rel pred 255 rokmi, 8. októbra 1754.
Henry Fielding raz napísal, že šťastný je ten, kto sa zaňho považuje. Táto a ešte mnoho ďalších citácií svedčia o tom, že bol človekom svojej doby. Jeho stotožnenie s nástupom osvietenských vízií sa spájalo s neuveriteľným zmyslom pre humor, ktorý považoval za vážnu vec. Cítil v ňom záchrannú brzdu, prostriedok boja s všadeprítomným klamstvom. „Jediným prameňom smiešneho je pretvárka.
Pretvárka vzniká z dvoch príčin – pre ctibažnosť a pokrytectvo. Smiešnosť vzniká demaskovaním tejto pretvárky,“ zaznie v jeho románe Najdúch Tom Jones.
Prozaik aj novinár
Fielding pochádzal z chudobnej, ale váženej aristokratickej rodiny, a tak sa mu dostalo výborného vzdelania na elitnej chlapčenskej škole v Etone. Veľa čítal a po štúdiu antickej literatúry bol už ako 21-ročný mladík schopný napísať divadelnú hru. Pod starorímskym pseudonymom Sciblerus Secundus sa vďaka svojim fraškám, burleskám, komédiám a politickým satirám zaradil k popredným anglickým dramatikom. Jeho hry si našli miesto v divadle Drury Lane a neskôr aj na malej scéne v Haymarket, kde pôsobil ako umelecký vedúci. Traduje sa, že počas sledovania svojej hry Tom Thumb sa len druhýkrát v živote schuti zasmial.
Svoj zemitý humor uplatňoval Fielding aj ako novinár. V jednom zo svojich početných stĺpčekov sa v rozhorčení nad politickými praktikami nezdržal a nenávideného Walpola prirovnal k Jonathanovi Wildovi, neslávne slávnemu lupičovi a lídrovi pouličných gangov.
Ambiciózny Fielding však pokukával aj po prozaickej činnosti. Po vydaní románu Shamela, v ktorom anonymne sparodoval knižku svojho rivala Samuela Richardsona Pamela, si na svoju veľkú radosť vydobyl prirovnanie k Swiftovi.
V roku 1749 napísal svoje najznámejšie dielo Najdúch Tom Jones. Tento klasický pikareskný román opisuje príbeh siroty, ktorú si osvojí šľachtická rodina a v dospelosti vďaka sile svojho charakteru príde k zaslúženému šťastiu. Pri tejto próze možno hovoriť o typickom Fieldingovi, pretože na pozadí charakterov z rôznych sociálnych vrstiev sa pokúsil predostrieť obraz vtedajšej anglickej spoločnosti.
Lapač kriminálnikov
Asi päť rokov pred svojím predčasným skonom dostal Fielding ponuku vykonávať prestížnu funkciu hlavného zmierovacieho sudcu v londýnskej štvrti Westminster. Hoci za ňu nedostával peniaze, historici ho pasujú za jedného z najlepších členov tamojšieho súdu v 18. storočí. Spoločne s nevlastným bratom Johnom vytvorili údernú dvojicu, pričom Henry sa zasadil aj o zákaz verejných popráv. Počas jeho výkonu sa začali najímať honorovaní detektívi a organizácia nadobudla kontúry, z ktorých sa postupne vyvinul legendárny Scotland Yard.
Dňom i nocou pracujúci Fielding sa však pre záchranu zdravia musel s Londýnom rozlúčiť a postihnutý astmou a dnou sa už o barlách premiestnil do Lisabonu. Tam síce stihol napísať cestopisnú knižku, no po dvoch mesiacoch pobytu zomrel.
