Text bol nahradený autorským článkom SMESpisovateľka Herta Müllerová sa na jeseň v roku 2004 objavila v Bratislave. V Zichyho paláci prečítala niekoľko pasáží zo svojej knihy Der König verneigt sich und tötet (Kráľ sa nakláňa a zabíja). Na predstavu o jej tvorbe vám ponúkame krátku ukážku z textu, ktorý preložil Adam Bžoch.
BRATISLAVA. „Je to autorka, ktorá sa vo svojom diele sústreďuje na poetickosť a otvorenosť prózy a líči pocity odcudzenia,“ zdôvodnil včera výbor Švédskej kráľovskej akadémie svoje rozhodnutie udeliť Nobelovu cenu za literatúru nemeckej spisovateľke rumunského pôvodu Herte Müllerovej.
Aj bez Kafkovej ceny
Hoci v stávkovej kancelárii Ladbrokes bol jej kurz tri ku jednej, teda rovnaký ako všeobecne favorizovaného izraelského spisovateľa Amosa Oza, možno jej triumf považovať za nečakaný. Pravda, švédski akademici radi prekvapujú, veď ani víťazi predošlých ročníkov Jean-Marie Le Clézio či Doris Lessingová nepatrili k favoritom.
Napriek tomu, že Müllerová sa predstavila pred piatimi rokmi aj v bratislavskom Goetheho inštitúte a zúčastnila sa aj na pražskom Festivale spisovateľov, je to u nás (zatiaľ) v podstate neznáma autorka.
Zdanlivo ďalšou stopou v jej umeleckom životopise je zistenie, že je držiteľkou Ceny Franza Kafku, ktorej laureáti už dvakrát sa v tom istom roku stali aj ocenenými nobelovkármi (Elfriede Jelineková v roku 2004 a Harold Pinter o rok neskôr). Lenže toto „pravidlo“ sa týka rovnomenného českého literárneho ocenenia, kým Müllerová vlastní rakúsku kafkovskú cenu, udeľovanú mestom Klosterneuburg.
Kompletný prehľad Nobelových cien za literatúru. KLIKNITE
Útek pred tajnou políciou
Spomínané zdôraznenie „pocitov odcudzenia“, tohto v modernej literatúre veľmi frekventovaného klišé, sa však pri tejto autorke javí veľmi vieryhodné.
Päťdesiatšesťročná prozaička, poetka, esejistka a prekladateľka po absolvovaní štúdia rumunskej literatúry na univerzite v Temešvári dlho čelila nátlaku obávanej rumunskej tajnej polície, čo ju pripravilo nielen o miesto učiteľky, ale po opakovaných vyhrážkach Ceauşescovej Securitate nakoniec, dva roky pred pádom totality, dohnalo až k emigrácii.
„Narodila sa v totalitnom Rumunsku, ktoré šliapalo po základných ľudských hodnotách, a odišla do krajiny, ktorá má s touto katastrofou spoločné viac, než sme si ochotní pripustiť,“ napísal na jar tohto roku Die Zeit. V nemeckej literatúre sa etablovala pomerne rýchlo, doteraz napísala takmer dve desiatky kníh.
Poslednou je tohtoročné dielo Atemschaukel, mapujúce život v sovietskych gulagoch, kde sa podľa odbornej kritiky „za autorkiným hutným a pôvabným jazykom skrýva neuveriteľná schopnosť svoj zlostný pohľad na dôsledky politickej zvôle previesť s neskutočnou presnosťou do jazyku poézie“.
Šek na desať miliónov švédskych korún (vyše 980–tisíc eur) si Müllerová prevezme v Štokholme 10. decembra. Zbierku ocenení môže rozšíriť na budúcotýždňovom frankfurtskom knižnom veľtrhu, kde ašpiruje na Nemeckú knižnú cenu.
Bola aj na Slovensku
Často sa ma pýtajú, prečo sa v mojich textoch tak často vyskytuje kráľ a tak zriedka diktátor. Slovo „kráľ“ znie mäkko. A často sa ma pýtajú, prečo sa v mojich textoch tak často vyskytuje holič. Holič meria vlasy a vlasy odmeriavajú život.
V románe Líška bola už vtedy poľovníkom sa dieťa pýta holiča: „Kedy umrie muž, čo odhodil mačku. Holič mu vopchal do úst plné priehrštie cukríkov a povedal: vtedy, keď mužovi ostrihajú toľko vlasov, až nimi zaplnia vrece, napchaté vrece. Keď bude vrece také ťažké ako muž, potom muž umrie. Vlasy všetkých mužov pchám do vreca, pokým napchaté vrece nie je celkom plné, povedal holič. Nevážim vlasy váhou, vážim ich očami.“
Holič, vlasy a kráľ sa ocitli spolu oveľa dávnejšie, než som poznala diktátora a než som začala písať.
Celý preklad(prečítajte si ho po kliknutí).
FOTO - PETER PROCHÁZKA
Literárne nobelovky
Nobelova cena za literatúru má dodnes 106 laureátov. Československý spisovateľ Jaroslav Seifert ju získal v roku 1984.
V histórii udeľovania ceny sa len štyrikrát stalo, že ju dostali dvaja autori. V roku 1904 ju získali Frédéric Mistral a José Echegray, v roku 1917 Karl Gjellerup a Henrik Pontoppidan, v roku 1966 Shmuel Agnon a Nelly Sachs. Naposledy sa tak satlo pred tridsaťdva rokmi, keď sa o ocenenie podelili Eyvind Johnson a Harry Martinson. Nikomu sa cenu nepodarilo získať viac ako raz.
Najmladším držiteľom tohto prestížneho ocenenia sa stal už v roku 1907 slávny autor Knihy džunglí, Rudyard Kipling. Najstaršou bola jedna z dvanástich dosiaľ ocenených žien, Doris Lessingová, ktorá cenu získala pred dvomi rokmi.
Zvláštnosťou však je, že Nobelovu cenu za literatúru udelili aj po smrti spisovateľa. Stalo sa tak v roku 1931, keď ju získal Erik Axel Karlfeldt. Od roku 1974 štatút ocenení neumožňuje dať túto cenu in memoriam. výnimkou je však situácia, keď laureát síce počas vyhlásenia ceny ešte žije, no nedožije sa slávnostného aktu, na ktorom je Nobelova cena oficiálne udeľovaná. Ten sa odohráva tradične 10. decembra v Štokholme.
Cenu udeľuje švédska Kráľovská akadémia vied a jej laureátov oznámili na tlačovej konferencii v Štokholme. Nobelova cena za literatúru je honorovaná sumou desať miliónov švédskych korún (971.111 eur). Laureáti dostanú diplom a pozvánku na slávnostné udeľovanie cien.
Ako funguje nominácia na Nobelovu Cenu?
Nobelova komisia každý rok rozpošle takzvané pozvánky tisíckam akademikom, univerzitným profesorom či vedcom (vrátane minulých laureátov ocenení) z rôznych krajín, ktorí následne nominujú svojich kandidátov na konkrétne Nobelove ceny v danom roku. Komisia sa pritom snaží osloviť čo najväčší počet relevantných inštitúcií.
Všetko o Nobelových cenách si prečítate po KLIKNUTÍ.
