vratu žiadny album vyjsť nemohol.
Partia interpretačne rozmanitých pesničkárov Ivan Hoffman, Július Kazimír, Miloš Janoušek, Pavel Malovič, Martin Mašek, Peter Michalovič a Dušan Bacil Valúch, prezentujúcich zásadne len vlastnú hudobnú a textovú tvorbu (ich spoluhráč inštrumentalista Karol Svozil dostal „výnimku zo štatútu folkera"), fungovala výlučne na názorovej báze.
A hoci Slnovrat nebol žiadnym protištátnym zoskupením ani undergroundom, vtipné a inteligentné spievanie a sprievodné slovo pôsobili v normalizačnej šedi ako vzácny závan slobodného vnímania slobodnej tvorby. To, samozrejme, vydanie albumu prakticky vylučovalo.
Na prekvapenie sa však nič nezmenilo ani potom, keď ideologické prekážky zmizli. Akoby sa časom všetci zmierili s tým, že dôstojný hudobný dokument o dávno zaniknutom Slnovrate (na čom nič nemení ani pravidelné hranie Jednofázového kvasenia - tria najvytrvalejších členov, nesúcich jeho „odkaz" - či občasné návraty ostatných), už nikdy nevznikne.
Zázrak v podobe vydania zostrihov amatérsky zhotovených záznamov koncertov či v rozhlase načierno nahratých piesní sa stal až teraz, k nedožitej tridsiatke Slnovratu. Jeho vznik kedysi inšpirovalo aj pražské združenie Šafran, a terajším oneskoreným debutovým albumom Nikdy tak nebolo sa akoby uzavrel symbolický oblúk - dvojcédečko totiž vyšlo vo vydavateľstve Indies Happy Trails, v Česku.
