Keď sa pred niekoľkými dňami otvárala v Bratislave prehliadka Projekt 100, bol dôvod pozvať Emira Kusturicu. Je v nej totiž aj jeho film z roku 1989 Dom obesenca. Znovu neprišiel. Škoda, mohol by nám porozprávať, akými zmenami za posledné roky prešiel - ako filmár i ako človek. Čosi však o tom vie odborníčka na balkánsky film JANA DUDKOVÁ.
Čo by sa muselo stať, aby k nám Emir Kusturica prišiel uviesť svoj film osobne?
„Možno by pomohlo, keby sa benátsky alebo canneský festival presťahovali sem. Kusturica je známy občasnými hviezdnymi maniermi i nepredvídateľnosťou. Ak sa rozhodne, že má chuť vyraziť si na jachte, urobí to bez ohľadu na to, že mu agent už pred zopár mesiacmi dohodol iný program, napríklad na nejakom festivale. Koniec koncov, vždy je lepšie nechať organizátorov festivalu v tom, že Emir mal vôľu zúčastniť sa, ako dať najavo, že ho jeho prestíž alebo zameranie nezaujíma."
Ako zareagovala juhoslovanská spoločnosť, keď sa dozvedela, že sa Kusturica dotkol témy obchodovania s deťmi? Bola mu za to vďačná?
„Tá téma sa už v miestnych médiách prepierala, dva roky pred Kusturicom o nej rozprával vo filme Anjel strážny Goran Paskaljevič. Zostal však v tieni Domu obesenca. V porovnaní s Kusturicovým experimentom s magickým realizmom to bolo štylisticky tradičné dielo."
Čo bolo Kusturicovým zámerom?
„Spočiatku pravdepodobne nijaký zámer nemal, skôr ho mal scenárista Goran Mihic. Predtým robil Kusturica so sarajevským básnikom a spisovateľom Abdulahom Sidranom, z tejto spolupráce vzišli filmy Otec na služobnej ceste a Spomínaš na Dolly Bell? Obaja do nich zakomponovali aj veľa autobiografických spomienok. Dom obesenca znamenal zmenu autorského tímu i radikálnu zmenu prostredia: Kusturica prešiel od niečoho dôverene známeho k úplne neznámemu. Tú prepiatu poetickosť i magickosť možno považovať za obranu proti niečomu, čomu Kusturica celkom nerozumel. K extrémom utekal vždy, keď sa v takom prostredí ocitol. Platilo to pre Ameriku i pre Srbsko, kde sa dodnes považuje tak trochu za votrelca."
V čom vidíte silu Domu obesenca?
„Môj vzťah ku Kusturicovým filmom sa výrazne menil. Postupne som si začala vážiť skôr jeho staršie diela, Dom obesenca pre mňa v istom zmysle znamená začiatok jeho manierizmu, a najmä, začiatok nešťastnej spolupráce s Bregovičom."
Prečo nešťastnej?
„Ona má na svedomí to, že sa spopularizovali mnohé skreslené obrazy o Balkáne, Srboch a ich hudbe. Pritom tú spoluprácu mnohí diváci a poslucháči prijímajú celkom nekriticky."
Potom Kusturica odišiel pracovať do Ameriky. Prečo? Dobré finančné ponuky alebo ho vari z domu vyhnali?
„Kusturicu nikto nevyhnal, dostal ponuku prednášať na jednej americkej univerzite. Žiaľ, práve tam ho zastihol začiatok vojny v Juhoslávii. Sarajevčania mu potom nikdy úplne neodpustili, že nezostal vo svojom rodnom meste, keď bolo obliehané Srbmi, tak ako to spravilo mnoho sarajevských intelektuálov vrátane Sidrana. Hoci zostať v pravom slova zmysle ani nemohol."
Ako si dnes vysvetľujete jeho pôsobenie v Srbsku a jeho nacionalistické postoje?
„Je to ťažká otázka a možno by sa vysvetlenie dalo hľadať práve v sarajevských intelektuáloch, ktorí ho, nie celkom oprávnene, odmietli. So srbskými štúdiami Kusturica spolupracoval už pri Dome obesenca, na ne sa obracal aj so svojimi neskoršími projektmi. Ani Srbi ho však úplne neprijali, závideli mu i podozrievali ho z toho, že im vlastne nerozumie. A tieto podozrenia sa šírili aj po uvedení Undergroundu."
Aký bol na to dôvod?
„Je to ideologicky zamotaný film, nájdu sa v ňom srbskí nacionalisti aj zarytí jugonostalgici. Dá sa vnímať vážne, možno v ňom nájsť iróniu aj sebairóniu. Inou témou sú už Kusturicove často nepremyslené i provokatívne vyjadrenia a spôsoby, ako ich potom interpretujú médiá. Nezabudnime, že Kusturica vyrástol z takzvaného sarajevského nového primitivizmu - jeho súčasťou bolo zámerné preháňanie, štylizovanie sa do ľudových primitívov, stieranie hraníc medzi životom a scénou."
Kde je dnes teda Kusturica doma?
„Na to by vedel odpovedať on sám. Spomeňme si však na to, že už aj vtedy, keď ako neznámy režisér začal vyhrávať ceny na festivaloch, musel čeliť závisti a problémom pri realizácii projektov. To všetko skomplikovalo jeho život i verejné vystupovanie."
