Uprostred rozhovoru nás prerušil jeho kamarát ešte z čias moskovského undergroundu a jeden z najznámejších ruských spisovateľov Viktor Jerofejev. „Zavolal mi, že Putin na svoje narodeniny organizuje stretnutie so spisovateľmi a že volali aj jeho. Odmietol," povedal nám VLADIMÍR SOROKIN. Aj on by sa stretnutiu s ruským premiérom radšej vyhol. Na Slovensko prišiel predstaviť knihu Srdcia štyroch, ktorú práve vydal Kalligram.
Pred pár rokmi proputinovská mládež hádzala v Moskve vaše knihy do obrovskej toaletnej misy. Už sa vám dýcha lepšie?
„No, teraz už nikto netrhá moje knihy (smiech). Môžem pracovať slobodne, no vždy hovorím, zatiaľ, pretože v Rusku nikto nevie, čo bude zajtra. Ťažko predpovedať život v tejto krajine. V poslednom čase to tu veľmi silno zapácha starým sovietskym pachom."
Hystéria okolo vášho libreta opery Rosenthalove deti, ktorú uviedlo Veľké divadlo, niektorým pripomenula cenzúru v 30. rokoch minulého storočia. Čo tých mladých ľudí tak nahnevalo? Asi to nebola pornografia, ktorou sa oháňali.
„V mojom librete niet sexuálnej scény, ani vulgárneho slova. Išlo o politický príkaz. Hnutie bolo zorganizované zvrchu z Kremľa. Bolo to skvelé predstavenie, keď trhali moje knihy. Každá bola nadrezaná elektrickou pílou, aby sa lepšie trhala. Volám ich napudrovaní bojovníci. Kremeľ ich použil, pretože nechcel, aby sa moje meno objavilo v inštitúcii ako Veľké divadlo. To je v Rusku ako cirkev, kde sa tak možno akurát modliť. Opera však šla niekoľko rokov a najnovšou správou je, že autor tej opery je teraz hudobným riaditeľom Veľkého divadla."
Teda sú v Rusku miesta, ktoré funguje nezávisle od vôle Kremľa?
„No našťastie sú. Ale vždy hovorím: zatiaľ."
Mládežník Vasilij Jakimenko, ktorý povedal, že si neoddýchne, kým nebudete vo väzení, je teraz šéfom prokremeľského hnutia Naši a bol povolaný za mládež do vlády. Je to v poriadku?
„Kariéra Jakimenka ukazuje, akých ľudí potrebuje ruská moc. Akú vyhľadáva mentálnu a etickú úroveň. Amorálnych ľudí."
Poradca Kremľa Vladislav Surkov hovorí, že to, čo vidíme v Rusku, je suverénna demokracia.
„Demokracia nemôže byť suverénna (smiech). Presne ako píše Bulgakov v Majstrovi a Margaréte. Čerstvosť je len jedna. Ak je jeseterina druhýkrát svieža, to znamená, že je skazená. To platí o demokracii. (smiech)."
Napísali ste, že v Rusku sú všetci od taxikárov až po politikov literárne postavy. Nemá ruský spisovateľ výhodu, že si svojich hrdinov ani veľmi vymýšľať nemusí?
„Byť spisovateľom v Rusku je ľahké. Byť dobrým je ťažké. (smiech). Dobrých je málo. Literatúra má u nás obrovskú tradíciu, autori stále veľký kredit a čaká sa od nich príliš veľa. Najmä vtedy, keď nastupuje politická zima."
Slovenské preklady Sorokina
Srdcia štyroch
(Kalligram 2009)
Kniha poskladaná z rovnomennej novely, prózy Mesiac v Dachau a troch divadelných hier.
Ľad
(Kalligram 2008)
Skupina blonďavých a modrookých hľadá vyvolených tak, že ich tlčie kladivom z ľadu a načúva ich srdcu.
Opričníkov deň
(Kalligram 2008)
Antiutópia Ruska v roku 2028, kde vládne opričina, tajná služba ako z čias Ivana Hrozného. Sorokin už napísal pokračovanie nazvané Cukrový Kremeľ.
Na Slovensku vyšla vaša novela Srdcia štyroch. Aj tu hrá úlohu násilie. Je podľa vás Rusko krajinou násilia?
„Napísal som ju v roku 1991, keď padol Sovietsky zväz. Ľad je novšia kniha. Vtedy, aj teraz je v krajine veľa a rôzneho násilia. Ak sa pozrieme na 20. storočie, môžeme povedať, že Rusko bolo krajinou násilia."
Písalo sa vám lepšie v Sovietskom zväze vtedy či dnes?
„To je provokačná otázka. Vždy sa mi dobre písalo. Mal som obdobie, keď som zopár rokov nepísal. To bolo práve po románe Srdcia štyroch."
Vyštudovali ste Vysokú školu ropy a plynu. To vás vážne bavilo?
„Nie. Žil som v Sovietskom zväze a zaujímala ma maľba. No vedel som, že bez protekcie nemám šancu študovať výtvarné umenie. Nechcel som ísť na vojnu, a tak som si vybral školu, ktorá bola vedľa nášho domu. Na nej sme navyše automaticky dostali vojenskú hodnosť, už vtedy bolo to odvetvie také dôležité (smiech). Ale mňa bavil úplne iný svet, umenia a literatúry."
Po škole ste chvíľu pracovali v časopise Smena, ale odtiaľ vás vyhodili, lebo ste nechceli byť členom Komsomolu. Bolo to ťažké rozhodovanie?
„Dlho som sa snažil tomu vyhnúť. Oni boli takí idioti, hovorili: My sme mládežnícke noviny, mal by si byť komsomolcom. Brežnev bol už starý, všetci sa mu vysmievali a ja som nechcel mať nič s komunistami. Tak som v tom časopise skončil."
A ocitli ste sa v ruskom undergrounde. Aké to boli časy?
„To bolo nezabudnuteľné obdobie. Kultúrny kyslík v tom zatuchnutom sovietskom priestore. Ocitol som sa v prostredí, kde básnici čítali zakázané verše, výtvarníci ukazovali svoj socart ako reakciu na popart, počúvali sme zakázanú muziku, samozrejme veľa pili a milovali dievčatá. Bol to veselý život."
Ako ste sa dostali do umeleckých kruhov?
„To je úplná mystika. Zaoberal som sa surrealizmom a maľoval kresby. Mali sme v rodine zubárku, ktorá sa starala aj o výtvarníka Erika Bulatova. Uvidela moje kresby a hovorí, A ty ich nechceš ukázať jednému umelcovi, ktorý kreslí podobné divné veci? (smiech). Povedal som OK. Bulatov ma prijal veľmi vrúcne. Už vtedy bol veľmi známy, začali sme sa stretávať a dostal som sa ako mladý človek do undergroundu. Raz som vyskúšal niečo napísať, už neviem prečo, a prestal som kresliť. Keď ma pochválili, pochopil som, že písanie je môj slobodný život."
Vtedy ste sa zoznámili aj s Viktorom Jerofejevom?
„Už predtým som o ňom veľa počul. Za literárny almanach Metropol ho vyhodili zo Zväzu spisovateľov, raz som bol na jeho čítačke a bol som úplne unesený. Je to veľmi slobodný spisovateľ, povedal som si a stali sme sa kamarátmi."
Na vašom blogu ste sa ho nedávno zastali, keď ho kritizovali na Moskovskej štátnej univerzite. Prečo?
„Nahnevalo ma, že sa navážali do jeho Encyklopédie ruskej duše. Hovorí veľa o atmosfére, ak hlavná univerzita v krajine povie o takom absolventovi, že napísal rusofóbnu knihu. Pripomína mi to stalinskú éru."
V Rusku sa o komunizme veľmi nehovorí. Prečo je v Moskve stále nebezpečné už len nazvať bar Antisovietsky?
„K moci sa dostali temné sily. Ak Putin povedal, že rozpad ZSSR je geopolitická katastrofa, znamená to, že on v tom žije. Čomu sa potom diviť."
Keď politici nevedia nahlas povedať, čo bol Stalin zač, vedia to mladí ľudia v Rusku?
„U nás vytvorila moc za 70 rokov akúsi biomasu, ktorá nemyslí samostatne, ktorá jej vždy hovorila áno. V 90. rokoch nastúpila demokracia, hovorilo sa, že Rusko bude civilizovanou európskou krajinou. No ukázalo sa, že roky totalitarizmu boli prisilné. Človek Homo sovieticus nevymrel, len zmutoval. Mentalita zostala sovietska, no už dobre vie, čo je kvalita. Chce mať mercedes, dovolenkovať v Španielsku či Taliansku. U nás je však aj veľmi zdravá a kritická mládež, ktorá principiálne vôbec nesleduje televíziu. Informácie má z internetu. V televízii je stále taká brežnevovská éra."
Vo vašej najslávnejšej knihe Opričníkov deň sa Rusko ohradí od Západu veľkým múrom. Pri sledovaní ruskej televízie, to vyzerá akoby bol Západ naozaj najväčší nepriateľ Ruska, prečo?
„Politika posledných rokov znovu vrátila starý obraz. Ako vtedy, aj teraz sme obľúčení nepriateľmi."
Česko a Slovensko si o mesiac pripomenie dvadsať rokov od nežnej revolúcie. Jednou z najväčších zmien je, že politici usvedčení zo spolupráce z ŠtB museli odísť z vysokej politiky. V Rusku je to dnes, zdá sa, výhoda.
„Niečo také by u nás bolo nemožné. Keby Harry Potter zobral kúzelnícku paličku a povedal abrakadra a všetci kágébáci by zmizli, zrazu by sa z Kremľa, ministerstiev aj centra Moskvy stala pustatina."
