Na ideály kašlime – neskôr

Aj starí cynici sa môžu roznežniť, najmä ak z nich budú čoskoro rodičia.

Komédia, melodráma alebo dráma? Keď spolu čakajú dieťa Verona a Burt, je to jedno, druhé aj tretie. Táto téma pre nich ešte nikdy nebola dostatočne konkrétna, znamenala pre nich približne to, čo pre malé deti drobný biologický experiment. A keď už konkrétna je, chytá ich panika.

Buďme pragmatickí

Som škaredá a tučná, presviedča sa Verona, a keď jej na letisku neveria, že je iba v šiestom mesiaci, už iba rezignovane potláča slzy. A čo keď zomriem absurdnou smrťou pri autonehode, predstavuje si zas Burt, v obave, že pre svoje dieťa nebude hrdinom, ktorý padol v boji s ruským vojakom.

On i ona si pritom navzájom pripadajú smiešni, lebo veď nie sú hlúpi, a pritom sa aj tvária, že svoje rozpoloženie dokážu vyriešiť pragmaticky. Cestovaním, povedzme. Ak by šli po Severnej Amerike, navštívili svoju rodinu a známych, mohli by si nájsť pekné miesto na bývanie. Takže film Sama Mendesa Všade dobre, prečo byť doma? je tak trochu aj roadmovie.

Na deti s kočíkom

Ale nie je to meditačné roadmovie. V tomto prípade je takmer celá polemika vyjadrená v inteligentnej konverzácii. Verona a Burt príliš nerozlišujú, či sú sami alebo práve na návšteve, kde by mohli občas aj taktne pomlčať. Dvadsať rokov mali už dávno, ich cynický humor je vzácne zušľachtený, tak prečo ho neprejaviť?

Okolo seba vidia a stretávajú niekoľko druhov rodinného života: z jednej domácnosti utiekla manželka, v druhej skupina adoptovaných detí nie celkom úspešne kompenzuje túžbu po deťoch vlastných, v tretej si všetci členovia zvykli spávať v spoločnej posteli a pred spánkom si zrejme opakujú tantrické zaklínadlá.

Verona a Burt vidia, že šťastie má klamlivé a premenlivé tvary a sú šťastní, že aspoň niečo vedia na sto percent: nebudú svojmu dieťaťu zakazovať voziť sa v kočíku a pritom mu tvrdiť, že sa pre to rozhodlo samo, keď počúvlo hlas svojho srdca.

Nádejné, ale krátke

Ale aj napriek tejto šťastnej istote je záver filmu trochu nešťastný. Budúci manželia sa pri svojom novom poznaní roznežnili a odprisahali si dlhý zoznam sladkých, romantických sľubov. Takí sympatickí cynici, a zrazu takí patetickí? No, jedno vysvetlenie by sa hádam našlo.

Režisér Mendes má malé deti, možno ich majú aj obaja autori scenára. Nekonečné zmeny v hlave i v citoch opísali striedmo, zrozumiteľne a aj úprimne. Ak ich teda popritom zasiahla aj vlna idealizmu, asi by neboli presní, keby ho vynechali. To zmätočné, ale nádejné obdobie predsa môže byť krátke, tak prečo sa naň vykašľať?