BRATISLAVA. Texty Sławomira Mrożeka (1930) plynú normálne. Ako v blázinci. „Poznal som jedného človeka," povedal Lišiak, „čo si každý deň podpisoval na seba rozsudok smrti." „Čiže súhlasil s rozsudkom súdu?" začudoval sa Kohút. „A prečo každý deň?" pridal som sa. „Veď jeden rozsudok smrti úplne stačí..."
Myseľ poľského spisovateľa a dramatika (pôvodne kunsthistorika, novinára a karikaturistu), má úžasnú moc, čo dokazuje aj výber 58 poviedok Opica a generál.
Jednak to, čo z nej vychádza, sa môže pre čitateľov stať návykové, ale najmä - dokáže dva protirečivé aspekty ľudskej mysle posudzovať ako celok. Racionálne a iracionálne patria k sebe ako dve hemisféry mozgu. Zdanlivo pracujú jedna proti druhej, ale len spolu majú možnosť pracovať dokonale.
Všetci a nikto sami so sebou
Dualita múdreho a hlúpeho je vo všetkom, čo Mrożek vytvorí, až zúfalo prirodzená. Je vo vyťahovaní prekvapivo absurdných poínt. V tupej bystrosti a bystrej tuposti jeho hrdinov. Vo významových paradoxoch, pri ktorých má čitateľ pocit, že celá tá irónia je vlastne o ňom... a stotožní sa!
Logicky, lebo Mrożek hovorí s nami všetkými a zároveň s nikým. To ho naučili roky strávené v krajine neustále oživujúcej neustále umierajúci komunizmus, kde tiež každý hovoril so všetkými a s nikým, pretože najmocnejším slovom bol strach.
Mrożek žije od roku 1968 v Paríži, protestoval proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a požiadal tu o politický azyl. Jeho diela boli v socialistickom sektore zakázané, ale Poliaci si aj tak na komentovanie svojho života za ostnatým drôtom vytvorili vetu: To by ani Mrożek nevymyslel! Čím však zároveň hovorili, že veru vymyslel: Sedím si v kuchyni, hrám sám so sebou monopoly, keď tu pribehne sused a vraví: „Rýchlo poď, o dvanástej bude na námestí samovražda. Veľmi sa mi nechcelo odtrhnúť od hry, lebo som práve vyhrával, ale myslím si: nepôjdem, a potom budem banovať..."
Kráľ absurdít a la Ubu
Je ešte originálne prirovnať Mrożekove myšlienky k Jarryho Kráľovi Ubu? Niečo také očividné nemohlo zostať nepovšimnuté. Ani zďaleka však nejde o kopírovanie. Mrożek, hoci je ako Jarry tiež tak trochu patafyzikom, zostáva nekompromisne svoj, jeden, ale z nás všetkých - jeho tvorivosť mení charakter podľa našich.
Fantazmagorické dialógy, zmysluplné nezmysly a vynaliezané absurdity leští do krištáľovej podoby: Rozletel sa chýr, že v našom mestskom parku vyčíňa úchylák. Pod rúškom tmy pristúpi k chodcovi, rýchlo mu dá päťsto zlotých a bez stopy zmizne...
Diabol len ticho sedí
Historky Sławomira Mrożeka sú priam archetypálne. Napríklad farár nájde doma sedieť diabla, a keďže s ním denne bojuje na iných frontoch, doma stráca svoje inštinkty. My s ním. Vďaka akémusi postupnému zatmeniu strácame schopnosť vidieť do skrytej povahy vecí, naše vnútorné videnie spí. Diabol len ticho sedí, navonok nerobí vôbec nič. Ale už sa nasťahoval. A v pravú chvíľu nás priateľsky objíme.
Ako tá generálova opica. Mokrý nahý generál nechtiac ukazuje svetu maličké prirodzenie, behá, kričí, no nič nepomôže, suchá opica v uniforme už má jeho post.
Niekto musí byť generálom a privretými očami rozdiel aj tak nebadať. Na jednej strane je to náš obranný mechanizmus, na druhej peklo. Mrożek to vie.
Autor: Ada Jung
