V roku 2006 zožala veľký úspech séria dokumentov Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. V minulom roku prišiel čas na pôvodný seriál - Mesto tieňov si získalo rešpekt kvalitným spracovaním. Tento rok sa roztrhlo vrece so seriálmi, v ktorých hrá hlavnú úlohu zločin - Prvé oddelenie, V mene zákona, kvázidokumenty Súdna sieň či Odsúdené sú obľúbené a prieskumy hovoria, že ich sledovanosť rastie.
V base
Najmä seriál Odsúdené získava na popularite. Nie je kriminálny v pravom slova zmysle, pretože nie sme svedkami príbehov zločinu a jeho odhaľovania, vstupujeme do spleti vzťahov v ženskej väznici. „Odsúdené sú fikcia," hovorí režisér Róbert Šveda.
Prostredie tiež úplne nezodpovedá realite vo väznici. „Mojou úlohou je dať dôveryhodnosť vymysleným charakterom aj prostrediu, aby divák bral príbehy ako skutočné. Vo všeobecnosti je to však dramatický žáner, ktorý len využíva prostredie väznice a aj charaktery sú vymyslené tak, aby príbeh do seba zapadal a jednotlivé linky fungovali, čiže sa nedá opierať o reálne príbehy." Šveda prostredie väzníc pozná, zoznámil sa s ním aj pri nakrúcaní Najväčších kriminálnych prípadov Slovenska a bude dôležité aj v jeho pripravovanom filme o vrahyni Čubirkovej.
Jednou z väzenkýň je aj mladá herečka Zuzana Porubjaková, ktorá si nakrúcanie užíva. „Na začiatku sme mali stretnutie, kde nám povedali o našich postavách a prostredí a potom sme sa postupne dostávali do úlohy.
Moja postava je zamilovaná do Grófky, ale mali sme aj školenie od psychológov, ktorí nám povedali, že lesbické vzťahy vo väzení nie sú skutočné, je to iba kompenzácia sexuálneho pudu," pripomína Porubjaková. V seriáli však vystupuje aj človek, ktorý reálne vo väzení bol - Luky. „Ten hovorí, že veľa situácií je naozaj možných," dodáva seriálová Brenda.
Prvolezci
Kým scenárista Roman Olekšák začal písať scenáre seriálu Mesto tieňov, bol divadelníkom a spisovateľom. Išlo o prvý kriminálny seriál v čisto slovenskej televíznej tvorbe. „Po celý čas sme sa potýkali s absenciou akejkoľvek tradície," spomína.
„Nemali sme s čím porovnávať vkus a očakávania diváka, museli sme sa spoliehať len na svoj úsudok. Samozrejme, boli tu seriály z minulosti a zo zahraničia, ale ako veľmi dobre vieme, Slováci sú ku všetkému slovenskému veľmi kritickí a nie všetko, čo ,žerú‘ v zahraničných seriáloch, sú ochotní prijať od slovenského. Nebolo inej cesty, ako robiť všetko podľa svojho najlepšieho vedomia," hovorí.
V každom z nás je agresor a len naše morálne zábrany nám bránia, aby sme sa v reálnom živote správali asociálne.
Anton Heretik, forenzný psychológ
Tvorcovia si stanovili zásadu dramatizovať výhradne reálne kauzy. Tie im na jednej strane dali jasný a autentický zločin, na strane druhej ich vraj toto obmedzenie prinútilo naplno zapojiť fantáziu a tvorivosť.
„Väčšinu skutočných kriminálnych prípadov totiž vyrieši náhoda, udanie, prerieknutie alebo banálna chyba páchateľa - čiže niečo, čo divák nechce vidieť," vysvetľuje Olekšák. „Divák očakáva, že kriminalisti a vyšetrovatelia zločincov tromfnú v inteligencii, šikovnosti, odvahe, len tak sú ochotní akceptovať ich ako svojich hrdinov."
Špecifiká
Základom akéhokoľvek žánru - či už je to kriminálka, dráma, alebo komédia - je zručne budovaný dialóg, zaujímavé a uveriteľné charaktery, prekvapivá zápletka.
„Pre kriminálku platí ešte jedna zásada - čím to majú kriminalisti ťažšie, čím zložitejší a na pohľad ,neriešiteľnejší‘ je prípad, tým diváka viac pohltí. To vyžaduje od autorov pracovať na dve strany - vymyslieť čo najlepší zločin a potom hľadať spôsob, ako páchateľa usvedčiť. Nie je totiž nič frustrujúcejšie ako vyriešenie prípadu priznaním páchateľa alebo zabudnutou vražednou zbraňou, na ktorej sú odtlačky vraha a krv obete," priznáva scenárista.
Autori teda musia prejsť štúdiom kriminalistických metód. Musia vedieť, čo všetko je schopný zistiť súdny lekár, kriminalistický laborant či skúsený psychológ. Pri príprave každého špecifického seriálu, nie iba kriminalistického, sú nutné konzultácie s odborníkmi.
„Kriminálka, pochopiteľne, nekopíruje realitu, ale na druhej strane nesmie divák nadobudnúť pocit, že ´takto sa to nemohlo stať´," uzatvára Olekšák.
Naše vlastné príbehy
Juraja Černého poznáme ako hudobníka - dlhé roky sedel za bicími v skupine Tublatanka v jej najslávnejšom období. Teraz sa však živí tým, čo vyštudoval - scenármi.
V súčasnosti spolupracuje na dvoch projektoch - Súdna sieň a Prvé oddelenie. „Súdna sieň je vo svete už zabehaný formát," hovorí. „Jeho príťažlivosť je v tom, že ide výsostne o príbehy zo skutočného života. Reálni ľudia v reálnom prostredí u nás doma na Slovensku."
Tvorcovia Súdnej siene boli sami spočiatku trochu zaskočení vysokou sledovanosťou. „Keď som sa nad tým zamyslel ako dokumentarista, tak je to vlastne logické.
Raz už tá presýtenosť príbehmi, ktoré sú vymyslené niekde za počítačom, musela doraziť aj k nám. Je to stále o tom istom a navyše sa to odohráva niekde ďaleko, mimo nášho sveta.
Kriminálky z prostredia Las Vegas, New Yorku alebo Miami a telenovely z Mexika. A stále dokola vraždy, drogy, sex.
A keď je hlavným predstaviteľom detektívneho žánru nemecký ovčiak už v tretej reprízovanej sérii, tak sa vlastne ani nečudujem, že slovenský divák prepne a radšej dá prednosť príbehu o tom, ako sa dvaja susedia z Malaciek hádajú o kozu," hovorí Černý.
Čistý život verzus fikcia
Seriál vzniká v spolupráci s právnickou firmou, ktorá dodáva námety. Mená, všetky osobné údaje hlavných predstaviteľov aj dátumy trestných činov sú zmenené. „Ostatok je čistý život," hovorí Černý. „Teda priebeh trestného činu, jeho hlavní aktéri, obhajoba, rozsudok a, samozrejme, paragrafy. Možno sú tie naše príbehy niekedy trochu banálne, niekedy možno aj trochu nepresvedčivo zahrané, ale smrdia človečinou.
Ak by tam hrali Maštalír so Studenkovou, bola by to možno brilantne zahraná dráma, ale to nie je naším cieľom," pripomína Černý a naráža na dva druhy názorov na Súdnu sieň ohľadom hereckých výkonov. Jedným sa nepáči, že tam hrajú neprofesionálni herci a že to aj cítiť. Iní sú zase ochotníckymi výkonmi unesení.
K Súdnej sieni pribudol denný seriál Prvé oddelenie. „Je to len nadviazanie na prerušenú tradíciu," hovorí Juraj Černý. „Čo u nás kedysi najviac zarezonovalo po Dietlovej Nemocnici? Rada Vacátko s jeho partičkou spolupracovníkov, Major Zeman, ale aj niektoré skvostné kriminálky v rámci slávnych slovenských pondelkových inscenácií."
Dvadsaťminútový formát musí za tento krátky čas divákovi ponúknuť ucelený príbeh, ktorý má napätie, neokukané prostredie, nevšedný typ zločinu, akú-takú charakteristiku hlavných postáv a prekvapivú pointu. A ešte do toho vpašovať vzťahy medzi vyšetrovateľmi.
Prečo sú obľúbené?
„Kriminálky sú rovnako večné ako hádanky a rébusy," odpovedá scenárista Roman Olekšák na otázku, prečo sú kriminálne seriály také obľúbené. „Ponúkajú vzrušenie z prvotnej zdanlivej nemožnosti nájsť riešenie a zároveň úľavu pri objavení tajničky. Sú spojením lásky k záhadám a fascinácie zločinom. Sú to rýchle a akčné príbehy, na ktorých konci väčšinou dobro víťazí a uspokojí tak divákovu túžbu po pomste alebo miernejšie povedané - po spravodlivosti."
Podľa forenzného psychológa a profesora Antona Heretika je fascinácia kriminálnymi príbehmi stará ako ľudstvo. „Dôvodom, že sa dodnes zachovali grécke drámy, to že sa ešte stále hrá Shakespeare, je práve v potokoch krvi, ktoré sa valia týmito dielami. To, či o zločine píše Dostojevskij, alebo bulvár, je len v úrovni umeleckého stvárnenia zločinu. Podstata pôsobenia na čitateľov, poslucháčov či divákov je tá istá."
Heretik vysvetľuje, že takýto príbeh umožňuje čitateľovi či divákovi dvojakú identifikáciu. „Strach je vždy vzrušujúci, keď je len ,akoby‘. Keď sa stotožníme s obeťou, za ktorou nočným parkom kráča úchylný, je to vzrušujúce, lebo nad tým máme kontrolu - kedykoľvek môžeme zatvoriť oči, vypnúť televízor či zavrieť knihu. A ešte vzrušujúcejšia je identifikácia s útočníkom. V každom z nás je agresor a len naše morálne zábrany, úzkosť či pocity viny nám bránia, aby sme sa v reálnom živote správali asociálne. A tak koná kriminálnik aj za nás - hrozne, agresívne, neprípustne.
V kultúre a čase sa menia formy a médiá, akými sa sprostredkúvajú príbehy o páchateľovi a obeti, ale fascinácia ostáva," uzatvára psychológ.
