Novinka českého režiséra Juliusa Ševčíka je formálne skoro dokonalá, ale zároveň až príliš urozprávaná.
Sérioví vrahovia sa českým filmárom zapáčili. Mali sme tu sudy v Orlickej priehrade, čoskoro do kín príde heparínový vrah a medzitým sa objavil film Normal, kde sa vraciame do 20. rokov minulého storočia. Príbehom, ale aj vizuálnou štylizáciou a úrovňou debaty o tom, čo spraviť so surovým vrahom.
Čo tým chceli povedať?S Petrom Kurtenom (Milan Kňažko) sa stretávame, až keď sa ocitá za mrežami. Ako divadelná hra to bol dobrý nápad, ako film odohrávajúci sa až po Kurtenovom zatknutí je to pokus o samovraždu.
Flashbacky to nedokážu zachrániť, filmári sa vopred pripravili o možnosť ukázať sériu brutálnych historiek, ale aj o poriadny príbeh. Ten nahrádzajú rozhovory medzi Kurtenom a jeho mladým obhajcom, ktorý je presvedčený, že jeho klient nepatrí na šibenicu, ale do ústavu pre choromyseľných.
Film sa stáva duelom. V dialógoch šuštiacich papierom a s ambíciou rozriešiť za hodinu a pol jednu z najťažších otázok života robí z pedofila, nekrofila a zoofila Kurtena takmer génia. Ide o časté klišé podobných filmov - sérioví vrahovia nemôžu byť len tupými netvormi, oni nám tým asi chceli niečo povedať.
Až príliš ako Hannibal LecterHoci sa Milan Kňažko snaží a scenár mu doprial aspoň jednu vydarenú scénu, kde búcha reťazami po stole a kvíli ako prasa, jeho úloha a pózy až príliš pripomínajú Hannibala Lectera.
České Mlčanie jahniat je však urozprávané a je v ňom viac nudy ako napätia. Ak sa o filme píše ako o brutálnom, neberte to príliš vážne. Vzhľadom na Kurtenove skutočné činy je to, čo sa objaví na plátne, iba drobným zlomkom.
Kamera sa často súcitne odvracia od násilia, lebo jej hlavným cieľom nie je zachytenie deja, ale zachytenie každého obrázku ako dokonalej štylizácie. Film nakrútený cez modré filtre odkazuje na Fritza Langa a nemecký expresionizmus, viac však pripomína štylizáciu sparťanského filmu 300, teda komiks.
Remeslo vo vzduchu
Toho dokonalého nasvietenia (až na to, že pred osemdesiatimi rokmi žiarovky nevrhali biele, ale žlté svetlo), naškrobených Kurtenových košieľ a dokonalého mejkapu jeho filmovej manželky Dagmar Havlovej je tu priveľa.
Remeselne tento film nik nespochybnil, dôležitá otázka, načo to bolo celé dobré, však zostáva visieť vo vzduchu.
