Ale keby nevedel tak skvelo po česky, možno by nebol najpopulárnejším českým hercom. 9. októbra uplynie 80 rokov od jeho narodenia.
Vladimír Menšík
dostal titul národný umelec
spolu s Jiřinou Bohdalovou uvádzal silvestrovské programy
stálu výstavu Vladimíra Menšíka nainštalovali v jeho rodnom dome v Ivančiciach
Dokázal z dreva vyrezávať bábky, pekne maľoval, hral na klavíri, klarinete aj na mandolíne, vyznal sa v strojníctve, pretože to vyštudoval, písal úžasné listy a už v detstve vedel aj sugestívne rozprávať. Reč je o Vladimírovi Menšíkovi, geniálnom divadelnom i filmovom hercovi. Smolou českej kinematografie je, že zomrel príliš skoro.
Zostal po ňom len jeden celkom verný dvojník, ten malý, kučeravý chlapec, ktorý omladol o štyridsať rokov vo chvíli, keď zjedol kúsok špenátu. Ale to asi nie je veľká útecha.
Inteligentný, tak akurátZa svoju tridsaťročnú kariéru nakrútil Menšík stodvadsať filmov. Na svoje herecké kreácie nepotreboval veľa - keďže nijaké veľké kreácie nerobil. Navliekol na seba školnícky plášť, kockovanú košeľu, menčestrové nohavice alebo sivý baloniak a už bol z neho ten najpriemernejší, najvynaliezavejší alebo najnapálenejší český muž.
Socialistický muž.
Ani navoňaný bonviván, ani romantický študent, ani intelektuálny káder. Josef Škvorecký vo svojej knižke Všichni ti bystří mladí muži a ženy spomína, ako mu Menšík vyfúkol úlohu vo Formanovom filme Lásky jedné plavovlásky: „Mal som hrať jedného vojaka, ale Miloš zistil, že som na tú úlohu príliš inteligentný a dal ju Vladimírovi Menšíkovi.“
Svätý a jeho apoštoliV ankete o najpopulárnejšieho českého herca všetkých čias Menšík niekoľkokrát vyhral. Keď zaňho ľudia hlasovali, možno mali v hlave obrazy z komédií typu Což takhle dát si špenát, Jak utopit Dr. Mráčka alebo zo seriálu Arabela. Áno, oklieštené možnosti nakrútiť v Československu zmysluplný film využil aspoň na zdokonaľovanie príbehov s absurdným humorom. A robil to aj so vzácnou, absolútnou prirodzenosťou.
Napokon, aj na Janáčkovu akadémiu múzických umení ho prijímacia komisia vzala preto, že sa skvelo zabávala na tom, ako pri skúške našepkával svojmu kamarátovi Lubomírovi Kostelkovi, píšu agentúry. Dobre však vyzeral aj v drámach. Putujúceho bradatého mnícha s kozičkou zahral vo Vláčilovej Markéte Lazarovej, alkoholického zlodejíčka Jořka zasa v Jasného Všetkých dobrých rodákoch.
„Jan Werich, Vlasta Burian a Vladimír Menšík sú našou hereckou svätou trojicou. Všetci ostatní sú len ich apoštolmi,“ povedal raz pre agentúru ČTK Miloš Forman.
Keď zhasne v očiachNiektorí z jeho generačných kolegov emigrovali. On zostal doma, zviazaný s češtinou. Kameraman Miroslav Ondříček to trochu ľutuje, je presvedčený, že keby Menšík vedel po anglicky, mal by Oscarmi oplotenú záhradu.
Ale zase, Menšík tú češtinu ovládal naozaj bezchybne a zakaždým vedel svoje dialógy ozvláštniť novým slovom.
Pretože on scenáre nečítal preto, aby sa naučil repliky, čítal ich preto, aby pochopil svoju postavu. Celý uvoľnený si potom mohol dovoliť improvizovať - akurát tí, čo s ním hrali, museli dobre počúvať, aby vedeli, kedy v dialógu nastúpiť. Pre tých, čo to v tom zmätku rozlíšiť nevedeli, mal prostú radu. Ukázal im na svoje oči a povedal: „Sem sa mi dívaj. Len čo to v nich zhasne, je to tvoje.“ Presnejší by bol, keby upozornil aj na zvyšok tela, pretože aj to mu neustále hralo.
Režisér Vojtech Jasný vo svojej knihe Život a film píše o tom, ako ho vo filme Až přijde kocour vyzval tancovať. Hoci v ňom Menšík nemal úlohu tanečníka, ale školníka: „Hneď to pochopil, šupol nôžkou a už sa pohyboval. Nie umelo, narafičene, ale so šarmom akejsi milej pohybovej improvizácie. To je presne to, čo vy môžete hercovi napovedať, a on vám za to dá oveľa viac.“
Chyba v občianskomS jeho bleskovým rečovým prejavom, vitalitou a veselou povahou kontrastovali zdravotné problémy. Vladimír Menšík veľa jedol a najmä veľa pil, roky ho trápila astma. Skúsenosti z protialkoholického liečenia sa mu zišli, keď na konci socializmu nakrúcal film Dobří holubi se vracejí. Zomrel o niekoľko mesiacov neskôr, v máji 1988.
Agentúra ČTK píše, že médiá vtedy rozširovali mylnú informáciu, že mal 63 rokov.
Bol o päť rokov mladší.
Chyba sa raz stala na národnom výbore, kde pani úradníčka nedotiahla v jeho dátume narodenia deviatku a v občianskom preukaze Vladimíra Menšíka bol zrazu rok 1924. Takže o dva dni by mal osemdesiat rokov.
