toua pamätáme v podobe, v akej ho pre nás vymyslel a napísal Karl May, alebo sa do nás vpečatila filmová podoba, každý máme v sebe svojho Vinetoua.
Nájde sa niekto z generácie dnešných štyridsiatnikov, kto sa nehral na Vinetoua? Asi ťažko. Dnes sa deti hrajú s playstation, kedysi mal takmer každý chlapec doma indiánsku čelenku, luk či drevenú pušku vybíjanú „striebornými" klincami. Kolovali povesti, že Rómovia pomenúvali svoje deti po hrdinoch z Vinetoua (v kurze bola najmä Ribana). A takúto pesničku sme si spievali v čase vinetouovskej horúčky: „Ribana jede na koni a šátkem zamává. Za ní jede Vinetú a dopis podává. Ó, Ribano, já mám tě hrozne rád, jmenuji se Vinetú a chci ti pusu dát."
Vinetou bol skrátka za našich detských čias absolútny hrdina, favorit našich detských hier. Bolo ťažké dohodnúť sa, kto bude Vinetou, kto Old Shatterhand, kto Ribana a kto Nšo-či, a najmä, kto bude hrať zloduchov. „Pri našich detských hrách mi vždy prischli úlohy zlosynov," spomína takmer päťdesiatnik spisovateľ Peter Pišťanek. „Mohla za to moja fyziognómia a skutočnosť, že môj typický outdoorový úbor tvoril zväčša čierny teplákový komplet a čierne gumáky. Takže som bol buď Santer, Tangua, alebo Cornel. A keď sme sa hrali na vojakov, tak som bol vždy nejaký esesák, aj preto, že som ako vnuk starých Prešporákov vedel dobre po nemecky. Vinetouom bol najčastejšie náš kamarát Edo Išpold. Bol útly, pohyblivý a vysušený ako Indián. Však aj mal prezývku Sardinka."
Ribana ma nezaujímala
Prvé stretnutia s Vinetouom, Old Shatterhandom a ostatnými postavami však Pišťankovi sprostredkovali knihy Karla Maya. „Poklad na Striebornom jazere som priam zhltol, a to niekoľkokrát. Pamätám sa, ako som bol potom sklamaný, keď som film konečne videl. Vinetou ani Old Shatterhand vôbec nezodpovedali Mayovmu opisu a aj dej filmu bol výrazne odlišný a zjednodušený.
To isté sa týkalo aj všetkých troch dielov Vinetoua. Knihy mi pripadali oveľa lepšie, košatejšie a dobrodružnejšie." S filmami má veľmi silno spojenú aj ich zvukovú stránku, konkrétne, český dabing. Hlasy Stanislava Fišera, Vladimíra Ráža, Pavla Větrovca, Josefa Vinklářa alebo Vladimíra Šmerala mu dodnes znejú v ušiach, keď si pripomenie dobrodružstvá z tých filmov.
„Keď sme sa ako decká hrávali v hlinisku za starou tehelňou na Indiánov, komunikovali sme v češtine, aby sme si priblížili atmosféru tých filmov a prepašovali ju do našich hier. Všetko tam vyzeralo ako v tých filmoch, aj zoschnutá préria s nízkymi kríkmi, aj skalnaté kaňony - v našom prípade strmé útesy zo svetlosivej tehliarskej hliny, aj tie jazerá. Len farby boli úplne iné, menej žiarivé a ostré. Keď som v sedemnástich s rodičmi navštívil Plitvické jazerá, kde sa vinetouovky nakrúcali, bol som úplne ohúrený. Viaceré miesta som si pamätal z filmov; vyzerali stále rovnako."
Pomalé kone a európske zbrane
Aj literárny kritik a znalec dobrodružného žánru Kornel Földvári, si vytvoril vzťah k Vinetouovi z kníh Karla Maya. Filmy, hoci boli veľmi populárne, ho sklamali - koniec koncov, mal už vtedy tridsať rokov. „To pravé detské nadšenie som nemohol zažiť. O to viac, že ako dieťa som prečítal všetky mayovky, ktoré sa mi podarilo prácne zohnať, lebo nebolo ľahké vtedy za vojny zohnať knihy Karla Maya.
Do pätnástich rokov môjho života to bol môj asi najobľúbenejší autor, takže som mal vytvorený obraz o hrdinoch týchto kníh. Videl som ich v duchu toho, ako ich vykreslil Karl May, a najmä, ako ich nakreslil skvelý Zdeňek Burian. Celý vtip Mayovej postavy Old Shatterhanda je v tom, že je malý, nenápadný, každý ho prehliada, pohŕda ním a v okamihu, keď dôjde k akcii, ukáže sa, že je najschopnejší, najšikovnejší a najsilnejší zo všetkých. Tento efekt, ktorý ma očaril ako dieťa, vo filme úplne zmizol, pretože Old Shatterhanda hral dvojmetrový kolohnát.
Okrem toho v tom čase, boli to 60. roky, začali premietať v kinách aj klasické americké westerny a v porovnaní s nimi boli tieto nemecké reinlovky vo veľkej nevýhode. Pri nich som priam bolestne cítil, ako sťažka tie nemecko-juhoslovanské kone utekajú, ako sa jazdci úzkostlivo držia, aby nespadli. Arzenál ich zbraní nebol americký, ale európsky. Aj tempo rozprávania bolo podstatne pomalšie, nemalo švih, bolo to rozťahané. Karl May je spisovateľ 19. storočia, má svoju epickú šírku a pri filmovaní by ho bolo treba nielen preškrtať, ale aj zdynamizovať. To sa nedá mechanicky tým, že sa zredukuje dej."
Kovboji boli v pohode, strieľal som Indiánov
Spisovateľ a režisér Peter Krištúfek je o niečo mladšia generácia a knihy Karla Maya začal vnímať až na základe filmov. „Je zaujímavé, že moje detstvo, aj detstvo všetkých mojich rovesníkov to poznačilo. Asi sú to veľmi príťažlivé príbehy, kde sa dá ľahko identifikovať s dobrom a zlom. Je to podobné rozprávke a zrejme aj deti to tak vnímajú. Niekedy sa podozrievam, že mi to lezie už aj do môjho písania, že sú tam takí veľmi zlí a potom veľmi dobrí. Bol som sa pozrieť aj na Plitvických jazerách a neskutočne sa mi tam páčilo, lepšie miesto by azda nenašli ani v Amerike."
Aj Krištúfek spomína, že sa ako deti hrávali na Vinetoua po česky. „Viem, že veľa času nám zabralo vyrábanie rôznych pištolí a všetkého možného. Mám doma aj nejaké čelenky, čo som si vyrábal z pierok. Vždy sme sa hádali, kto budú Indiáni a kto budú kovboji. Kovboji bojovali proti Indiánom, čo nebolo správne, ale boli to väčší frajeri, pretože mali pištole a klobúky, Indiáni mali akurát tie smutné pierka na hlave a luk. Ja som bol dosť často kovboj, takže som strieľal Indiánov a bolo to vybavené."
Chlapčenská romantika
„Bolo to preto také populárne, lebo neboli iné westerny v distribúcii, alebo boli veľmi riedko zastúpené," hovorí filmový teoretik Martin Ciel. „A western je veľmi silný žáner, ktorý je internacionálny a prierezový. Má dobrý príbeh a dá sa tam stotožniť s hrdinom, je tam dobrodružstvo, ktoré nezažívame v reálnom živote. A navyše, popularita Vinetoua bola zapríčinená aj tým, že bola všeobecne známa knižka o ňom. Vidieť niečo, čo už deti čítali, teda vidieť obrazovú interpretáciu toho, je vždy zaujímavé.
Aj keď mnohých nás, alebo aspoň mňa, rozčuľovalo, že z knižky sme napríklad vedeli, že Old Shatterhand má bradu a v kine ju nemal." Ako inak, aj Martina Ciela v detstve kult Vinetoua osobne zasiahol. „Nijako som sa nevymykal z davov chlapcov, čo sa hrali na Indiánov, na Old Shatterhanda a Vinetoua. Dokonca sme si prehrávali celé scény z filmu." A potvrdzuje Pišťankovu a Krištúfkovu skúsenosť s „vinetouovskou" češtinou.
„Chodieval som na prázdniny na stredné Slovensko, odkiaľ pochádza otec. A keďže filmy boli v českom dabingu, na Vinetoua sme sa hrali po česky. Bolo to veľmi komické, počuť Vinetoua v češtine s horehronským prízvukom. A pamätám si tiež, že na detských karnevaloch bol kostým Vinetoua jedným z najpopulárnejších. Aspoň tie strapce bolo dôležité mať."
Aj filmový teoretik prežil v dospelosti z filmového Vinetoua sklamanie. „Pamäť je milosrdná. V desiatich rokoch som bol presvedčený, že lepší film ako Vinetou ani nemôže byť. Ale keď som ho čírou náhodou videl ako dospelý, dosť ma vydesilo, aké je to hrozne zlé - z filmárskeho hľadiska. Celá tá kašírovanosť... Potom prišli do distribúcie filmy ako Vtedy na Západe, a to už bola úplne iná káva. Ale to bolo pre dospelých, nie pre deti, pochopiteľne."
Európa chcela western
„Skončila sa druhá svetová vojna, obdobie pre Nemcov dosť temné. Potrebovali niečo na osvieženie a už im nestačilo robiť heimatfilmy," zamýšľa sa nad obrovským komerčným úspechom filmového Vinnetoua vydavateľ Martin Plch, ktorého hobby predstavujú práve Indiáni. „Nemecká kinematografia zažila okolo roku 1960 obrovský prepad, aj pokiaľ ide o kasové tržby. Bolo treba nájsť niečo, čo by ľudí prilákalo do kín.
Producent Horst Wendlandt dovtedy robil filmy, takzvané wallaceovky - detektívno-hororovité veci, ktoré vznikali podľa predlôh Edgara Wallacea. Legenda hovorí, že Wendlandtov syn Matthias ho oslovil, prečo neskúsi niečo aj s mayovkami. Autorské práva boli vtedy na 50 rokov, čo tiež producentovi hralo do karát. Karl May zomrel v roku 1912 a v roku 1962 mala byť premiéra prvého filmu vinnetouvskej série.
Európa naozaj túžila po westernoch. V dosť veľkej časti Európy kvôli talianskemu fašizmu a nemeckému nacizmu počas vojny neboli a v Amerike sa prestávali robiť, pretože prechádzali do televízie. Európa túžila po príbehoch z Divokého Západu. A tu sa zrazu Nemcom naskytla možnosť adaptovať vlastného milovaného autora, ktorého sa ešte v tom období predávali milióny výtlačkov.
Prvý film tej série bol Poklad v Striebornom jazere - u nás sa z nejakého dôvodu volal Poklad na Striebornom jazere. Spojil niekoľko vecí, ktoré absolútne zarezonovali, skôr vo východnejšej časti Európy, aj v Československu. Ako typizovaný nemecký heimatfilm obsahovali krásne zábery prírody. A na rozdiel od klasického westernu, ktorý rieši konflikt - medzi bratmi, medzi otcom a synom, medzi vydedencom a štátom - mayovky sú o boji dobra so zlom. Sú v nich veľmi čistí, dobrí hrdinovia a veľmi jasný zločinec. Dobro zvíťazí nad zlom. Absolútne klasická rozprávka."
Náčelník Apačov z Francúzska
Plch vyratúva ďalšie dôvody úspechu. Napríklad, že producent zamestnal režiséra, ktorý začínal u Lenny Riefenstahl, známej nielen dokumentmi o nacistoch, ale aj horolezeckými filmami o prírode. „Vedel využiť prírodu v Chorvátsku, ktoré sa ukázalo ako absolútne úžasné. Príroda je vlastne ďalší herec tohto filmu.
A ďalšia vec je hudba, ktorá je dodnes ako pavlovovský reflex. Keď zaznie, tak aj ľudia, ktorí nemajú až taký vzťah k týmto filmom, okamžite zareagujú. Dobrý bol aj výber hercov. Poklad na Striebornom jazere bežal aj v Spojených štátoch, hlavne vo veľkých intelektuálnych mestách, ako sú New York alebo Los Angeles. Obsadili preto Lexa Barkera, bývalého predstaviteľa Tarzana. Nemci a vôbec Európania vždy túžili po týchto amerických tvárach.
Predstaviteľa Vinnetoua, francúzskeho herca Pierra Bricea, zohnali až na poslednú chvíľu, keď už film točili. On s predstavou Indiána nemá absolútne nič spoločné, takto Indiáni ani len minimálne nevyzerali. Ale do tohto typu rozprávky to absolútne presne sedí. Poklad na Striebornom jazere mal megaúspech, bol to zlatý voz s peniazmi. Rozbehla sa potom celá séria, do ktorej sa zapojil ešte ďalší nemecký producent.
Na preskáčku natáčali v tom období s Lexom Barkerom a Pierrom Briceom asi 4 až 5 filmov ročne. Kvalita už potom veľmi skákala. Posledný diel sa natočili v roku 1968. Vznikol film Vinnetou a Old Shatterhand v údolí smrti. Ale svet už mal iné problémy, bola vojna vo Vietname, okupácia Československa, hippisáci - tento systém rozprávky prestal fungovať. Ale prišli 70. roky, normalizačná šeď, a znovu sa objavila potreba vidieť niečo úplne čisté, pekné a takto rozprávkové."
