Intimita (Intimacy) * Francúzsko / Veľká Británia / Nemecko 2000 * 119 minút * Réžia: Patrice Chéreau * Scenár: Patrice Chéreau, Hanif Kureishi, Anne-Louise Trividic * Hrajú: Mark Rylance, Kerry Fox, Timothy Spall, Alastair Galbraith, Marianne Faithfull * Premiéra v SR: včera
Intimita nás uzatvára pred vonkajším svetom a vnútorné hranice medzi ľuďmi ruší. Eros rozväzuje našu myseľ až tak, že väčšina umeleckých diel, ktoré kedy vznikli, s ním súvisí. Vieme, že mozog v stave erotického vzrušenia funguje podľa inej logiky než zvyčajne – ruší protiklady, pripúšťa možnosti, ktoré sú vylúčené, a lásku, ktorá má svoje hranice, mení dočasne na nekonečnú. V tomto stave si nič neprivlastňujeme a dokonca nám nenapadne ani žiarliť.
Filmy, ktoré sa usilujú skúmať tento záhadný vzťah medzi stavom duše a extázou tela, prichádzajú v posledných rokoch hlavne z Francúzska. Pred rokom na Berlinale, keď Intimita slávneho francúzskeho divadelného, operného a filmového režiséra Patricea Chéreaua získala Zlatého medveďa v konkurencii napríklad so Soderberghovým filmom Traffic, bolo veľa novinárov veľmi rozčúlených. Najmä amerických.
Intimita je v Kureishiho próze príbehom muža, ktorý jedného dňa z ničoho nič opustil ženu a deti, barman, bývalý hudobník, takmer asociál. Hľadá – sám nevie čo. Svoj život si predstavuje možno na spôsob piesne Davida Bowieho. S Anne-Louise Trividic, spoluautorkou scenára, Chéreau rozšíril Kureishiho o ženskú časť pohľadu.
Claire chodí za Jayom bez akejkoľvek romantickej zámienky každú stredu do jeho zaprášeného londýnskeho bytu. V nezariadenom kumbále medzi poodkladanými rárohami a plechovkami od piva sa na seba vrhajú mlčky, zúrivo, sebecky. Vidíme pomalosť tých dvoch, vyčkávanie, ako sa striedajú s náhlou horúčkovitosťou, a znovu nehybné ticho. Dvaja tridsiatnici uprostred ponurého Londýna roku 2000. Kamera je sústredená na detaily. Väčšinou šokujú na plátne nahé telá, ktoré sa milujú, ale tu šokuje ich túžba, dychtivosť. Prvá, takmer nemá polovica filmu, je ešte silnejšia než zvyšok. S každou stredou je Claire pre Jaya dôležitejšia a dôležitejšia. Keď raz nepríde, je to zlé. Čaká ich bezradné potácanie vášne a realisticky smutný koniec, to všetko s hudbou osemdesiatych rokov, ich mladosti, v pozadí.
Aká intimita je medzi dvojicou, ktorá sa nepozná a nemiluje? Hovoria telá iným jazykom? Priamejším, čestnejším? Patrice Chéreau tvrdí, že nechcel nič skryť. Ani vzorku deky, čo sa odtlačí Kerry Fox na chrbte, napríklad. Chéreau je opojený prirodzenosťou tiel – z ich obyčajnosti spolu s ich príbehmi rastie ich vlastná, dokonalá krása. Tú chce Chéreau ukázať. A tiež, že láska ani tak neprežije.
Spoločenským tabu je sex, nie výmena slov. V Intimite je to odrazu naopak – nehovorí sa. Je to obrátené tabu. Až keď sa Jay definitívne zaľúbi, začne všetko kaziť. Špehuje lásku ako posadnutý, ale obnaží len jej úbohý nudný život s manželom taxikárom, jej herecké účinkovanie v podradnom divadle. Ku koncu, ktorý si v podstate aj vopred môžeme predstaviť, nám vo vedomí ožívajú otázky, ktoré tam ticho existovali už dávno. Také otázky nemajú slová, ale odrazu kričia zo všetkých strán. Sú neodbytné a nepohodlné, tak ako krása v tajných komnatách našej žiadostivosti – tiež bez slov, boľavá a nepohodlná.
Intimite sa pravdepodobne podarilo, čo zatiaľ iným filmom nie, vytrženie telesnej lásky ukladá tesne k šedi života – tým príbeh zuniverzálnel. Postavám chýba irónia Kureishiho poviedok, z ktorých Chéreauov film vychádza. Namiesto toho je Intimita plná chladnej, ale nežnej autenticity – pre všetkých, čo sú v nešťastídoma.
