Ak považujeme rok 1989 za štartovaciu čiaru, naša architektúra by mala mať za sebou veľký skok od socialistických noriem k najmodernejším svetovým tendenciám. Nie každý skok však znamená istý dopad na pevnú pôdu.
BRATISLAVA. Keby sme si všetko, čo sa na Slovensku postavilo za posledných dvadsať rokov, premietli v zrýchlenom filme, bola by to dosť ťažko stráviteľná kaša. Zahusťovanie miest, urbanisticky nedomyslená zástavba, málo nápadité budovy zo sklobetónu, pri ktorých je často cieľom investora za minimum peňazí získať maximum priestoru.
Dá sa pri takýchto podmienkach vôbec hovoriť o architektonickej tvorbe? Má naša architektúra novátorskú odvahu, alebo ide len o imitácie zahraničných stavieb bez vlastného vývoja? A má vôbec hviezdy? Na tieto otázky sa snažia odpovedať ceny CE.ZA.AR. Slovenská komora architektov ich cez víkend odovzdávala po ôsmykrát.
Nedostatok sebavedomia
„Určité plagiátorstvo je pre krajiny východoeurópskeho bloku typické," hovorí Pavol Paňák, predseda odbornej poroty, ktorá ceny CE.ZA.AR udeľuje. Podľa neho ide o hlbší problém, lebo slovenská architektúra je súčasťou mladej slovenskej kultúry.
„Je pre ňu typický nedostatok sebavedomia, svojprávnosti. To je živná pôda toho, že architekti sa obracajú k svetovej architektúre. Robí sa to aj inde vo svete, ale dôležité je, ako sa podnety spracujú. Ak je architekt sebavedomý, potiahne trend ďalej."
Dobrý dom znesie veľa
Ľubomír Závodný, ktorý získal ocenenie za bytový dom A + B, považuje našu architektúru za svojsky autentickú: „Stále sa v nej odráža rané obdobie slobody s plusmi aj mínusmi. Som však optimista a vidím, síce zriedka, ale predsa len výsledky, ktoré svedčia o ceste ku kvalite." Snaha o kopírovanie zahraničných vzorov je podľa neho skôr povrchná. „Ja osobne sa vždy snažím o hľadanie výsledku, ktorý bude najmä poctivý, jasný, racionálny, ale tiež poetický a estetický."
Maroš Fečík získal cenu za rodinný dom v Rusovciach. Na architektonickú tvorbu u nás má radikálny názor: „Niečo ako ,slovenská architektúra', našťastie, neexistuje." Autenticitu architektúry, ktorá je pod vplyvom globálnych trendov a nových technológií, vníma cez výrazné tvorivé osobnosti. „Tie tu boli v minulosti a sú aj dnes."
Pri tvorbe je pre Fečíka najdôležitejší zákazník, ktorý prácu zadáva a inšpiruje. „My sa mu potom snažíme vytvoriť rámec. Nevytvárame žiadne izmy. Otvorený dom musí zniesť veľa. Hlava jeleňa na betónovej stene? V pohode. Žirafa pred schodami? Super."
Násilná architektúra
Architektúru od našich autorov, vyrastajúcu po celej krajine, len zriedka možno označiť za objavnú, odvážnu či experimentátorskú. Výnimky sa dajú nájsť práve v prácach, ktoré už CE.ZA.AR získali. Celkovo je však naša architektúra viac sústredená na racionálnosť, úspornosť, jednoduchosť. Oproti tomu sa západoeurópska, anglická či francúzska architektúra, zameriava na detail, monumentálne estetické pôsobenie, novátorstvo. Tú slovenskú si preto veľmi nevšíma.
U nás je však trend koncentrovania sa na precízne riešenie celej stavby žiadaný. V istom zmysle predstavuje boj s architektúrou socializmu, ktorá musela improvizovať, bola chudobná na prostriedky, vytvárala nefungujúce, škaredé prostredie, až bola napokon odsúdená na výstavbu panelákových terárií. Násilie na ľuďoch sa páchalo aj architektúrou. To je však možné i dnes. Sklobetónové kubusy požierajú kvalitu prostredia, urážajú oko a ničia fyzické zdravie. A nie sú architektúrou.
Krása a precíznosť
„V dobrej architektúre pozostáva kvalita z čiastkových kvalít a všetky musia byť vo vyváženom stave," hovorí Paňák. „Krása musí byť vyvážená s energetickou zložkou a podobne." To je teda už spomínaná požiadavka precíznosti. Porota CE.ZA.AR ju uplatňovala aj pri udeľovaní cien. V kategórii Občianske stavby tak cenu neudelila. Predtým sa to už stalo pri oceňovaní za najlepší exteriér či interiér.
Z toho istého dôvodu sa podľa Paňáka odlišovalo internetové hlasovanie verejnosti od výroku poroty. „Všetky stavby sme prešli, verejnosť nie. Ľudí oslovil pozoruhodný exteriér, my sme posudzovali aj integritu exteriéru a interiéru."
Autor: Ada Jung
