Vážení čitatelia,
denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov II nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli desať najlepších filmov rokov šesťdesiatych.
Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z druhej série klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 3,29 eura. Vo vydavateľstve Petit Press ho ponúkame za zvýhodnenú cenu 2,50 eura. Na týchto stranách Víkendu vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji.
Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Nenápadný film - dalo by sa povedať v poradí o treťom diele režiséra Petra Solana Kým sa skončí táto noc. Navonok akoby sa v ňom nič podstatné nedialo. Dvaja mladíci, ktorí v luxusnom hoteli ťahali cez deň plynové trúbky, sa chcú večer zabaviť a prípadne zbaliť nejaké baby. Do baru prichádzajú aj ďalší hostia - každý s iným osobným príbehom. Kým muzikanti odpracú svoje nástroje, otvoria sa nielen mnohé fľaše, individuálne i spoločenské traumy.
Scenárista Tibor Vichta nastražil hercom uveriteľné situácie, v ktorých mohli celkom nenútene rozvíjať svoje herectvo. Konkrétne dialógy totiž spontánne rozvíjali sami herci. Ak sa dnes nadchýname nad podobnými postupmi pri niektorých súčasných filmoch, mali by sme vedieť, že tento princíp uplatnili naši tvorcovia už takmer pred päťdesiatimi rokmi.
Vo filme debutovala famózna dvojica Marián Labuda a Stanislav Dančiak Tento tandem bol už v tom čase presne taký, aký ho poznáme - zohratý, vtipný, šarmantný - len o niekoľko desaťročí mladší. Zvodca Kvetinka v podaní Stana Dančiaka je výkonom na pohľadanie, zvlášť v kombinácii s o niečo menej úspešným záletníkom Mariánom Labudom.
Umiestnenie príbehu do baru je symbolické. Naša spoločnosť sa v šesťdesiatych rokoch práve nadychovala, grand hotel Bellevue v Smokovci bol symbolom novej doby, luxusu či prinajmenšom túžby po ňom. Slovenský človek však nie je stavaný na bary. Takmer každý - snáď s výnimkou nemeckého hosťa - sa tam na granda len hrá.
Jeden prepíja výplatu svojich kolegov, iný sa chce zabaviť na útraty svojho kamaráta, ďalší si užívajú to, čo našetrili za celý rok. Vynikajúcu dvojicu rekreantiek vytvorili české herečky Jana Gýrová a Jitka Zelenohorská, ktorá sa neskôr objavila aj vo filmoch Jiřího Menzla Ostře sledované vlaky a Skřivánci na niti.
Záhadný muž v podaní Júliusa Pántika, ktorý korumpuje návštevníkov baru nalievaním "súdruha" Napoleona, je kreáciou, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiadny hollywoodsky hrdina. Jeho Baláž je osamelým vlkom sediacim pri bare, zlomeným, ironizujúcim človekom, ktorý sa stáva katalyzátorom tých najrôznejších reakcií. Jedného hosťa poteší, iného nahnevá či urazí, ďalšieho priazeň si kúpi.
„Dnes každý berie, tak ber aj ty," radí tým, ktorých na vlastné útraty opíja.
V závere noci chce od príslušníkov polície, aby ho zatkliv. Veta adresovaná jej príslušníkom je príznančná nielen pre socializmus. „Chcel som len vedieť, ako to je, keď má človek veľa peňazí. Veď to nie sú prvé peniaze, čo sa prehajdákali," hovorí, kým z peňaženky vyťahuje kopu výplatných pások svojich kolegov.
Dokonalá je scéna, v ktorej babičky v krojoch prídu na "exkurziu" a spoza mreže obdivujú najnovší výdobytok socializmu - bar. Nie je to scéna sociálneho násilia či triednej nenávisti - bezzubé babky sú skôr pobavené tým, ako sa poniektoré ženy môžu vykrúcať na parkete.
Ťažko by sa tento film dal nazvať politickým, a predsa sa z jeho replík vie citlivý divák dozvedieť o atmosfére doby viac ako z učebníc histórie. Osobné sa v ňom totiž celkom nenásilne preplieta so spoločenským, genialita tohto prepojenia je priam školským príkladom dobrého scenára.
Miloško v podaní Mariána Labudu chce zviesť dievčatá do súkromia s narážkou, že vtipy, ktoré pozná, vyžadujú intimitu. Je politickým hrdinom či trápnym donchuanom?
Vydareným je charakter "ezermeštera" Kravárika, ktorý vyrobil do baru svietiacu zemeguľu s nápisom Družba. „To som ja vymyslel, každému sa to páči, po mne niečo zostane," pochvaľuje si zručný remeselník v podaní Viliama Polónyiho. „To musíte hľadať vo Vietname tú chybu," hovoria mu návštevníci baru, keď sa tento jeho zázrak pokazí.
Silným motívom je osud Holuba - majora od Tobruku, ktorého vo filme nazvú až magorom od Tobruku. Je zrejmé, že človek, ktorému sa režim za jeho hrdinstvo nepoďakoval, prepadol alkoholizmu a dnes už má vojnu len v manželstve.
Geniálne je prepracovaná aj hudobná zložka vrátane opakujúceho sa motívu pesničky Kohútik jarabý, ktorý nemal chodiť do záhrady, nieto ešte do baru. Ako speváčka v bare vystúpi v jednej scéne aj Marcela Laiferová.
O duchu doby hovorí aj architektúra. Hotelový bar bol zázrakom elegancie s modernými umeleckými dielami na stene. „A toto kradnú? Ja by som si to ani na záchod nevylepil," vyjadrí sa Pántikov Baláž o „kuse hrdzavého plechu", ktorý sa podľa neho len tvári ako umenie.
Film v roku 1966 získal čestný diplom na MFF v Locarne, v rámci slovenskej kinematografie ho možno celkom isto považovať za výnimočné dielo so svetovými parametrami.
Naša generácia sa usilovala o autenticitu
V prvej polovici 60. rokov dostal MARIÁN LABUDA svoje prvé filmové úlohy. Vo filme Kým sa skončí táto noc stvárnil postavu Miloša.
Zlaté šesťdesiate - hovorí sa. Cítili ste už vtedy, že žijete vo výnimočnej dobe?
Môžem potvrdiť, že to skutočne boli magické časy. Prežívali sme ich v akomsi ošiali. Mali sme pocit, že môžeme robiť všetko, čo sa nám zachce.
V snímke Kým sa skončí táto noc ste si so Stanom Dančiakom zahrali montérov - rozpačitých svetákov, ktorí si v luxusnom tatranskom bare užívajú voľný večer. V záujme autenticity sa režisér Peter Solan rozhodol pre netradičný spôsob nakrúcania...
Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér Solan nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody - nemuseli sme si dávať pozor na ústa. Bolo to úžasné nakrúcanie. Niekoľko dní sme strávili vo Vysokých Tatrách, bývali sme v hoteli Bellevue. So Stanom sme chodili v kožených kabátoch, ktoré sme si kúpili na školskom zájazde v Istanbule, a cítili sme sa ako praví filmoví herci.
S Dančiakom ste na škole tvorili nerozlučnú dvojicu. Peter Solan zrejme neuvažoval, že vás obsadí inak ako spoločne.
Na VŠMU sme založili divadelný krúžok a mimo školských osnov sme nacvičili Mrožkove jednoaktovky Veselica, Striptíz a množstvo ďalších hier. Na javisku Reduty, kde sa v tom čase hrávali študentské predstavenia, sme so Stanom tvorili zohranú hereckú dvojicu. Solan to využil a pozval nás na kamerové skúšky. Zrejme sme sa mu pozdávali.
Bolo generačné Divadlo na korze, kde ste pôsobili na prelome 60. a 70. rokov, v čomsi podobné Solanovmu filmu?
Východisko bolo v oboch prípadoch rovnaké. Nakoniec, celá naša generácia sa usilovala o autenticitu. V Divadle na korze to súviselo aj s danosťami priestoru - keď hráte meter od divákov, emócie nemôžete predstierať. Musíte byť ako jeden z nich, prirodzený a pravdivý, inak vám neuveria. Na veľkej scéne je to iné. Tam musíte gestá zväčšovať, hovoriť plným hlasom. V divadle pravdy by niečo také pôsobilo smiešne a diváci by to neakceptovali. Pred kamerou je to podobné. Veľké javisko je mi dodnes smiešne. Keď po ňom kráčam, nemôžem na to nemyslieť. Často si hovorím: „Ej, diváci! Keby ste vedeli, čo si o tomto herectve myslím, asi by ste tu nesedeli.
Kým sa skončí táto noc je tak trochu zabudnutým filmom. Keď sa však niekde premietne, živé reakcie divákov dokazujú, že nezostarol. Máte pre to nejaké vysvetlenie?
Ten film má v sebe náboj protestu. Sila Pántikovho prejavu, postava, ktorú stvárňoval, a vlastne celý Vichtov scenár je zašifrovaným protestom. K nadčasovosti určite prispievajú aj herecké výkony. Skvelý je napríklad Vilo Polónyi ako zneuznaný vynálezca. Na naše pomery je to dosť neobvyklý film. Povedal by som, že pôsobí, akoby bol zo Západu. Asi to súvisí s barovým prostredím. Keď sa v slovenskom filme pije, zvyčajne je to v írečitej krčme, v akej chytili Jánošíka.
Pavel Smejkal
foto: SITA
