Pre väčšinu ľudí je muzikantom, no NICK CAVE je aj svojský spisovateľ. Napísal niekoľko kníh, tá najnovšia sa volá Smrť Bunnyho Munroa a nedávno vyšla aj v slovenčine. Nielen o nej bola reč v rozhovore, ktorý vznikol v starom londýnskom klube.
Od vášho prvého románu A uzrela oslica anjela prešlo dvadsať rokov, kým ste napísali ďalšiu knihu. Prečo taká pauza?
„Už ma prešla predstava, že kým začnem písať román, musím prežiť tri roky agónie a šialenstva. Takto nejako som si to predstavoval, no teraz to vidím inak. Keď som tú knihu dokončil, mal som pocit, že už nikdy nechcem napísať nič na spôsob románu. Trvalo to pridlho a s výsledkom som bol dosť nespokojný. "
Prečo ste vlastne písali?
„Tú knihu som nepísal zo správnych pohnútok. Nepísal som ju ani kvôli sebe, ani kvôli čitateľom. S jej pomocou som si chcel vyriešiť vzťahy so svojím, už mŕtvym otcom. Bol učiteľom literatúry a od začiatku zľahčoval moju profesiu rockera. Považoval ju za primitívnu, vulgárnu. Za niečo, s čím by jeho syn rozhodne nemal strácať čas. Rozhodol som sa teda dodatočne mu dokázať, že aj ja som ťažký inťoš. Chcel som mu jednoducho naložiť. Ideálnym spôsobom ako tento román odprezentovať, by pre mňa bolo, keby som ho mohol zmaľovaný hulákať z pódia, v divokých šatách a s otcovou fotkou v ruke. Tú by som nakoniec roztrhal na kusy. Lenže, taká hlúpa predstava nemôže nikoho uspokojiť."
Kurt Vonnegut sa často sťažoval: románopisca neuvidíte na rozdiel od básnika alebo pesničkára pri bazéne. Viac ako spisovateľmi sú románopisci zapisovateľmi, ktorí musia sedieť na zadku.
„No áno. Lenže aj ja ako pesničkár prídem ráno do štúdia a tvrdo pracujem až do noci."
Takže stačí úderný slogan a pieseň je prakticky hotová?
„V próze je to podobné. Uznávam, že je niečo ako počiatočné stvorenie. Od istej chvíle pesničkár i prozaik vedia, o čom budú písať. Potom už len stačí sadnúť si a zapísať to. Je to v podstate to isté, akurát, že román trvá dlhšie."
Kritici hovoria o vašich textoch ako o poézii. Súhlasíte?
„Považujem ich za rockové texty, za nič viac a za nič menej. Meradlom kvality pre mňa je, keď vidím, že ich dokážem zaspievať a že to bude skvelé. Som si vedomý, že len tak na papieri, ako básne, by tie texty nefungovali. Traumu však z toho nemám. To nie je dôležité."
Znamená to, že o nich nemáte vysokú mienku?
„Nepodceňujem ich. Ak píšete rockové texty, posledné, o čo sa snažíte, je, aby mali podenkový život. Dobré rockové texty majú oveľa väčšiu životnosť než čokoľvek politicky korektné alebo logické. Sú šialené, pozrite sa na Jamesa Browna. Rockové texty sa neopierajú o nič skutočné, naopak, sú neskutočné."
Tak to chcú speváci?
„Nielen oni, ale aj ich nadšené publikum. Rocková hviezda predsa nesmie vyzerať ako priemerný chlapec, musí byť extravagantná. To isté platí pre texty. Rockový fanúšik nechce počúvať pesničky, v ktorých všetkému rozumie. Rockeri sú mystické figúrky, sú to vlastne postavy z komiksu."
Na spisovateľský imidž nie je publikum také náročné?
„Spisovateľ má úplne iné zadanie. Musí sa vedieť priblížiť k príbehom rôznych ľudí, pohybuje sa po teréne s niekoľkými vrstvami."
To vo svojich knihách práve rád robíte, nie?
„Smolou pri písaní textov je, že tam nevtesnáte žiadne myšlienky. Alebo aj áno, ale to už má pesnička vyše desať minút. V próze sa vyžívam v zachycovaní detailov, moje písanie má výrazne vizuálny ráz. V piesni ide len o to orálne gesto."
Dostojevskij hovoril, že keď si čitateľ nie je istý, či autor s hrdinom sympatizuje, alebo nie, jeho napätie vzrastá. Skúšali ste to využiť?
„Rozumiem Dostojevskému, obdivujem ho, ale o nič také som sa vo svojom prvom románe nepokúšal. Nepísal som žiadny Zločin a trest, kde by sa Raskoľnikov mučil v pochybnostiach a nakoniec by sa šiel udať na policajnú stanicu. Môj hrdina je netvor. Narodil sa ako taký a umiera bez známky pokánia či ľútosti, neprijme ani trochu zodpovednosti. To, prečo tak ničí ľudí, celé to krviprelievanie sa vari nedá pochopiť."
Ste Austrálčan. V knihe A uzrela oslica anjela však o tom nie je ani slova, ani v Bunny Munroovi sa o vašom kontinente nehovorí.
„Ani slovo o Austrálii, čo? Pritom som sa tam narodil a žil dvadsať rokov. Prvých dvadsať rokov vrátane raného detstva, ktoré sa v živote každého považuje za kľúčový vek. Nie je to čudné? Aspoň mne to pripadá poriadne čudné."
To ste ani na chvíľu nemali chuť zasadiť dej do Austrálie?
„Keď som dopísal Oslicu, pocítil som strašne silné prianie, aby sa dej odohrával v Austrálii. Ale to už bolo neskoro. Keď som knihu písal, ani mi to nenapadlo. Ako hovorím: čudné. Bolo by to pre mňa prirodzené. Kniha by bola omnoho autentickejšia."
Možno sa už cítite byť svetoobčanom, nie?
„To vôbec nie. Cítim sa ako stopercentný Austrálčan. Nikdy som o tom nepochyboval. Všetko, čo milujem, so mnou prichádza z čias, keď som bol tínedžerom, teda z Austrálie."
Vrátite sa ešte niekedy literárne do Austrálie? Už päť rokov žijete v britskom Brightone.
„A to je miesto so silnou literárnou atmosférou. Som tam šťastný."
Máte pravdu. Aj Graham Greene tam jazdil, keď potreboval dokončiť nejakú knihu. Tomu sa hovorí literárny genius loci.
„To som nevedel. Úžasné. Predstavte si, že existuje na svete miesto, ktoré za to stojí autorovi, ako je Graham Greene, cestovať tam, aby dopísal román. A teraz tie trosky západného móla, absolútnej dekadencie, nechali ich desiatky rokov pustnúť, a teraz ešte po požiari tak, ako ich zanechal oheň."
A čo Kylie Minogue, vaša častá hudobná partnerka, ktorá je tiež Austrálčanka? V angloamerickom svete, ale aj v Európe, má stále veľký úspech, aj keby spievala telefónny zoznam.
„Tiež mám taký dojem. Obzvlášť Briti zbožňujú čokoľvek od Kylie. Jej zlaté nohavičky, tie tu platia za kultový predmet, za kultúrnu relikviu kategórie 1A."
Briti vám Austrálčanom rozumejú. Našťastie práve Kylie vraj dokáže cítiť veľký odstup od svojho úspechu.
„Tiež už som to o nej počul (výbuch smiechu). Ale nie, vážne. Poznám len veľmi málo žien, ktoré dokážu svoj lyrický sexy úspech tak krásne zhadzovať ako ona."
Autor: Ladislav Verecký
