O zle môžeme napísať len vlastný príbeh

So spisovateľom Pavlom Vilikovským o extrémnej osamelosti, pátraní po zle i o tom, ako nedychtí po románe.

Keď začiatkom nového tisícročia, ale aby to neznelo tak nafúknuto, teda keď v roku 2001 napísal PAVEL VILIKOVSKÝ svoj román Posledný kôň Pompejí, povedal, že je to na jeho pomery hrubá kniha. V skutočnosti nebola nijako mimoriadne hrubá - iba ak na jeho pomery. Asi aby úspešný autor zostal verný „svojim pomerom" aj pri najnovšej knihe Vlastný životopis zla, ktorá má tých strán predsa len trochu viac, s takmer vážnou tvárou vyhlásil, že ide vlastne o dve novely, ktoré vyšli spolu len preto, že sa vydavateľovi zaviazal napísať román.

Treba povedať, že dosť čitateľov si román definuje a „spoznáva" práve podľa hrúbky knihy. No aby sme im nekrivdili, ani tí literárne erudovanejší nie sú pri žánrovom zaradení niektorých vašich kníh celkom zajedno. Najčastejšie sa vraví, že vaším prvým románom, po rade noviel a poviedok, bol Posledný kôň Pompejí. Je to tak?
„Toto ma príliš netrápi. Ja by som pokojne vyhlásil za román aj dávnejší Peší príbeh, stavbou sa tomu blíži, ale nebojujem o to, aby sa niečomu udelil titul román. Nemám k nemu taký vzťah, nedychtím po románe."

Kniha Vlastný životopis zla je o Zle s veľkým Z, i o tom s malým z. Váš rozprávač prizná, že o veľkom nevie nič.
„Áno, nevie sa o ňom ničoho dopátrať. Ale potom je také to všedné, malé každodenné zlo, ktoré si človek nesmie predstavovať ako niečo mimo seba a sebe cudzie. O tom obyčajnom zle s malým z, ktoré nosí každý v sebe, sa dá napísať iba vlastný životopis. Jedine to má zmysel. Preto to slovko vlastný v nadpise sa vzťahuje na mňa, na rozprávača."

Kniha je zložená z dvoch príbehov, ktoré okrem iného spája aj fenomén extrémnej osamelosti ich protagonistov Jozefa K. a Márie M. Prvá z tých postáv nie je v literatúre žiadnym nováčikom, ale u Márie M. si môžeme len domýšľať súvislosti, či nie?
„Nie, nie. V tom prvom prípade nejde o žiaden kafkovský odkaz, možnosť takejto interpretácie som si uvedomil až neskôr. Nakoniec, Jozef K. sa objavuje len v názve novely, v celom texte ho už nazývam tým nezvyklým priezviskom Karsten. A príbeh nezvestnej Márie M., políciou prezývanej Alkapúnka, je inšpirovaný skutočnou udalosťou. Netreba za všetkým hľadať symboly či literárne odkazy."

Kým prvý príbeh vychádza zo zla takpovediac spoločenského, keď Štátna bezpečnosť vydieraním núti Karstena k spolupráci, v druhej časti knihy ide viac o zlo jednotlivca.
„To spoločenské zlo vieme azda v tej jeho plošnosti a všeobecnosti ľahšie rozoznať, čo však neznamená, že mu vieme ľahšie vzdorovať. Len je zreteľnejšie tým, že je systémové. Naše osobné zlo je skrytejšie a ťažšie sa k nemu človek priznáva a ťažšie aj proti nemu niečo podnikne."

Aký je vzťah medzi osamelosťou a zlom?
„Kedysi som mal takú predstavu, že osamelosť robí človeka zraniteľným voči zlu, ale keď je naviazaný na ľudí, tak tomu ťažšie podľahne. V tejto knihe mi však o to príliš nešlo."

V úsilí dopátrať sa podstaty zla hrajú v knihe dôležitú úlohu denníky pohlavára tretej ríše Jozefa Goebbelsa, až sa rozprávačova manželka pýta: „Čo to je v tebe, aké zlo, že ťa tak priťahujú tie kreatúry?" Musí byť v človeku zlo, keď ho tak priťahuje?
„Nie, automaticky to o tom nesvedčí, veď manželka si rada do muža rypne. Nechcem to až tak zovšeobecňovať, ale iste to má istú príťažlivosť, ak sa človek týmito vecami nejako sústavnejšie zaoberá, kupuje si o tom knižky. Tá fascinácia zlom je istým spôsobom nákazlivá, alebo nasvedčuje, že nákaza už bola predtým zanesená. Aj uznávaní psychológovia píšu, že na ľudí, ktorí sa prizerajú zlu s veľkým záujmom, sa to zlo nejakým spôsobom prenáša."

Hoci v knihe ste si pre písanie o Goebbelsovi uvoľnili ruky aj tým, že ste si vytvorili postavu Geblska, citáty z jeho denníkov sú originálne. Váš záujem všeobecne o denníky je známy, dokonca ste napísali knihu Silberputzen, ktorá je imaginárnym denníkom, a tak by sa dalo predpokladať, že si píšete aj vlastné.
„To nie, chvíľu som to pre zaujímavosť skúšal, ale nechal som to. Samozrejme, občas si niečo zapisujem, ale to sú skôr poznámky. Iste, bola tam aj veta, že dnes som toľko chodil, až ma bolia nohy, ale to radšej nechajme."

V jednom publicistickom texte, inšpirovanom knihou, ktorej protagonistkou i rozprávačkou zároveň je vrahyňa, píšete, že hrozivosť niektorých zločincov je v tom, že ich nepriťahuje zlo, len ho proste nedokážu rozpoznať. Akoby si to zlo vyberalo ľudí samo. Je to bonmot alebo pravda?
„Neviem, či je to pravda, lebo nemám takú skúsenosť, je to myšlienka hodená do pľacu. Myslím si, samozrejme, že ak je nejaká pôda úrodná, tak sa tam tá vec skôr ujme. No či si zlo vyhľadá niekoho alebo nevyhľadá, to už je taký mysticizmus, tam by som sa ja až nepúšťal, hoci je pekné pripustiť takú možnosť. Ale nemyslím si, že sa zlo musí veľmi trápiť hľadaním."

Recenzia / kniha

Na začiatku tejto Vilikovského najzrelšej knihy nebola idea, ale postavy, vzťahy a epizódy, z ktorých sa rozkošatila vierohodná epika.

Uprostred knihy Pavla Vilikovského Vlastný životopis zla som našiel vetu: „Ako mám vedieť, čo si myslím, keď to nenapíšem?“ Marí sa mi, že som ju už predtým u tohto autora čítal. Možno sa mýlim, ale ak má „každý autor svoju typickú vetu, ktorá prezrádza jeho strategický prístup k svetu“, ako sa píše ďalej, tak pre autora V. je typická citovaná veta. Ak chce vedieť, čo si myslí, tak to musí napísať.

V tejto dvojknihe (Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. a Dlhá extrémna osamelosť Márie M.) zaťažuje svoju i našu pamäť dejmi, ktoré sa už skončili, ale ešte celkom nedozneli. Autor sa cez svoje postavy zaujíma o ľudí, nielen o tých najbližších, ktorí sú si vlastne neznámi (manželia v Dlhej osamelosti), ale aj o neznámych, ktorí môžu byť blízki, hoci ich vôbec neuvidíme (Mária M., tamže). Nerobí to preto, že by hľadal zaujímavý svet so zaujímavými ľuďmi, ale preto, že „svet by bol zaujímavejší, keby sme sa jeden o druhého viac zaujímali“.

Áno, hľadá pestrosť a nevšednosť sveta, to je remeslom spisovateľa, snorí však najmä po skrytých indíciách a otvára dvojité dná reality. Aj tieto dva príbehy sú iba decentne senzačné a akčné. Protagonista prvej prózy stratil meno a bolo mu tajnou službou pridelené nevierohodné priezvisko Karsten. Jeho úloha bola v intenciách falošného mena – špicľovať a donášať. PseudoKarsten berie toto vydieranie ako psychologickú hru – akýsi psychický šach. Pokúsi sa ťahať vlastnými figúrami a neodvratne smeruje k prehre. Jeho prehrou je nielen tragický koniec, ale aj strata mena, toho, na čom si väčšina chlapov zakladá.

Tento dôsledok sa prenáša do druhej prózy, kde dospelý syn pátra – ale nie po svojom otcovi ako obeti, či po jeho katovi, eštebákovi, ale po neznámej defraudantke, na čo nemá nijaký racionálny dôvod. Ale toto pátranie po nezvestnej (okrem presunov v geografickom priestore) nie je nijako dôsledné – akoby ani tento hrdina nebral svoju misiu vážne, akoby mu bola iba paravánom na zakrytie iných pohnútok.

Kým v prvej próze sa doba vyjavuje cez vládu ľudu (t. j. diktatúru proletariátu, socializmus), v druhej próze sa sprítomňuje fašistický režim prostredníctvom denníkov Jozefa Goebbelsa, do ktorých sa náš hrdina zahryzol. „Kto verí v Satana, musí veriť aj v Boha,“ hovorí syn bývalého Karstena manželke. Tragédia všetkých postáv je v tom, že síce veria v satana vonkajšej reality, v ktorého sa nedá neveriť, keďže ich dennodenne presviedča o svojej rukolapnosti, ale neveria v to, čo sa navonok až tak nemanifestuje.

Napríklad v zmysluplnosť existencie či príčinnosť následkov, v slobodnú voľbu medzi dobrom a zlom alebo v odlíšiteľnosť dobra od zla. Vo Vilikovského próze je veľa úvahových miest, reflexií, ktoré spomaľujú (chvalabohu) dej, ale nie sú to vopred dané tézy a postuláty. Na začiatku tohto písania teda nebola idea, ale postavy, vzťahy, epizódy, z ktorých sa rozkošatila vierohodná a plnokrvná epika.

Autor akoby iba diskrétne chodil za svojimi postavami, nechal ich konať podľa ich (s)vedomia a hoci občas komentuje ich konanie, nemanipuluje nimi. Nie je to teda nijaké ideologické písanie, čiže opisovanie idey prostredníctvom epizácie, ale práve opačný proces – hľadania zmyslu a určujúcej myšlienky v chaose príhod a príhodičiek, v nelogike náhodného konania.

K tomuto nie efektnému, ale efektívnemu postupu musíme priradiť príbeh vlastného jazyka rozprávača. Je to vybrúsená slovenčina, ktorá sa číta s pôžitkom, ak je, pravda, na druhej strane stránky zrak skúseného čitateľa.
Mám pocit, že Pavel Vilikovský napísal svoju najzrelšiu, najkompaktnejšiu a najkomunikatívnejšiu knihu. Je to sebavedomý román autora, ktorý nemusí svoje majstrovstvo pompézne manifestovať. Cítiť ho v každom riadku.

Daniel Hevier
Autor je spisovateľ

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 10 176
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 535
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 311
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 2 076
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 891
  6. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 759
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 655
  8. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 249
  9. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 1 124
  10. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 873

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepana upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.