verselle et Internationale de Bruxelles (neoficiálne Expo 58).
Prečo toľká pozornosť venovaná jednej výstave, ktorá sa navyše konala pred vyše polstoročím? Pre vtedajšie Československo bola účasť na tejto prestížnej prehliadke špičkových výdobytkov kultúry, vedy a techniky mimoriadne významná, pretože preň znamenala čiastočný návrat do rodiny civilizovaných európskych krajín.
Práve Expo 58 ukázalo, že ani desaťročie útlaku, spôsobeného postupnou sovietizáciou našej kedysi kultúrnej a technicky i priemyselne vyspelej krajiny, nedokázalo v špičkových tvorcoch ubiť ducha pokroku a moderny. Československá expozícia poskytla jasný dôkaz, že sa môžeme pokojne postaviť po bok štátov, kde prirodzený vývoj nebol násilne prerušený. Paradoxne, najviac sa napokon bruselským úspechom hrdili práve tí, ktorí túto izoláciu a preťatú kontinuitu zavinili: stranícki a štátni činitelia komunistického režimu.
Bruselský úspech nemal len medzinárodný význam, ale ovplyvnil a posmelil u nás kopu tvorivých ľudí, takže stál na začiatku novej vlny československého umenia, dizajnu, filmu. Podobné úspechy Československo neskôr zaznamenalo aj na výstavách Expo 67 v kanadskom Montreale a Expo 70 v japonskej Osake, ale významu, aký malo Expo 58, sa to ani zďaleka nevyrovnalo. O význame bruselskej výstavy svedčí i fakt, že podľa dejiska výstavy sa spočiatku neoficiálne a mierne pejoratívne, dnes už oficiálne nazýva unikátny dizajnérsky a výtvarný smer zo 60. rokov - bruselský štýl.
Ako sa to všetko začalo
Belgicko je krajina zasvätená výstavníctvu. Expo 58 bola v poradí jedenásta medzinárodná výstava, ktorá sa v Belgicku konala, a piata priamo v Bruseli (po výstavách v rokoch 1888, 1897, 1910 a 1935). Už dva roky po skončení najničivejšieho vojnového konfliktu v dejinách ľudstva sa zrodila myšlienka pozvať krajiny sveta na mierové súperenie, ktorého dejiskom sa mala stať výstava v hlavnom meste Belgicka. Koniec eufórie z porážky nacizmu a nástup studenej vojny však plán svetovej výstavy na istý čas zhatil.
Až po Stalinovej smrti a odhalení zločinov spojených s jeho kultom osobnosti vyšiel vtedajší Sovietsky zväz so svojimi satelitmi (medzi ktorých patrilo aj Československo) z izolácie a začal sa uberať - v duchu doktríny stanovenej novým vládcom Nikitom Chruščovom - cestou mierovej konfrontácie. V texte pozvania na výstavu rozoslaného belgickou vládou v roku 1954 sa zdôrazňovala úloha človeka vo svete a na všetko sa malo nazerať v prvom rade cez zorný uhol ľudskosti. Základnou témou svetovej výstavy sa stalo motto „Bilancia sveta pre ľudskejší svet".
Na prvej povojnovej výstave si dali Belgičania mimoriadne záležať. Počnúc rokom 1855, každých 25 rokov sa v celej krajine organizovali nákladné oslavy výročia vyhlásenia belgickej nezávislosti (1830). V roku 1955 sa belgická vláda pod vedením premiéra Achilla van Ackera rozhodla pre skromné pripomenutie historických udalostí, s tým, že väčšiu časť rozpočtu presunie na rok 1958.
Výstavisko sa rozkladalo asi sedem kilometrov severozápadne od mestského centra vo štvrti Heysel, po oboch stranách bulváru Centenaire. Základná dispozícia vychádzala z výstaviska vybudovaného v roku 1935, ktoré od tých čias slúžilo ako veľtržný areál. Takmer 15 000 pracovníkov strávilo tri roky prípravou nového výstavného areálu, ktorý sa rozšíril zhruba o pätinu pôvodnej rozlohy na plochu takmer 200 hektárov.
Režisér Alfréd Radok a Walt Disney počas rozhovoru na Expo´58.
Svetoznámy filmový tvorca si pozrel predstavenie Laterny magiky
a veľmi sa zaujímal, ako celý multimediálny vynález funguje.
Atómium - symbol výstavy
Tak ako sa jedna z atrakcií parížskeho Expa 1888, vyše tristo metrov vysoká oceľová veža inžiniera Eiffela, postupne stala symbolom samotného Paríža, tak sa symbolom Bruselu stala a dodnes ním je atrakcia Expa 58 - Atómium. Táto obrovská, 102 metrov vysoká skulptúra z rúr a sfér pokrytá vysoko lešteným duralom, predstavovala 165-miliárdkrát zväčšenú molekulu kryštalického železa, pričom každá guľa predstavovala jeden atóm.
Spočiatku sa pre Expo 58 rátalo s inou dominantou, vežou v približnom tvare Eiffelovky obrátenej dolu hlavou. Autor návrhu Atómia, hlavný inžinier výstavy, André Waterkeyn však presvedčil porotu, že atomická štruktúra bude lepšie symbolizovať súčasnú éru, v ktorej ľudstvo začalo prenikať do vnútra hmoty, aby energiu v ňom ukrytú používalo na mierové účely.
Do diaľky žiariaci gigant mal veľa primátov, napríklad najdlhší eskalátor v Európe či najrýchlejší výťah na svete, ktorý dostal návštevníkov do výšky 102 metrov za niekoľko sekúnd. Pôvodne sa uvažovalo o tom, že stavba bude na svojom mieste stáť iba tých šesť mesiacov, čo mala trvať výstava, napokon ju však neodstránili a tak tam dodnes stojí. V rokoch 2004-2006, v predvečer 50. výročia vzniku, prešlo Atómium dôkladnou renováciou, v rámci ktorej sa nahradil hliníkový poťah sfér antikorovou oceľou.
Atómium - symbol Expo 1958. Pred niekoľkými rokmi monument prešiel
rozsiahlou rekonštrukciou a dnes sa opäť skvie v plnej kráse.
V mene pokroku a mieru
Výstavu Expo 58 otvoril 17. apríla 1958 slávnostným prestrihnutím stužky sám belgický kráľ Baudouin I. a vo svojom prejave vyzval k svetovému mieru a spoločenskému i ekonomickému pokroku. Takmer päťdesiat krajín a rôznych medzinárodných organizácií (okrem iného OSN, Vatikán s expozíciou Civitas Dei, rad Maltézskych rytierov, Červený kríž, Európske spoločenstvo uhlia a ocele, Rada Európy, Európska platobná únia) sa zišlo do jedného z centier európskej kultúry, z ktorého nie náhodou vychádzali a dodnes vychádzajú podnety európskej integrácie.
Organizátori dali prezieravo pri výstavisku zriadiť parkovisko s dostatočnou kapacitou. Vplyvní a bohatí návštevníci využívali možnosť preletieť vrtuľníkmi z bruselského medzinárodného letiska na nový heliport bezprostredne susediaci s výstavným komplexom. Obsiahnuť výstavisko pešou chôdzou bolo takmer nemožné. Po samotnom areáli sa preto návštevníci prepravovali hromadne autobusmi alebo individuálne motorovými rikšami.
Najobľúbenejším dopravným prostriedkom bola lanovka, ktorej kabínky sa vznášali vo výške desať metrov nad výstavnými bulvármi a otvárali sa z nich nádherné vyhliadky. Monumentálny vstup do areálu zastrešil rekonštruovaný palác Centenaire (dostavali ho v roku 1935 na počesť stého výročia belgickej nezávislosti). Hneď za ním sa nachádzal Medzinárodný palác výtvarných umení, v ktorom sa nachádzala výstava Päťdesiat rokov moderného umenia.
Tá zaujala reprezentatívnym výberom obrazov a sôch, ktorý načrtol vývoj smerov výtvarného umenia od prelomu storočí - fauvizmus, kubizmus, futurizmus, expresionizmus, surrealizmus, ale aj insitné umenie a socialistický realizmus. Výstava trvala do 21. júla a o pár dní nato na ňu nadviazala ďalšia expozícia Človek a umenie porovnávajúca vývoj umenia v rôznych civilizačných okruhoch.
Najzaujímavejšie expozície
Zaslúžený obdiv získal pavilón s medzinárodnou účasťou Génie civil za svoju odvážnu konštrukciu. Pohľad na elegantný pretiahnutý ihlan zo železobetónu, na ktorom bola zavesená lávka, vyrážal dych. V celkovom hodnotení všetkých pavilónov sa Génie civil umiestnil na druhej priečke (víťazom sa stal československý pavilón, ako tretí skončil britský). Z ďalších národných pavilónov bol pozoruhodný západonemecký pavilón, ktorého tvorcovia vedome nadviazali na predvojnový ateliér Bauhaus. V rámci atraktívnej výstavy nazvanej Instrumentarium spojil slávny hudobný skladateľ Carl Orff najzvláštnejšie nástroje. S hlavnou témou Expa úzko súvisela holandská expozícia Človek a more, ktorá odzrkadľovala stáročné holandské skúsenosti so získavaním pôdy z mora.
Expozícia USA si dala za cieľ pôsobiť na premýšľavých návštevníkov vysokou mierou až flagelantskej objektivity. Generálny komisár americkej účasti považoval za rozumné ukázať, že slobodná spoločnosť má svoje pre i proti. Projekt Nedokončená úloha mal poukázať na aktuálne problémy americkej spoločnosti. Čoskoro po otvorení výstavy sa však ozvali kritické hlasy, a to najmä z radov Američanov.
Tí považovali expozíciu Nedokončená úloha za škodlivú pre prestíž USA. Administratíva USA sa zľakla silnejúcich kritických hlasov a 9. mája výstavu zatvorila pod zámienkou renovácie, ktorá trvala až do 1. augusta. Ukážky rasovej segregácie, fotografie chudobných štvrtí a vyprahnutej krajiny nahradila radostná prezentácia verejného zdravotníctva, vzdelania a sociálneho zabezpečenia. Pritom samotný kruhový pavilón s vnútorným bazénom a zvlášť jeho zakomponovanie do celkovej dispozície pozemku bol nádherný a porota ho ocenila piatym miestom medzi všetkými pavilónmi.
Tvorcovia expozície ZSSR si príliš nelámali hlavu so skĺbením svojho výstavného scenára so základnou témou výstavy. Hlavným tromfom v rukách sovietskych ideológov boli čerstvé úspechy kozmického programu. Modely družíc Sputnik 1 a 2 mali poslúžiť ako dôkaz prevahy sovietskeho politického zriadenia. Nad modelmi družíc sa vypínala Leninova socha v nadživotnej veľkosti.
Z firemných pavilónov získal najväčšiu popularitu Philips. Tento koncern neváhal angažovať trojicu vynikajúcich umelcov architektov Le Corbusiera a Iannisa Xenakisa a skladateľa Edgara Varése. Tí prví vytvorili veľmi výstredný stánok, ten tretí vytvoril hudobné dielo Poeme électronique, ktoré pri prehrávaní reprodukovalo 425 reprosústav rozmiestnených po celom pavilóne.
Československo v Bruseli
O tom, že sa pripravovaného Expa zúčastní aj Československo, rozhodli poprední domáci predstavitelia strany a štátu už v roku 1955. Pre expozíciu sa vypracoval scenár, ktorý vychádzal z ústrednej myšlienky celej výstavy. Zvolilo sa heslo Jeden deň v Československu a daná téma sa rozdelila do troch ucelených častí nazvaných Práca, Kultúra a Oddych. Tieto tri tematické celky sa ďalej rozpracovali do dvanástich samostatných expozícií, aby obsahovali všetko podstatné a typické, čo sa dosiahlo v nových časoch alebo sa zachovalo z dávnej histórie až do súčasnosti.
Po dohode s hostiteľskou výstavnou spoločnosťou dostalo Československo pre svoj pavilón pozemok v podstate izolovaný od ostatných mohutnými alejami. Nevýhodu tejto izolovanosti a zatienenia vyvážila veľká výhoda v možnosti samostatnej architektonickej koncepcie a vo vylúčení náhodného, často rušivého vplyvu „konkurenčných" objektov.
Na projekt pavilónu vypísali v lete 1956 užšiu architektonickú súťaž na podklade scenára a danej veľkosti výstavnej plochy. Vyhral projekt Františka Cubra, Josefa Hrubého a Zdeňka Pokorného, architektov Štátneho projektového ústavu pre výstavbu miest a obcí v Prahe, ktorí sa stali vedúcimi projektantmi celej akcie, teda projektu pavilónu, objektu reštaurácie, vnútorných expozícií, vonkajších architektonických a sadových úprav, slávnostného osvetlenia i predajných stánkov v priľahlej aleji.
Vstup do československého pavilónu. Za plnej prevádzky tu stáli v rade stovky ľudí.
Vpravo je jeden z monumentov československej expozície - Kaplanova turbína.
Náš pavilón
Tvorcovia zobrali do úvahy okrem viacerých iných faktorov aj obrovskú rozlohu výstavy, množstvo pavilónov, množstvo dojmov a masy ľudí. Rátali s uťahaným a preto nepozorným návštevníkom. Povedali si, že takého je treba najprv zaujať, sústrediť a v priebehu prehliadky jeho záujem udržať, prípadne vystupňovať. Tak vznikla koncepcia viacerých sál s rôznymi charaktermi.
V dispozícii pavilónu sa dôsledne zachovalo plynulé vedenie návštevníka od vstupnej haly cez prízemie, medziposchodia a galérie až do expozície československého kúpeľníctva na nádvorí. Zdolávanie výškových rozdielov architekti rozložili s ohľadom na rastúcu únavu návštevníkov tak, že výstavné sály na rôznych podlažiach spájal vždy menší a menší počet stupňov. Bezpečnostné schodiská boli voľne pripojené na obvodových plášťoch hál ako samostatné prvky architektúry.
K výstavným halám zvonka priliehala partia s vežovou nosnou konštrukciou pre obežné koleso Kaplanovej turbíny a samostatný objekt reštaurácie. Dôležitou podmienkou projektu bola požiadavka, aby sa vytvorené konštrukcie dali po skončení výstavy s minimálnymi stratami demontovať a preniesť na ďalšie využitie do Československa. Preto boli nosné konštrukcie pavilónu i budovy reštaurácie z ocele a zoskrutkované.
Naša expozícia
Hlavný scenárista výstavy Jindřich Santar sa zasadil o to, aby sa celá československá expozícia pevne držala ním vytýčených zásad a obsahovala len nové a na svoju dobu pokrokové výrazové prostriedky, ktoré by jej zaistili odlišnosť. Oproti skôr technicky a vedecky akcentovaným expozíciám iných vystavovateľov sa tá československá nachádzala skôr v kultúrnej polohe. Priamymi nositeľmi vedúcich myšlienok programu sa stali výtvarné diela, často monumentálneho charakteru, vyhotovené v definitívnych materiáloch - v bronze, mozaike, mramore, skle, keramike a podobne.
Aj scenár bol prevažne vyjadrený umeleckou formou. Okrem toho boli niektoré vhodné úseky doplnené filmovými projekciami, svetelnými, pohybovými alebo inými technickými prostriedkami. Novátorská bola myšlienka, aby časť scenára bola obsahom priebojného predstavenia v kultúrnej sále. Tento účel splnilo epochálne multimediálne divadlo Laterna magica tvorcov Alfréda Radoka, Emila Radoka, Miloša Formana, Vladimíra Svitáčka a Josefa Svobodu, ktoré práve v Bruseli zažilo svoju medzinárodnú premiéru.
Aby bol obsah výstavy pre návštevníka prehľadný a ľahko zapamätateľný, boli jednotlivé časti scenára spracované čo najjednoduchšie, lapidárne a s minimom textov. Tvorcovia rešpektovali požiadavku voľného priestoru a najužší výber exponátov znamenal, že sa stali typickými predstaviteľmi celých oborov.
Autori boli od samého počiatku presvedčení, že bude dobré pozvať pre solitérne úlohy výtvarníkov a architektov, ktorí majú skúsenosť so scénickou tvorbou.
Reštaurácia s ponukou najlepších českých i slovenských jedál.
Počas výstavy si získala nesmiernu popularitu.
Práve oni prevzali stvárnenie tých častí scenára, ktoré boli vhodné pre scénický spôsob vyjadrenia. Napríklad úsek Deti a bábky stvárnil samotný Jiří Trnka, úsek energetiky a poľnohospodárstva František Tröster, úsek skla a pamiatok Josefom Saalom, v scénach expozície Vkus Antonín Kybal a podobne. Bez preháňania možno povedať, že pre svet znamenala československá prezentácia na výstave obrovský šok.
Krajina, ktorá sa sotva spamätala zo stalinistického teroru, predviedla svetu obdivuhodné množstvo umeleckých a priemyselných výrobkov a nápadov, ktoré v podstate takmer plynule nadviazali na špičkovú úroveň dizajnu i výroby z 20. a 30. rokov, z čias 1. ČSR - a to všetko zabalené vo forme strhujúcej multimediálnej prezentácie. V tom spočíval hlavný význam československej účasti: v jednoznačnom návrate do civilizovanej Európy.
Po jalových rokoch socialistického realizmu v umení a primitívneho brutalizmu v architektúre sa architektom, technikom, dizajnérom a výtvarníkom naskytla skvelá zámienka, ako toto smutné obdobie radikálne ukončiť a ako sa očistiť a emancipovať doslovne pred očami celého sveta. To sa im, prinajmenšom čiastočne, podarilo.
Rub i líc československej propagandy
Zatiaľ čo idea expozícií slobodných štátov v rámci svetových výstav vždy stála a stojí na ukazovaní toho, čím a ako žijú ich občania, čo vytvárajú a ako sa zabávajú, hlavnou mierkou úspechu expozícii komunistických krajín, medzi ktoré v čase konania bruselského Expa patrilo aj Československo, bolo, aby sa to na Západe páčilo.
Na rozdiel od chladne monštruózneho sovietskeho pavilónu sa československej expozícii v štýle striedmeho neskorého funkcionalizmu naozaj podarilo presvedčiť nič netušiacich západných návštevníkov, že takýto bezstarostný a kultivovaný je všedný deň bežného československého občana. Že vlastne ten socializmus nemusí byť taký neľudský a nekonzumný. Západniar, neskúsený v dešifrovaní Potemkinových dedín, sa dal unášať aerodynamickými tvarmi Tatry 603 (v ktorej sa u nás vtedy vyvážali výhradne komunistickí funkcionári) a rozplýval sa nad idylickou reklamnou fotografiou, na ktorej priemerná československá rodinka s dvoma foxteriérmi sedí na deke a ostošesť piknikuje v anglickom štýle - s novou Škodou Octaviou za chrbtom.
Obdivne vypliešťal oči nad možnosťami polyekranu a zabával sa v Laterne magike, aby to všetko zapil becherovkou alebo Jelínkovou slivovicou, ochutnal čo-to z našej kuchyne, vrátane sviečkovej na smotane či bryndzových halušiek a potom to všetko spláchol vzorne ošetreným plzenským Prazdrojom. Iste mu pri všetkej tej kráse, dôvtipe a príjemných emóciách ani na um nezišlo, že v komunistickom Československu trpí niekoľko tisíc politických väzňov, že trvá chronická bytová a zásobovacia kríza a že práve prebieha posledná fáza násilnej kolektivizácie vidieka. A že záväznou normou v umení je u nás stále ešte rigidný socialistický realizmus, z ktorého normálneho človeka obvykle rozboleli ruky.
Bez ohľadu na to, expozícia vyniesla Československu obrovský záujem divákov a nakoniec aj absolútne víťazstvo medzi národnými pavilónmi. Tento doslova epochálny úspech však pôsobil oboma smermi. Smerom von, na Západ, spropagoval našu krajinu, smerom dnu ukázal, že je nemožné naďalej udržiavať disproporciu medzi tým, čo ukazujeme navonok, a skutočnosťou. Takže úspech sa začal prejavovať aj doma, v rozmeroch nového štýlu nazvaného bruselským. S touto novou modernou sa napokon musel zmieriť aj režim a tak sa na najbližšie najmenej desaťročie stal všeobecne akceptovanou dizajnérskou doktrínou. No to je už iný príbeh.
Ďalší osud expozície
Expo 58 zatvorilo svoje brány 19. októbra 1958, s 41 452 412 návštevníkmi na konte. Československé vedenie, vedomé si epochálneho úspechu, rozhodlo, aby sa obe stavby (pavilón i reštaurácia) demontovali a premiestnili do hlavného mesta Prahy. Nebolo to nič výnimočné. Aj naši susedia Rakúšania to urobili so svojím pavilónom, aby v ňom po jeho premiestnení do Viedne umiestnili Múzeum umenia 20. storočia. Preto Čechoslováci oslovili pre demontáž, transport a spätnú montáž tú istú rakúsku firmu.
Pre oba objekty sa v Prahe vybralo atraktívne umiestnenie. Kým pavilón skončil v areáli pražského Parku kultúry a oddychu Júliusa Fučíka (dnes Výstavisko) pri Kráľovskej obore, reštaurácia sa ocitla ešte na lepšom mieste priamo na svahu Letenských sadov, takže sa stala jednou z dominánt mesta pri pohľade z centra. Pražania na obe budovy boli patrične pyšní a „bruselský štýl" zachvátil v nasledujúcich rokoch celú spoločnosť.
Pavilón slúžil svojmu výstavníckemu účelu ešte roky. Bol vhodný najmä pre jarné a jesenné expozície najrôznejších druhov, od umeleckých výstav, cez filatelistické výstavy až po prezentácie.
V zime a v lete s ním boli problémy. V zime sa nedal vykúriť a v lete bolo v neklimatizovaných presklených častiach priveľmi horúco. Navyše objekt postupne chátral a údržba nebola kvalitná. Koncom osemdesiatych rokov z budovy zmizli pôsobivé mozaikové obvodové panely a nahradili sa plastovými prvkami. Po nevydarenej Jubilejnej výstave v roku 1991 pavilón do základov vyhorel a o jeho obnovenie už nebol záujem, takže zvyšky konštrukcie putovali do šrotu.
Budovu reštaurácie previezli do Prahy v roku 1960 a v roku 1961 ju uviedli do prevádzky pod názvom Paha Expo 58. (Pozoruhodné je, že ju vybudovali nad barokovými pivnicami s krížovou klenbou zo 17.storočia.) Tu zažila reštaurácia najmä v 60. rokoch éru veľkej slávy. Po jej príznačnom prostredí neraz siahli aj filmári. Najviac sa pamätám na Chytilovej film Faunovo neskoré popoludnie (Faunovo pozdní odpoledne, 1983) a veselú scénu, kde sa hlavný predstaviteľ (Leoš Suchařípa) so svojím najlepším kamarátom (Jiří Hálek) na terase Prahy Expo 58 opijú do nemoty, pozorujúc údolie Vltavy a meditujúc o replikovaní svojich génov.
Po celý čas však reštauráciu nikto neopravoval a neudržiaval, takže s pozvoľným rozpadom budovy postupne upadala aj jej kvalita. Poslední hostia ju mohli zažiť na počiatku 90. rokov, potom sa na čas stala kasínom (!) a napokon objekt definitívne zavreli. Stal sa obeťou privatizačných špekulácií a postupne sa rozpadával. Usilovní bezdomovci z neho poodnášali všetko, čo malo akú-takú cenu, vrátane pôvodného hliníkového obloženia za niekoľko miliónov korún.
Prelom prišiel v roku 1997, keď ho získal rakúsky investor A.I.V. a začal jeho rekonštrukciu, žiaľ na kancelárske priestory. Štyri roky nato sa prvým nájomcom stala pražská pobočka reklamnej agentúry Euro RSCG. Názory na osud reštaurácie Praha Expo 58 sú rôzne. Niektorí odborníci oceňujú, že budova to vôbec prežila. Iní tvrdia, že devastácia, ktorú začal už prvý súkromný majiteľ, bola súčasťou pokusu o vytvorenie lukratívnej stavebnej parcely. Ake typické! Milovníci bruselského štýlu, vrátane autora tohto článku však nestrácajú nádej, že ešte niekedy poobedujú, resp. povečerajú v obnovenej reštaurácii Praha Expo 58.
Do tretice, po skončení Expa si svoje miesto v hlavnom meste našla i Laterna magica. Už spomínaná trojica architektov Cubr, Hrubý a Pokorný pre ňu v duchu bruselského štýlu upravila priestory bývalého kina v Paláci Adria. Tu Laterna magica otvorila prevádzku v máji 1959 práve s programom, s ktorým zožala úspech v Bruseli. Umeleckým riaditeľom sa stal Alfréd Radok a v priebehu nasledujúcich desaťročí precestovalo divadlo so svojimi projektmi doslovne celý svet. Svoj úspech si Laterna magica zopakovala na svetových výstavách v Montreale 1967 a v japonskej Osake 1970, ale to už bez svojho zakladateľa, ktorý medzitým emigroval. Od polovice 70. rokov je Laterna magica súčasťou Národného divadla.
Autor: Peter Pišťanek
