Stromy – Združenie pre nezávislé divadlo * Sarah Kanová: Faidrina láska * Preklad: Svetlana Žuchová * Réžia: Ján Krekáň * Dramaturgia: Zora Jaurová * Hrajú: Lucia Gažiová, Alexander Bárta, Zuzana Moravcová, Milan Mikulčík * Reprízy: 6. a 7. apríla v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí v Bratislave.
Sarah Kanová, jedna z najznámejších predstaviteliek cool dramatiky, patrí k najpozoruhodnejším autorkám svojej generácie. Starogrécky konflikt Théseovej manželky Faidry, ktorá šialene miluje nevlastného syna Hippolyta, teda rieši Kanová v cool prevedení. Jej Hippolytus sedí pred televízorom, kŕmi sa hamburgermi a manipuluje okolím. Nudí sa, tak pod lekárskym dohľadom praktizuje sex. Faidra k nemu vzplanie chorobnou vášňou a spácha samovraždu. Hippolytus sa dostane do väzenia, odmietne spoveď a nakoniec ho zlynčuje dav. Minimalistické dialógy hemžiace sa vulgarizmami predstavujú súčasný variant antického osudu.
Divadelných prvkov je v Krekáňovej réžii minimum: trón, ktorý je zároveň posteľou, priesvitné plátno oddeľujúce javisko a hľadisko. Rekvizity sú náznakové, herci sa navzájom takmer nedotknú. Odcudzenie je absolútne.
Faidra – Lucia Gažiová, poslucháčka herectva na Vysokej školy múzických umení – je chladná vo svojej neľudskej láske. Hippolytus (Alexander Bártha), sa rozvaľuje pred správami, ktoré strieda animovaným seriálom Počkaj, zajac, a vychutnáva si vlastnú nechutnosť. Vhodnú deštruktívnu náladu vytvorila hudba Sláva Solovica: elektronika a tvrdé nástupy sláčikov, aj keď sú v niektorých predeloch zbytočne dlhé. Výprava a kostýmy, na ktoré z chudobného rozpočtu inscenácie nezostalo veľa peňazí, sú strohé presne tak ako treba. Núdza ako stvorená na to, aby z nej bola cnosť.
S postavami Sarah Kanovej sa dívame do spální kráľovských rodín, do oválnej pracovne, v ktorej sa diali veci práve v časoch, keď vznikala táto hra. Svet si lámal hlavu: kedy sa znovu ožení princ Charles? Je Bill Clinton sexuálnym maniakom? Kanová vidí úbohosť pomerov so stopercentnou neúprosnosťou. Stiera rozdiely medzi realitou a televíznou skutočnosťou. Na záver inscenácie Jána Krekáňa spadne priesvitné plátno-televízna obrazovka. Obe strany, herci a diváci, si konečne pozrú priamo do očí. Dokedy sa vydržíme takto na seba dívať? Žiadna hra Sarah Kanovej nebola doteraz na Slovensku uvedená ani knižne preložená.
Autor: MAREK GODOVIČ(Autor je poslucháč VŠMU)
