Sám o sebe s úsmevom hovorí, že je zrejme funkčne najstarším starostom v Európskej únii. V roku 1971 ho presvedčili, aby v rodnom Osadnom vzal na jedno volebné obdobie funkciu tajomníka miestneho národného výboru. LADISLAV MIKULÁŠKO odvtedy stojí na čele drobnej dedinky na východnom Slovensku. Spolu s pravoslávnym kňazom Petrom Sorokom a rusínskym humoristom Fedorom Vicom je hlavnou postavou dokumentu Marka Škopa Osadné. Film ocenili na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch ako najlepší dokument.
Autobus chodí do Osadného dvakrát denne, dovolať sa na váš mobil je problém, internet nefunguje. Ako sa žije v dedine bez spojenia s okolitým svetom?
Žijú tu väčšinou starí ľudia, ktorým internet nechýba. A chalupári si pochvaľujú, že ich tu nikto neotravuje. V obci je veľmi slabý mobilný signál, aj keď postavili stožiar na kopci v susedných Čukalovciach. Doma ho chytím akurát v kúpeľni, ale v kuchyni už nie. Alebo musím ísť von a naháňať ho po dvore. Keď náš duchovný Peter Soroka dostane e-mail, pošlú mu SMS-ku zo Sniny. Sadne do auta a ide si ju prečítať.
Aspoň na úrade by ste internet mali mať, keď už máte aj webovú stránku, či nie?
Chceli sme do dediny zaviesť internet, ale pre firmy je to vraj stratová záležitosť. Museli by vybudovať nejaký vykrývač, ťahať káble. Vraj pre pár ľudí sa to nevyplatí. Našťastie nie sme úplne odrezaní od sveta. Takmer v každom dome je aspoň telefón na pevnú linku. Nejaké riešenie by sa však malo nájsť. Tu pod hranicami je kopa obcí, kde nechytíte signál. V 21. storočí je to na zamyslenie.
Na budúci rok sú voľby. Budete opäť kandidovať?
Už nie, stačilo. V januári budem mať šesťdesiat rokov, z toho tridsaťdeväť som strávil na úrade. Ale aspoň nebudem mať problém s dokladmi a výpočtom dôchodku. Teraz som desať mesiacov maródoval. Som po infarkte, v Košiciach mi dali dva bajpasy. Chcem si konečne trochu odpočinúť.
Našťastie film, ktorý Osadné i vás preslávil, ste dokázali dokončiť...
Ešte v Bruseli som bol v pohode. Chytilo ma to doma vlani v auguste. Mal som šťastie. Manželka zavolala rýchlo záchranku. Takže teraz by som si rád ešte trochu užil života.
V júli tohto roku si bol Marko Škop so svojím tímom prevziať v Karlových Varoch ocenenie Najlepší dokumentárny film. Čo sa odvtedy u vás zmenilo?
Marko nám urobil neskutočnú reklamu. O Osadnom zrazu vie celé Slovensko i zahraničie, od Karlových Varov až po Brusel. Tohto roku k nám prišlo toľko turistov ako nikdy predtým. Najmä z Česka. Hneď po festivale nás zaplavili listy a pohľadnice, e-mail máme plný. Našťastie dcéra pracuje v susednej obci Hosťovice na obecnom úrade, takže mi sťahuje poštu. Boli u nás vysokoškoláci z Prahy, tri várky po pätnásť ľudí. Niektorí videli film na festivale, ďalší o ňom čítali, a tak sa prišli na vlastné oči presvedčiť, ako obec na konci sveta naozaj vyzerá, akí ľudia tu naozaj žijú. Prešli si okolie, osobne navštívili farára i mňa, podebatovali sme. A boli nadšení.
Čo ich nadchlo?
Že vo filme nie je nič prikrášlené. Veď dvestoročné jedle dnes už len tak ľahko nevidíte. Máme náučný chodník, vďaka ktorému sa dostanete cez prírodnú rezerváciu Udava a Národný park Poloniny za pol hodinky do dedinky Cisna na druhej strane hranice. Pozreli si unikátnu kryptu s pozostatkami tisícky vojakov z prvej svetovej vojny, pravoslávny i gréckokatolícky kostolík, boli v našej krčme. Zistili, že ľudia i príroda okolo sú naozaj takí ako na plátne.
Celoslovenská predpremiéra bola vo vašom kultúrnom dome začiatkom septembra. Ako ho ľudia prijali?
Bolo to dosť divoké. Okrem našich prišli aj ľudia zo susedných dedín, zo Sniny, z Humenného. Ani sa vnútri poriadne nepomestili. Všetci sa dobre bavili. A susedia nám možno aj trochu závideli.
Teraz chodíte spolu s filmom po slovenských mestách ako atrakcia. Neprekáža vám to?
A prečo? Po každom premietaní máme besedu, diváci vidia, že sme normálni ľudia, aj keď žijeme v zabudnutej dedinke. Získali sme obrovské množstvo priaznivcov. Aj teraz bola u nás celá päťčlenná rodinka z Bratislavy. Videli film a prišli. Vraj návštevu Osadného budú vrelo odporúčať aj svojim známym.
Ste jednou z troch hlavných postáv filmu. Museli vás dlho presviedčať?
Keď mám povedať pravdu, spočiatku som mal obavy. Počul som o dokumente o Andym Warholovi. Natáčali ho v Mikovej, kde sa narodili a žili jeho rodičia. Z dedinčanov urobili lenivých opilcov a bezdomovcov. Ale keď prišiel za mnou Marko Škop s naším farárom Petrom Sorokom a videl som Markov film Iné svety, súhlasil som.
Ako ste sa cítili pred kamerou?
Boli sme takí, akí sme. Marko je výborný človek a režisér, vie pracovať s ľuďmi. Našťastie sme nemuseli študovať a učiť sa scenár, všetko bolo prirodzené. A niektoré zábery vznikli tak, že sme ani nevedeli, že nás natáčajú. Hovorili sme svojím jazykom, nemuseli sme sa v ničom pretvarovať. Bol to pre mňa životný zážitok.
Dialógy a monológy sú väčšinou v rusínskom jazyku s anglickými titulkami. Hovoríte, že Osadné je rusínska obec, ale podľa posledného sčítania ľudu sa väčšina hlási k Slovákom.
Pred revolúciou sme si písali národnosť ukrajinskú, po novembri ´89 sa začali aktivizovať Rusíni a odvtedy sa predstavitelia oboch skupín naťahujú, kto tu bol skôr a kto je viac. Niektorí naši ľudia ani nevedia, čím sú, tak si píšu národnosť slovenskú. A neviem prečo, ale niektorí sa za svoju národnosť aj hanbia.
A vy?
Keď som Rusnák, tak som Rusnák. Nehanbím sa za to.
Uprostred obce stojí mohutná drevená socha medveďa s erbom v náručí. Vraj ste ju dali zhotoviť v súvislosti s natáčaním filmu. Prečo?
Chceli sme v dedine umiestniť viacjazyčnú tabuľu s informáciami o obci a okolí. Uvažovali sme nad rôznymi alternatívami. Napríklad že ju bude držať sova. Osadňanov volajú „soviaci", pretože tieto vtáky u nás hojne žili. Nakoniec sme sa rozhodli pre medveďa, ktorý symbolizuje silu Rusínov. Autorom je sochár a drevorezbár Ľubo Birka zo Sniny. Žiaľ, už nie je medzi nami. Keď doma budoval drevený altánok, roztrhnutá reťaz z motorovej píly mu preťala tepnu. Chudák, vykrvácal.
Už teraz je slávna filmová scéna s eskalátorom z Európskeho parlamentu. Ako vznikla?
Stáli sme na chodbe v europarlamente a ja som sa zo žartu vybral po schodoch, ktoré išli dole, opačným smerom. Markovi sa to veľmi zapáčilo. Vraj je to výborná scéna, že to musí natočiť. Je to ako s našou dedinou. Kráčame kamsi, ale pritom stále stojíme na jednom mieste. Mali sme potom aj trochu problémy s bezpečnostnou službou. Považovali nás za bláznov, chceli nás odtiaľ vyviesť. Ale stihli sme to nakrútiť.
Pri záverečných titulkoch filmu je vnímavému divákovi smutno, že sa končí...
Natočených je asi tridsať hodín materiálu. Marko ich musel zostrihať na šesťdesiatpäť minút. Diváci sa ho často pýtajú, či neurobí nejaké pokračovanie. Smejeme sa, že bude Osadné II.
Film je o vymierajúcej obci, ktorú sa spolu s farárom a rusínskym aktivistom snažíte zachrániť. Dá sa to?
Keď som v roku 1971 nastúpil do funkcie, mali sme 571 obyvateľov. Teraz žije v Osadnom 194 ľudí. Aj z toho sú sedemdesiati chovanci sociálneho ústavu. Našťastie aj oni majú u nás trvalý pobyt. Je to plus pre náš skromný rozpočet, pretože aj za nich dostávame podielové dane. Tohto roku, rovnako aj vlani, sa narodilo jedno dieťa. Podstatne viac ľudí zomiera. Žijú tu väčšinou dôchodcovia, mladí utekajú za prácou, pretože široko-ďaleko nenájdu nič. Pomôže jediné - turistický ruch.
Nemáte pocit, že o rozvoji turistického ruchu sa na Slovensku viac hovorí, ako naozaj robí?
V tom je problém. Chodíme na rôzne školenia o agroturistike, ale realita je celkom iná. V poľských pohraničných dedinkách z turizmu doslova žijú. U nás zdochol pes. Žiaľ, o peniazoch na projekty z európskych fondov nerozhoduje Brusel, ale Bratislava.
Nie je chyba aj v našich ľuďoch?
Aj sami sme si tak trochu na vine. V Poľsku na každom dome visí tabuľa, ponúkajú vám ubytovanie, stravovanie. Naši ľudia nie sú na to zvyknutí, aby do svojho domu pustili cudzieho človeka. Ale na druhej strane u nás sú také prísne hygienické kritériá, predpisy, nariadenia a zákazy, že keby podľa nich hodnotili služby v Poľsku, všetko by museli zavrieť. Viem, o čom rozprávam. Súkromný podnikateľ u nás otvoril malý penziónik pre desať ľudí. Toľko papierov a potvrdení, čo potreboval, svet nevidel. V Poľsku máte salaše, malé reštaurácie, ponúkajú vám syry od výmyslu sveta z vlastnej produkcie. Naši hygienici by im naparili takú pokutu, že až. Kedysi aj u nás ľudia chovali kone, ovce, kravy, vyrábali syry. Teraz nájdete v dedine možno desať kôz, ale ani jedinú kravu. Starí ľudia sa už nedokážu o zvieratá postarať.
Takže aký osud čaká Osadné?
No, nie som optimista. Peniaze z eurofondov nás nezachránia, keď tu nebude práca. Ale aké pracovné príležitosti a pre koho vytvárať, keď starí vymierajú a mladí odchádzajú? Je to bludný kruh. Ale aspoň dúfam, že chalupári zachránia dedinu. Z osemdesiatich piatich domov je dvadsať chalúp. A každý deň mi vyzváňajú záujemcovia, či nie je niečo na predaj.
