Skutočne súcit nie je kóšer?

V dobrej tradícii uvádzania súčasných diel prišlo divadlo Aréna s hrou Mikve súčasnej izraelskej autorky Hadar Garlon. Jej polemickosť môže byť vnímaná nielen v rámci ortodoxnej židovskej komunity.

Už druhýkrát sa v tomto roku u nás uvádza hra Mikve. Inscenácia pražského Národného divadla najskôr hosťovala v SND, teraz dielo autorky Hadar Garlon režisér Michal Dočekal naštudoval pre divadlo Aréna.

Komornejšia verzia

Bratislavská verzia je síce scénicky komornejšia, ale porovnanie určite znesie, najmä čo sa týka hereckých výkonov, na ktorých tento typ dramatiky stavia. Ide skôr o partitúru pre osem hráčok, kde každá herečka drží tú svoju melódiu.

Zuzana Kronerová dostala rolu, akú si už dávno zaslúžila - tragikomickú, nejednoznačnú postavu šéfky Mikve, ktorá dozerá nad dodržiavaním ortodoxných príkazov pri rituálnom očistnom kúpeli. Slávke Halčákovej sadla postava jej mladej pomocníčky Širy, ktorá si aj napriek formálnym príkazom uchovala zdravý rozum a cit. Dokázala v nej byť správne rebelská, ale aj empatická.

Vynikal aj výkon Evy Matejkovej, ktorá ohováračskú Hindi povrchne neparodovala a s bravúrou zvládla aj jej emočný kolaps. Aj týraná Chedva v podaní Táni Radevy prechádzala zaujímavým hereckým vývojom. Táňa Kulíšková zas rozohrala škály komických polôh chudobnej, ale deťmi požehnanej Esti. Oživením skupinky žien bola Zuzana Kanócz v úlohe celebritnej speváčky, ktorá sa na ortodoxné príkazy dívala svojsky. Herečka nezahodila ani jednu repliku, z ktorej by mohla vyťažiť.

Rebeka Poláková si nie po prvý raz zahrala tragickú hrdinku. Jej mladučká Tehila, ktorá sa nevie prispôsobiť dohodnutému manželstvu, je krehká a dojímavá. Pochvalu i zaslúži aj výkon najmladšej Zuzany Šemelákovej v neľahkej úlohe nehovoriacej, psychicky labilnej Eliševy.

V únosných hraniciach

Hra svojím realizmom vymedzuje inscenačné limity. Istý deficit divadelnosti sa režisérovi darilo vyvažovať občasným rytmizovaním akcií i replík, divadelná je však predovšetkým atmosféra viacerých scén. Tie intímne boli intímne, tie dramaticky vypäté našťastie zostali v únosných hraniciach.

Civilné a predsa „kunstovné" sú kostýmy Kataríny Hollej, hudba Michala Novinského jemne dodáva atmosféru. Scéna Hansa Hoffera si šikovne poradila s nástrahami nemenného priestoru. Múr nárekov v pozadí je možno až príliš prvoplánový, hoci nesporne silný symbol.

Rituálny očistný kúpeľ - to je prakticky definícia divadla. Mikve je ženská hra, akých nemáme v repertoároch našich divadiel veľa. V jej závere diváci drukujú hrdinkám pomaly futbalovým spôsobom. Ženy síce uhrajú aký­taký výsledok, ale v zápase zažijú i rozdajú priveľa faulov.

Záver je otvorený, ďalšie drámy ešte len tušíme z telefónnych rozhovorov. Schematizmus tejto hry je na hrane, za ktorou by aj podobne dobre napísaná hra strácala na účinnosti.

Autorka, pôvodne tiež pochádzajúca z ortodoxnej komunity, sa z viery nevysmieva. Odvažuje sa však klásť otázky: je skutočne rabínom zakázaný kondicionér na vlasy tým, čo nám blokuje prístup k Bohu? Skutočne nie je súcit kóšer?