Len v lacných veciach, veď napríklad v našej rodine sa narodilo desať detí. Jedno, bohužiaľ, zomrelo, ostalo nás deväť, osem chlapcov, jedno dievča. Ja som najstarší. Žili sme poskromne, ale pre našu budúcnosť to bolo, hádam, aj dobre.

Prečo?

Dnes je všetkého prebytok. Všetkého, dokonca aj jedla, čo je podľa mňa na škodu. Zbytočne sa plytvá. Chudoba predsa učí skromnosti. Mäso sme mali len v nedeľu, cez týždeň sme ani nesmeli chodiť do hrnca, aby sme ho nehľadali. Po našom sa to povie „nešurmovali". Museli nám stačiť oškvarky. Jedlo vždy rozdeľovala mama, aby sa každému spravodlivo ušlo.

Kto bol hlavou rodiny?

Otec, jemu sa aj nakladalo ako prvému. Bol dominantou, dokonca mal svoj vlastný kastrólik a lyžicu. My sme mali obyčajné lyžice, on takú... poniklovanú, kvalitnejšiu.

Vždy, keď robíme rozhovory so staršou generáciou, dozvieme sa, že rodičom sa neodporovalo. Ako to bolo u vás?

Rodičia boli odjakživa prirodzenou a obrovskou hodnotou, autoritou. Dnes je to u mnohých naopak, starí ľudia v dome alebo v byte doslova zavadzajú. V minulosti pritom boli váženým symbolom.

Symbolom čoho?

Rady, rozumu, múdrosti. Všetko vedeli, mali skúsenosti, dokonca im bolo jasné, aké bude počasie. Dnes mnohým zavadzajú, sú zbytoční. Je tragédiou, že starí ľudia v tejto dobe nemajú prakticky žiadnu cenu.

Nie nadarmo sa hovorí, že rodičia síce vychovajú päť detí, ale päť detí nevie dochovať dvoch rodičov.

Presne tak, v tomto žijeme škaredú dobu. V mojom detstve starý človek rozhodoval a ostatní to akceptovali, aj keď už nevládal. Predsa veľmi dobre vedel, kedy treba ísť orať, kedy čo zasiať, nechať zúhoriť a podobne. Mladí to rešpektovali, učili sa.

11.jpg

Spohodlneli sme a plytváme

Ľudia vtedy žili spätejší s prírodou, bolo asi prirodzené nechať si poradiť.

To je pravda, žili sme v prírode a s prírodou. Ja som vedel úplne o každom krtinci, hniezdočku, o všetkom možnom. Pásli sme kravy, behali po kopcoch...

Zmena je ale prirodzená, nie?

Možno naozaj je, ale výsledkom je plytvanie, prebytky a naša neuveriteľná pohodlnosť. Pocitov šťastia a radosti sa nám dnes dostáva v úplne iných formách. Už sa netešíme z maličkostí, ale trebárs z toho, že ideme na internet alebo drahú dovolenku. Sme úplne zahltení informáciami. V Turecku niečo vybuchne a my o tom hneď vieme.

To je zlé?

Jednotlivo nie, ale v globále sme strašne spohodlneli. Ja som videl prvý vlak, keď som mal trinásť rokov. Aj to len preto, že brat Lojzko ochorel a bolo treba kúpiť lieky. Lekáreň však bola až vo Varíne, tak som musel ísť autobusom. Bol som hrdý na to, že som tú cestu absolvoval sám. Lístok stál snáď šesť korún, to si pamätám dodnes.

Čo bolo základom stravy? Polia na všetko nestačili.

Dôležitou súčasťou rodiny bol hospodársky priestor, teda nejaká tá kravička, prasiatko, koník. Zo zvieratiek bolo mlieko, maslo, syr, ale aj mäso, hoci len zriedkavo. Základným jedlom u nás boli mrvane - napokyslo aj naposladko.

Mrvane?

Voda, mlieko, zemiaky, múka. Zmiešalo sa to, vzniklo cesto, pomrvilo a uvarilo. Mám to rád dodnes, ale manželka nie, takže to nepripravujeme. Je však výborná kuchárka, náročná na dobré jedlo, takže tie mrvane mi ani nechýbajú. Ja na jedlo náročný nie som, držím sa zásady „jem preto, aby som žil, nežijem preto, aby som jedol". Aj včera som bol vystupovať v jednej kolibe, ale nič som tam nejedol, hoci na stoloch boli skvelé jedlá od výmyslu sveta. Keď sa najem, zle sa mi hrá, som voľajaký oťapený.

10.jpg

Osady sa provokovali až do bitky

Dá sa vysvetliť, prečo vznikali ľudové piesne? Bola to prirodzená túžba po zábave, oddychu od driny?

Človek sa predsa odjakživa potreboval zabávať, tobôž, keď tvrdo pracoval. Pesničky tak vznikali aj priamo na poli, aj pri sedení po večeroch. Niekto vedel hrať, iný robiť humor, ďalší spievať. Tí ľudia sa tak dokonale poznali, že o sebe vedeli aj niektoré intímne veci. Tak sa potom medzi sebou humornými textami provokovali celé osady. Niekedy to až vyústilo do bitky, lebo texty bývali aj urážlivé, doslova podpichovali. Vždy záležalo na tom, aká zostava sa zišla, koľko sa vypilo, aká zábava vznikla. Mnohé zvyky sa však už vytratili. Keď som mal ešte sedemnásť či osemnásť, chodilo sa aj na takzvané vohľady. Žiadne rande, ale poctivé vohľady.

Ako prebiehali?

Tak, že sa chodilo za dievčatami. Nie však na diskotéku, ale priamo do ich domu. Celá partia. Schádzavali sme sa v hoteli Jánošík, kde som bol varený - pečený. Vedel som totiž dobre spievať. Predvádzal som sa tam, lebo som si hľadal nejaké uplatnenie v spoločnosti. Podarilo sa to spevom, keďže v ňom som naozaj vynikal. Z hotela sme potom chodievali na tie vohľady. Každý rod v dedine však mal určitú povesť. Niektoré boli vážené, iné na somariny, na srandu. Podľa váhy mena tej rodiny sa partia aj patrične správala. U váženej dievky slušne, u neváženej horšie.

Príklad?

Trebárs sme sa dohodli, že v dome u tej menej váženej každý z nás vyfajčí jednu cigaretu. Ak nás bolo desať, pričom domy boli malé, len s jednou miestnosťou a kuchyňou, viete si predstaviť, ako to tam po takom fajčení vyzeralo.

Keby mala dievčina rozum, takú partiu nepustí do domu.

Pustila, lebo sama bola zvedavá. Taký bol zvyk, iný spôsob nebol. (smiech)

A čo ak bola zadaná?

Mládenci predsa vedeli, kto za ktorou chodí. A ten, kto našiel tú správnu, mal v kolektíve istú úctu, stával sa akoby vodcom.

Predpokladám, že dievčinu si nenahovárala celá partia.

Kdeže, len ten jeden, partia ho iba sprevádzala. Niekedy sa stalo, že tam už aj ostal na noc a my sme šli ďalej. Koľkokrát sme vyvádzali aj hlúposti a srandy. Trebárs sme počas sviatkov, keď sa jedlo, zaklopali na okno so slovami: „Stryná, otvorte, veď nebuďte takí prosení. Keby ste vedeli, akí sú tu pekní mládenci." Do toho sme ich menovali a domácim oznamovali, že sa im po záhrade zajace kolobežkujú. Takéto druhy zábavy mladých sa však vytratili, lebo nastúpili prvky civilizovaného života, napríklad televízia. Mnohí potom ostali po večeroch sedieť doma.

Kedy ste si kúpili prvý televízor?

V devätnástich. A bol to len štvrtý na celom Bielom Potoku. Prosto som si povedal, že ho musíme mať, keď sme taká početná rodina s toľkými deťmi. Predvádzal som sa tým, pozerať k nám totiž chodili aj susedia.

mucha7.jpg

Muziku som robil, aby som sa mohol predvádzať

K ľudovej hudbe vás naozaj priviedla len túžba po uplatnení sa v spoločnosti?

Áno, snaha nejako sa presadiť. Veď ak žijem, chcem sa aj v niečom presadiť, nie?.

Niekto sa túžil presadiť v strane.

Iste, ale mne šlo o niečo iné. Spievať som vedel už v škole, už tam som bol sólista. Vo futbale sa mi veľmi nedarilo, ostatní na mňa kričali a nadávali, ako mi to nejde, tak som sa naň vykašľal. Rovnako mi nešli karty, prehrával som v nich peniaze. Robil som teda len to, čo som vedel. Rýchlo som sa naučil ovládať kopu hudobných nástrojov a tak sa mohol predvádzať.

Mnohí muzikanti na svoju prácu doplatili rozpadom manželstva.

Mám vynikajúcu manželku, ale nad tým, čo hovoríte, som veľmi uvažoval už v mladosti. Rodinu som si totiž vždy chcel udržať aj za cenu toho, že budem muzikant. Mám v povahe získať prakticky vždy to, čo chcem, ale tu mi bolo jasné, že sa ožením len s takou ženou, ktorá sa mi bude páčiť, bude zodpovedná, ale bude aj tolerovať moju prácu. Vedel som totiž, že bez hudby neprežijem, že ma napĺňa, a že aspoň tá žena musí ostať doma pri deťoch. Tak aj bolo.

Viete, ako som prišiel na to, že je tou pravou? Jasné, že sa mi páčila, bola pekná s čiernymi vlasmi, ale keď som ju vzal na zábavu, príliš ju to nebavilo. Obrazne povedané, utekala odtiaľ domov. Tak som hneď vedel, že je to tá správna. Toľko sa s ňou dodnes naškriepim, že až, ale keby som si mal znovu vybrať, tak len ju, žiadnu inú. Ak som niečo dokázal, tak aj vďaka nej. Možno to tak zvonku nie je vidieť, ale práve ona mi vytvára potrebné zázemie. Koľko muzikantských talentov dopadlo zle len preto, lebo si vybrali zlú partnerku? Videl som ich veľa.

Čím vás fascinuje ľudová pieseň?

Tým, že vychádza z koreňov ľudského poznania. Vekmi vznikali texty a melódie, z ktorých jednoducho cítite, že patria do tejto zeme. Zrodili sa z nás a sú o nás.

5.jpg

Ak vám muzikant niečo ukázal, dreli ste ako mulica

Kto stvoril Bratov Muchovcov?

Jeden čas som všade hovoril, že Bratia Muchovci vznikli vtedy, keď som do kapely prišiel ja. Potom som si povedal, že tí ostatní to neradi počúvajú a odvtedy tvrdíme, že ani nevieme kedy sme vznikli. Datujeme to však niekam do roku 1982.

V šoubiznise si mnohí vzájomne neprajú. Ako to bolo medzi dedinskými muzikantmi?

Nie vždy boli muzikanti prajní, veľa záležalo od toho, z akého rodu pochádzali. Mnohí, najmä starší, tých ostatných ponižovali a ak ste chceli, aby vám niečo ukázali, či pomohli naučiť sa, odmietli. Vtedy nám neostávalo iné, len ich grify ukradnúť. Jednotlivé muzikantské rody si prosto svoje umenie strážili. Ak vám aj niekto nakoniec niečo ukázal, museli ste preň robiť ako mulica. Kosiť, mlátiť... bolo to nespravodlivé. Dokonca ste nesmeli hrať ani melódie, ktoré hrávali iní.

Čím bola daná tá nevraživosť?

Mnohými vecami, tradovalo sa to. K tomu treba dodať, že vtedy boli muzikanti nevzdelaní, rozumové schopnosti zaostávali, veď šlo o jednoduchých ľudí. Dnes by negramotného muzikanta nikde neprijali.

Ako pozeráte na kapely typu Čechomor, Arzén alebo Hrdza, ktoré spájajú prvky folklóru s modernou hudbou?

Mne sa to páči, ide o prirodzenú vec. Ľudová hudba niekam smeruje a prečo by nemohla aj týmto smerom? Je to ich cesta, akurát musia počítať s tým, že neuspokoja všetkých. Tak je to s celým umením. Na moje obrazy niekto povie, že sú skvelé, iný zase, že ide o gýče. Vždy to tak bolo a bude.

Nedochádza rokmi hrania k tomu, že v kapele ubúdajú zápal a emócie, že fungujete len ako hudobné stroje?

V kapele presadzujem jedno - robme tak, aby na nás bolo vidieť, že to, čo robíme, máme naozaj radi. Keď máte veľa kšeftov, stáva sa z toho obyčajná sprostá robota. Akoby ste len drevo rúbali. Osobne by som mohol hrávať oveľa viac, ale sám sebe hovorím, aby som sa nelakomil na peniaze a radoval sa aj bez nich. Menej je niekedy viac.

Divák odo mňa očakáva radosť z hry, a tú mu musím dať. Ja sa na pódiu radujem, doslova tie vystúpenia zbožňujem. Je to nádhera, čosi božské. Muzika nie je pásová výroba, preto mnohé akcie odmietame. A je to aj drina, veď samotná harmonika váži 19 kilogramov. Môžu mi dávať akékoľvek peniaze, ak necítim, že mám na to chuť, tak nejdem. Potrebujem sa zo života radovať, nie zhŕňať peniaze. Všetky základné veci mám, žijem normálne, tak čo mi chýba?

8.jpg

Vždy som vedel zarobiť a postarať sa o rodinu

Bratia Muchovci sú pojem. Dá sa folklórom uživiť?

Nie, nedá. Na to sme primalý národ. V živote si preto človek musí hľadať aj iné alternatívy. Bez muziky by som nemohol žiť, ale vždy som vedel, že sa musím postarať aj o rodinu.

Konkrétne?

Že vždy musím mať dosť peňazí.

Mali ste?

Vždy. A nielen z muziky, ale aj z iných zdrojov. Celý život som maľoval, niekedy viac, niekedy menej, ale čosi som vedel predať. Popri tom som bol remeselník, riadil stavebnú skupinu, makal. Okrem toho som dosť fotografoval. Keď som šiel hrať na svadbu, zarobil som povedzme tristo korún, čo nebolo málo, ale v rámci toho som aj fotil a mal ďalších tristo. Takto som šetril na dom. Iné mi neostalo, rodičia mi nemali z čoho dať.

Komu všetkému ste hrávali?

Všetkým. Nám bolo jedno, či hráme komunistom alebo komukoľvek. Mohol som sa predvádzať, čo ma vždy bavilo, a tak na tom nezáležalo. Hrali sme aj na 1. mája, na okresnom výbore strany ma poznali všetci od vrátnika až po šéfa. Nerobil som nič zlé, len som ľudí zabával a bolo mi úplne jedno, komu hrám. Aj dnes mi je to ukradnuté.

2.jpg

Pre politické strany by sme už asi nehrali

Čo hranie pre politické strany v kampani?

Samozrejme, chodievali sme, konkrétne pre HZDS. V Anglicku sme vyhrali jednu súťaž a jednoducho sme sa dostali do kurzu. Boli sme mladí, snaživí, chceli sme sa presadiť. Vytvoril som si aj hudobnú agentúru, lebo to všetko bolo treba manažovať, vybavovať papierovačky. Dobrý krok, lebo takto sme vždy mali pohyb našich peňazí vo svojich rukách.

Budúci rok sú voľby. Ak by prišla dostatočne veľká ponuka, šli by ste hrať pre hocijakú stranu?

Už asi nie, bol by som zrejme proti. Človek sa poučí a istým veciam sa potom vyhýba. Na druhej strane vás niekto zavolá, idete a ani neviete, komu vlastne hráte. Občas sa to ani nedá zistiť.

Osobne ste skôr vpravo či vľavo?

Niekde v strede. Podľa mňa všetky strany urobili niečo zlé, ale aj dobré. Nemám v povahe neznášať nejakých politikov. Dzurinda napríklad nie je môj typ, ale vážim si ho, lebo spravil mnoho dobrého. Mal však svoje obdobie, vytlačili ho iní a teraz sa snažia oni.

Je v poriadku, ak si SNS uzurpuje monopol na národnú hrdosť? Slovo „národniar" natoľko sprofanovala, že mnohým znie ako nadávka.

Hrdosť sa nedokazuje rečami, ale výsledkami. Pracovitosťou, šikovnosťou, kultúrou, a to vo všetkých oblastiach od vedy až po umenie. Vykrikovanie a urážanie národnú hrdosť neprinesie.

Ako pravý Terchovec ste už niekde hrali trebárs A za szép?

Neraz. (smiech) Koniec koncov, aj moja nevesta je maďarskej národnosti. Na človeku sa má hodnotiť, či je v ňom niečo dobré, nie národnosť.

V Terchovej sme nakrúcali anketu, v ktorej domáci odpovedali, či by im prekážalo, ak by bol prezidentom na Slovensku Maďar. Hneď prvý povedal, že v takom prípade berie do rúk kosu. Čakali sme, že každý tú otázku označí za nezmyselnú, lebo na národnosti nezáleží. Bohužiaľ, nestalo sa tak.

Tá otázka je provokačná, rýpačská, ja by som takú nekládol.

Presne z toho dôvodu sme ju kládli, čakajúc, či ju ľudia správne označia za hlúpu.

Tak vám to hovorím teraz ja. Človek by mal byť tolerantný. Ja by som ale takú otázku nekládol, lebo aj pýtajúci sa musí prejaviť múdrosť.

Ak by mi vzali hudbu a maľovanie, bol by som zamindrákovaný chudák

Maľujete obrazy. Prečo ste nešli študovať umenie?

V škole mne a ďalším dvom povedali, že by sme mali ísť do ĽŠU a neskôr študovať umenie, pretože sme pekne maľovali. Šli sme do Žiliny, kde nám bol triednym učiteľom Zdenko Horecký, akademický maliar. Lenže raz niekto pri žilinskej tržnici navrhol, že každý z nás niečo ukradne v tamojšej samoobsluhe. V partii sa pokyny plnia a tak sme šli. Ukradol som zrkadielko, nechytili ma. Za pokladňou som čakal na zvyšných dvoch. Druhý kamarát tiež prešiel bez povšimnutia, ale tretieho chytili. Keď ho viedli do kancelárie, zakričal na nás: „Počkajte na mňa, hneď prídem." A bolo vymaľované, vzali aj nás. Priznali sme sa a tak skončili naše návštevy ľudovej školy. Nebolo to ľahké, lebo sme museli oklamať rodičov, učiteľov, a ešte pred všetkými filmovať, že nás to v tej škole ani nebavilo. Takto som sa stal pravým maliarom - natieračom v učňovke. (smiech)

Asi však neľutujete, stali ste sa folklórnou legendou.

Šťastní sú tí, ktorí robia to, čo ich baví. Ja k nim patrím. Hrám, maľujem a dokonca spoločnosť má o to záujem. Viem, že keď nebudem mať veľké oči, bude to krásny život. Ráno vstanem, viem, čo budem robiť, dokonca sa na to teším. Maľujem portréty, fotografujem, spievam a som šťastný. Mám nádherný život.

Akú techniku používate?

Olej na plátno. Aj na objednávku, aj na základe svojho srdca, svojho vnútra.

Ktorá farba prevažuje? Tričko, ktoré máte na sebe, ich má veselé.

Neviem prečo, ale radšej mám babské farby, napríklad žltú. Na obrazoch je to rôzne, zo začiatku dokonca prevládala hnedá, zdala sa mi najprirodzenejšia. Mal som strach pridať zelenú či červenú, pritom som nepoznal dôvod. Na veselé farby asi treba odvahu.

4.jpg

Koľko obrazov ročne predáte?

Možno desať.

Lúčite sa s nimi ľahko?

Pri portrétoch som na to vopred pripravený, ale už sa mi pri iných stalo, že som ľutoval. Teraz mám však toľko obrazov, že mi pomaly zavadzajú, veď poctivo maľujem od roku 1985, keď som tomu totálne prepadol. Maľovanie je krása, nádhera, na to ani nie sú slová. Pustím si muziku, pred seba dám plátno, maľujem, potom vezmem harmoniku, husličky, zahrám si a prežívam šťastie. Keď mám na účty za energie, na jedlo a oblečenie, netrápim sa ničím. Vždy nejako bolo a nejako aj bude.

Hovoríte, akoby vás majetok vôbec nezaujímal.

Jeho zhromažďovanie ma naozaj nezaujíma. V rodine sme ani nemali žiadne problémy pri deľbe majetku. Ako najstarší som dával najavo, nech si každý vezme, čo len chce, ja mu len požehnám a prajem. To, čo mám, mi bohato stačí. Jednoducho mám dosť a myslím to úprimne. Keby mi chcel niekto darovať hotel, odmietnem. Veď to by nebola odmena, ale trest. Načo by mi to bolo? Najkrajší je obyčajný duchovný život, ktorý prežívame v hlave. Ten je zadarmo.

Nie je to póza? Máte veľký dom, dvor, slušné auto... jednoducho si tú blahosklonnosť môžete dovoliť.

Keď sa mám presadiť, tak to dokážem svojou prácou. Veľa majetku znamená aj veľa závistlivcov. Moje zážitky a vnútro mi však nevezme nikto. Ľudí poteším, ak im poctivo a s radosťou zahrám a zaspievam. Keby som mal len kopu nahrabaného majetku, tak ma budú všetci neznášať. S kým by som sa potom priatelil? Poviem vám, kedy by bol zo mňa chudák, dokonca zamindrákovaný a zakomplexovaný - stačí, že by mi niekto vzal hudbu alebo maľovanie.

Ste veriaci?

Rodičia boli silní veriaci, aj vďaka tomu sme mali fantastickú výchovu. Nechodím síce do kostola, ale hovorím, že kto odmieta Boha, odmieta aj seba. Vraví sa, že máme milovať svojho Pána z celého svojho srdca a svojho blížneho ako seba samého. Úprimne však priznávam, že to cítim naopak - Boha milujem ako seba samého a z celého svojho srdca zase milujem svojho blížneho.

Rozhovor bol autorizovaný, František Mucha v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  3. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  5. Už aj seniori presadajú do SUV
  6. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  7. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  8. Bratislava gets a new public space and park
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  10. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 576
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 4 067
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 527
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 1 967
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 719
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 369
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 136
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 106
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 686
  10. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 618

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia. Slovenskí branci tvrdia, že ide o dobrovoľné dary

KOMENTÁRE

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to v prípade brancov začala aktívne robiť.

KOMENTÁRE

Po kose na Krym? Zakopnete o tank

Vreckový sprievodca cestovateľov po východných teritóriách, časť III.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.