Gauguinova stolička podľa van Gogha.
Mal vášnivé ťahy štetcom a pohľad šialenca, chýbala mu láska druhých a jedno ucho. Od narodenia Vincenta van Gogha v holandskej dedine Zundert uplynulo práve 149 rokov. Presne rok pred chlapcovým narodením porodila jeho matka Anna mŕtve dieťa. Tiež ho nazvala Vincent. Obava v otázke, či to Vincent druhýkrát prežije, či tentokrát nestroskotá, sprevádzala celý jeho život. Kariéru obchodníka s umením nezvládol a štúdium teológie vydržal rok. V posledných mesiacoch mu Európa venuje to, čo mu počas života dopriate nebolo: pozornosť.
Začalo sa to vo februári, keď vo van Goghovom múzeu v Amsterdame vystavili údajne piatu verziu Slnečníc. Slnečnicoví experti promptne zapochypovali o jej pravosti a obraz nazvali otrockou kópiou. Kurátor výstavy Slnečníc Andreas Blühm spolu s vlastníkom diel, japonským koncernom Yasuda nedajú na Slnečnice dopustiť. V hre je slušný balík peňazí, veď Slnečnice sa na krátky čas usadili na špici najdrahších obrazov sveta.
V tom istom čase otvorili v amsterdamskom múzeu nemenej príťažlivú výstavu: van Gogh a Gauguin, obrazový výlet do vzťahu dvoch priateľov a rivalov, ktorý balancoval na hranici vzájomného obdivu a žiarlivosti. Podobnú prehliadku si mohli zatiaľ vychutnať len obyvatelia Chicaga. Vedľa seba tu visia rovnaké námety, namaľované inou rukou. Van Gogh zobrazuje realitu hneď, okamžite uprostred vášní. Paul Gauguin vníma maľbu ako únik, vyžíva sa v exotických kultúrach. Van Gogh v sebe dlho živil ideu spoločného domova, akéhosi Štúdia umelcov, okolím nepochopených, no vzájomnne duchovne spriaznených, ako bol on, Paul Gauguin a Emile Bernard. Toto štúdio malo byť stimulom pre tvorbu, ale aj riešením finančnej krízy.
Gauguin to s van Goghom dva mesiace vyskúšal. Ich maliarske techniky a pohľady na život sa však príliš odlišovali. Skončilo sa to definitívnym rozchodom a odrezaným uchom. Ale ani jednému sa nepodarilo „očistiť“ od toho druhého. Výstava detailne zachytáva celý ich vývoj: pred spoločným životom v Arles, po ňom, ale najmä tie dva napäté mesiace v Arles. Prelínania, no zároveň zachovanie vlastných ťahov štetcom sa tu čítajú z obrazov ľahulinko. Oboch najtrefnejšie vystihujú van Goghove Stoličky: elegantná tmavá Gauguinova so sviečkou a knihami a jednoduchá van Goghova z dreva bez intelektuálnej atmosféry, ale zato s fajkou a prežiarená denným svetlom – učiteľ a žiak.
Pred pobytom v Arles sa van Gogh učil maľovať v Antverpách a spoznával v Paríži impresionistov. Tieto dve stanice počas rokov 1885-1888 približuje od konca marca do začiatku júna hamburská Kunsthalle. Ako inak, nákresy sem pricestovali z Amsterdamu, odkiaľ sa odvážajú pre extrémnu citlivosť na svetlo len málokedy. Časť z 80 vystavovaných skíc a akvarelov je vôbec prvýkrát sprístupnená verejnosti. Vedľa kresieb z antverpskej akadémie – ľudské telo podľa odliatkov antických sôch – visia zvečnené živé modely z kresliacich klubov, ktoré navštevoval po večeroch.
V Paríži sa spočiatku venoval architektúre, i keď ho vraj veľmi nezaujímala. Tam si uvedomil aj nevyhnutnosť farieb, i keď ich ešte nenanášal v ich plnej intenzite. Začal aj so slnečnicami – ale zatiaľ len ako detail bez energie.
Autor: Amsterdam – Hamburg
