„Výročizmus“ je dosť zlá vec

Jeho odvaha rúcať literárne mýty, ikony či legendy je povestná. S jeho radikálnymi názormi na českú a slovenskú literatúru polemizujú viacerí, s jeho rozhľadom však môže súperiť len málokto. ROBERT B. PYNSENT.

(Zdroj: wikipedia/flick, www.ssees.ac.uk)

Jeho odvaha rúcať literárne mýty, ikony či legendy je povestná. S jeho radikálnymi názormi na českú a slovenskú literatúru polemizujú viacerí, s jeho rozhľadom však môže súperiť len málokto. ROBERT B. PYNSENT je v bohemistických a slovakistických kruhom pojmom, roky prednáša v najväčšom britskom centre pre štúdium strednej, východnej a južnej Európy - londýnskom SSEES.

Na konferencii SSEES organizovanej pri príležitosti desiateho výročia nežnej revolúcie, hovoril Fico práve o plánoch na novú stranu. Dnes má jeho Smer najvyššie preferencie. Tušili ste podobný úspech?

Politológ Kieran Williams v ňom videl ambiciózneho politika, ktorý mal vo vtedajšom politickom chaose istý cit pre obyčajných ľudí. Nebolo nám však jasné, ako môže realizovať svoju ideu. Potom sme boli prekvapení, akú silnú stranu sa mu podarilo vytvoriť.

Robert Fico študoval v deväťdesiatych rokoch vďaka Masarykovom štipendiu v Londýne. Ako si naňho z tej doby spomínate?

Bol veľmi decentný, na semináre chodil neobvykle slušne oblečený, niekedy sme si z neho preto uťahovali, že vyzerá ako byrokrat. Oficiálne študoval na London School of Economics, ale rozhodol sa, že bude chodiť aj na naše literárne semináre. Získal si rešpekt u starších študentov a učiteľov tým, že bol otvorene ľavicový, čo sa zdalo v atmosfére tej doby dosť odvážne. Študenti z Československa sa v tom čase tvárili, že sú pravicoví. Nerozmýšľali sme o jeho možnej politickej kariére, brali sme ho ako právnika, ktorý netrpí bežnou právnickou kultúrnou obmedzenosťou.

Sú anglické univerzity lavičiarske?

Majú takú reputáciu. Väčšinou tam pôsobia ľavicovejší ľudia, než som ja.

Na Slovensku si Fico nedávno vyslúžil kritiku za to, že prijal vaše pozvanie na prednášku, ktorá sa koná presne 17. novembra, nebude teda tento štátny sviatok oslavovať doma.

Bude to prvá zo série plánovaných prednášok politikov pre akademické a politické publikum, financovaných z fondov britského ministerstva zahraničných vecí. Čo sa týka 17. novembra, samozrejme, ide o dôležité výročie, ale „výročizmus" je dosť zlá vec, mala by sa zakázať. Trpíme ním však aj my, akademickí ľudia. Konferencia o roku 1989 musí byť tento rok takmer na každej univerzite v Európe.

Premiér Fico však pristupuje veľmi seriózne k oslavám iných sviatkom, napríklad SNP.

SNP je trochu iná vec. Okrem toho varšavského išlo o najväčšie povstanie širokého ľudu počas vojny. Po prvý raz sa slovenský národ prejavil v takej výraznej miere.

Aký má Slovensko imidž dnes?

Veci sa veľmi zmenili po tom, čo ste vstúpili do EÚ a prijali euro. Pred dvadsiatimi rokmi veľmi málo ľudí v Británii vedelo niečo o Slovákoch, na SNP sa pomaly zabúdalo. Ale podobné je to aj s Čechmi. Raz som v programe BBC hovoril o husitoch. Taxikár, ktorý ma po nej viezol domov a reláciu počúval, mi povedal: „V tej Juhoslávii sa stále niečo deje." Do istej miery ide o našu nevzdelanosť o Európe vôbec. Typické pre ňu je napríklad to, že veľká časť Britov nepozná štandardné slovo Slovak a namiesto toho používajú nepríjemný novotvar Slovakian.

Aký je v súčasnosti záujem o štúdium slovakistiky a bohemistiky?

Celkovo je dnes menej študentov než bývalo, čo reflektuje celkový klesajúci záujem o moderné jazyky. Študenti považujú štúdium literatúry za veľmi náročné, väčšinou si radšej vyberajú mediálne či kultúrne štúdiá, hoci ich nemôžu študovať na najlepších univerzitách.

Cítite nejaké napätie medzi bohemistami, slovakistami a hungaristami v Británii?

To je vylúčené, prečo by niečo také bolo? Po tom, čo sa Slovensko osamostatnilo, sa hungaristi viac zaujímajú o maďarskú literatúru na Slovensku, napríklad o Lajosa Grendela. Britskí študenti, ktorí prichádzajú na SSEES, sa správajú, akoby Česko-Slovensko ešte existovalo. Ak sa aj vo vyšších ročníkoch na jeden z týchto jazykov špecializujú, otázky pri skúškach dostávajú z oboch literatúr. Zo štyroch esejí majú buď jednu českú a tri slovenské, alebo naopak. Väčšina chce študovať skôr češtinu, sú však aj študenti, ktorí si viac obľúbia slovenskú literatúru.

Ktorý druh literatúry je podľa vás pre Slovensko najtypickejší?

To sa nedá povedať, každý spisovateľ si vyberá isté prostredie. Ale Pišťankovo Rivers of Babylon sa veľmi páči našim študentom a kolegom, všetky tri zväzky sú už preložené do angličtiny. Keď k nám Peter Pišťanek prišiel, prednášková sála bola úplne preplnená. Hrdina jeho románu Rácz nám pripomína správanie ruských oligarchov, ale niektoré jeho charakteristiky platia aj na britských bankárov či politikov. Ťažko sa však nachádza dobrý vydavateľ pre Pišťanka v Amerike, pre Američanov je priveľmi silný, politicky nekorektný. Američania nemajú zmysel pre humor, politický už vôbec nie.

Aký zmysel pre humor máme my Slováci?

Slováci prejavujú v literatúre talent pre iróniu. Hovorím o irónii v pravom slova zmysle, nie o sarkazme. V českej tradícii je viac tzv. pivného humoru. Je to, samozrejme, zovšeobecnenie, neexistuje český či slovenský humor, len dobrý a zlý. Viac toho pravého však nachádzam v slovenskej literatúre.

Čo hovorí o slovenskej duši obľuba Jánošíka aj ako literárnej postavy?

Jánošík nie je národným hrdinom, je to len prázdny stereotyp. Českí spisovatelia - napríklad aj Milan Kundera v poéme o Júliusovi Fučíkovi - urobili z Jánošíka symbol Slovenska.

Zaujímavé však je, že Peter Jaroš, ktorý sa neskôr stal veľkým národovcom, koncom šesťdesiatych rokov jánošíkovskú tradíciu satirizoval. A s ním mnohí ďalší autori, samozrejme.

Má spisovateľ z krajiny takej malej ako Slovensko šancu presadiť sa v zahraničí?

Samozrejme, že nemeckí či francúzski spisovatelia majú na trhu lepšiu pozíciu. Ale veľkým problémom anglosaského sveta je to, že sa celkovo veľmi málo prekladá zo zahraničnej literatúry. Všetko, čo vychádza v angličtine, má výhodu. Anglicky písaná literatúra nepochádza len z Británie či Ameriky, ale aj z iných bývalých kolónií vrátane Indie. Dokonca aj časť japonských autorov píše po anglicky. Vy máte nevýhodu aj v tom, že ste nemali prominentného disidenta. Tatarka je veľmi lokálny. Ale mne tento hendikep neprekáža. V literatúre ste mali zlé obdobia, napríklad po roku 1970, ale už od roku 1977 začínali na Slovensku písať takí spisovatelia ako Vilikovský či Johanides prózy, ktoré by v Čechách nevyšli. Za komunizmu bolo strašne ľahké pre skutočných disidentov, ale aj tých, čo mali len disidentské renomé presadiť sa. Ľudia ich čítali skôr z politických ako literárnych dôvodov. To platí napríklad aj o Kunderovi.

Sledovali ste kauzu o jeho údajnej spolupráci s Štb v päťdesiatych rokoch?

Veľmi ma to nezaujíma. Mnohí mladí komunisti mali v tom čase niečo s Štb.

Neprekvapilo by vás to teda?

Vôbec nie, nebolo nutné z toho robiť taký škandál. Podobný by mohli urobiť okolo mnohých spisovateľov jeho veku, i mladších. Zrejme ho však chceli mať, lebo Kundera je svetoznámy. Zaujímavé je to, že niektorí z tých, ktorí predtým tvrdili, že je vynikajúci spisovateľ, sa teraz obracajú proti nemu.

Ako sa líšili ilúzie roku 1989 od tých, ktoré ste v súvislosti s Československom prežívali v šesťdesiatych rokoch?

Bolo to niečo úplne iné. V rokoch uvoľňovania sme sa nadchli, ale ja som bol vždy kritický. Vedel som, že je to len komunistická iniciatíva a že reformný komunizmu či socializmus s ľudskou tvárou je hlúposť. Ak už chceme byť sentimentálni, tak skutočný socializmus má buď ľudskú tvár, alebo socializmom nie je. V sovietskom bloku nebol socializmus.

Čo vás na vývoji našej spoločnosti po nežnej revolúcii najviac sklamalo?

Vývoj išiel veľmi rýchlo, nestihli ste sa na mnohé veci adaptovať a práve v tom čase začínali problémy aj u nás. Prevzali ste zo Západu veľa zlých vecí, hlavne módnu vulgaritu či nečestné podnikanie. Západná korupcia je iná ako tá komunistická. Od diktatúry človek očakáva korupciu, nie od ľudí, ktorí sa krásne a sväto usmievajú.

Je časť britskej verejnosti nostalgická za rozdeleným svetom?

To stopercentne nie. Hoci Margaret Thatcherová možno ani nechcela, aby padla železná opona, priala si len uvoľňovanie v Rusku, aby sa rozšíril trh pre západné výrobky. Politicky bola železná opona „fantastická vec", konzervatívci mohli stále hovoriť, že chránia krajinu pred socializmom a ríšou zla. Ale tým nehovorím, že potom neoslavovala úprimné zmeny, ktoré v Európe nastali. Pre nás slovakistov a bohemistov je rajom už to, že si dnes môžeme kupovať rôzne knihy, ktoré boli predtým zakázané.

Nebojí sa priemerný Brit prílivu lacnej pracovnej sily, „slovenských inštalatérov"?

Briti majú iný vzťah k cudzincom ako povedzme Francúzi, hoci tiež máme svoju „extrémnu pravicu". Označovať však niektoré tieto hnutia za pravicu je urážkou normálneho konzervativizmu, podobne ako komunisti nereprezentovali nijakú ľavicu, ale diktatúru.

A navyše medzi remeselníkmi majú tí českí, slovenskí, poľskí či rumunskí veľmi dobrú reputáciu, pracujú lepšie a tvrdšie než Angličania.

Nielen v literárnych kruhoch máte povesť provokatéra. Je asi dosť riskantné predniesť na konferencii venovanej Karlovi Čapkovi príspevok o stopách antisemitizmu v jeho diele.

Ak ste človek zvonku a chcete byť nejako užitočný, máte povinnosti robiť to, čo českí a slovenskí literárni vedci nerobia. Niekedy to môže byť interpretácia diel z celkom iného hľadiska. A práve o to som sa vždy snažil. Niektorým sa nepáčilo ani to, že som porovnával Babičku Boženy Němcovej a Mein Kampf. No podľa mňa je v nej podobný druh nacionalizmu a záľuba v Prusoch.

Za prominentných si často vyberáte autorov, ktorých náš literárny establishment prehliada. Venovali ste sa napríklad Karlovi Matějovi Čapkovi-Chodovi. Je podľa vás aj na Slovensku podobne nedocenená literárna osobnosť?

Často som hovoril o Jankovi Kráľovi. Jedine česká a slovenská avantgarda ho pochopila.

V mnohých jeho dielach je prítomná skutočná irónia a niečo, čomu sa hovorí spiritualita, hoci nemám rád dnešný úzus tohto termínu, ktorý nachádzame najmä v ženských a mládežníckych časopisoch.

Ktorý z našich spisovateľov je, naopak, podľa vás precenený?

Zo Slovákov je to Rúfus. Zbierky, ktoré som čítal, boli dosť sentimentálne, chýbali mi v nich idey, a nemyslím len na jeho detské básne.

Láskavosť Rúfusovej poézie spájala mnohé vrstvy spoločnosti.

Úlohou spisovateľa je byť konfliktný, nie v politickom zmysle, ale prinášať nové myšlienky, nové pohľady na svet. Dobrú literatúru robia primárne dve veci, a tie určite platia na staré diela, ktoré sú medzi ľuďmi stále živé. Po prvé je to nejednoznačnosť, lebo táto umožňuje vytvárať nové a nové interpretácie. A po druhé istý humor, irónia, odstup. Je príznačné, že Rudolf Sloboda nadával na iróniu.

Nedávno bola udelená Nobelova cena, vaše názory na túto cenu a niektorých jej laureátov sú tiež pomerne provokatívne.

Literárne ceny sú celkovo trochu pochybné. Samozrejme, že nobelovku dostali aj vynikajúci a dôležití spisovatelia. Ale ak si pozriete úplný zoznam laureátov, spočítajte, koľkí z nich sú stále čítaní a vážení. Myslíte si, že napríklad Solženicyn prežije? On už literárne umrel, jeho diela boli zaujímavé skôr ako dokument než literatúra.

Sú teda kritériá výberu tejto ceny podľa vás skôr politické?

V širšom zmysle slova. Niekedy zvolia napríklad kandidáta z istej krajiny. Nobelovu cenu za literatúru dostal napríklad aj Winston Churchill, jeho výber na túto cenu bol čisto politický.

Považujete za taký napríklad aj výber Harolda Pintera, ktorý bol z posledných rokov známy aj svojím antiamerickým postojom?

Nie, práve on mal vo svojom diele ten pravý humor a dvojzmyselnosť.

Čo si myslíte o najnovšej držiteľke tejto ceny?

Nepoznám dielo Herty Müllerovej, všimol som si len to, že tu sa o nej hovorilo

ako o rumunskej spisovateľke. Ale ona pochádza spomedzi sedmohradských Sasov.

Ak by vyhral cenu niekto ako Lajos Grendel, hovorilo by sa tiež, že je Slovák?

V pražských kníhkupectvách nájdete v sekcii českej literatúry tiež Kafku či Stiftera.

Nielen na Slovensku sa veľmi diskutuje o našom novom zákone o štátnom jazyku. Podľa neho kodifikovanú podobu slovenčiny schvaľuje ministerstvo kultúry.

A máte na ministerstve jazykovo kvalifikovaných ľudí? Boj o slovenčinu sa skončil v 19. storočí, hovoriť dnes o nejakej kodifikácii je hlúposť. Vo Francúzsku je táto tendencia dosť smiešna. V Québecu vymysleli všelijaké umelé francúzske slová, len aby nahradili anglické. Ich jazyková hrdosť - teda komplex - je taká veľká, že nepoužívajú ani slová ako mail. Ale aj slovenčina a čeština sú známe purizmom. Poľština, podobne ako ruština, naopak, preberá z iných jazykov veľmi veľa slov. Napríklad aj slovo sztuka je od nemeckého kumštu. Predpokladám, že ministerstvo vyhodí zo slovníkov slová ako oblok a lopta, pochádzajúce z maďarčiny, či bryndza, pôvodne rumunské slovo.

Angličtina purizmus nepozná?

Angličtina je jazykový bastard. Len celkom nedávno sa prestala používať na súdoch normandská francúzština. Dokonca sa v nej stále odohrávajú isté rituály v Snemovni lordov.

Kto kodifikuje spisovnú angličtinu?

Súkromní vydavatelia slovníkov. Ale v novšej dobe už ani slovníky nemávajú preskriptívny charakter, len opisujú, aké slová sa používajú v akom význame. Ale musím uznať, že študentské eseje veľmi trpia mojím červeným atramentom, ak je v nich niečo, čo je podľa mňa zlou angličtinou.

Dali by sa nájsť nejaké paralely medzi jazykovou situáciou na Slovensku a v Británii?

Situácia v Británii je úplne iná. Len v Londýne je podľa bruselských kritérií vyše dvesto menšín. Nie je možné mať menšinové školy, ale napríklad National Health Service u nás zamestnáva tlmočníkov pre pacientov. Ak už bude chcieť niekto porovnávať, tak asi skôr spomenie situáciu vo Fínsku, kde sa všetci Fíni musia učiť menšinovú švédčinu a naopak. Istá paralela by sa dala možno nájsť aj medzi Badeniho jazykovými nariadeniami, prijatými v roku 1897, ktorými sa mali zrovnoprávniť čeština a nemčina. Čeština sa nimi zavádzala ako vnútorný úradný jazyk, bolo povolené používať ju na nižších inštanciách civilnej a súdnej správy, pri styku s vyššími úradmi zostával nemčina. Na odpor Nemcov však nakoniec tieto nariadenia padli, vyvolali dokonca aj pád vlády a násilnosti vo Viedni, v Prahe a inde.

Zákon o úradnom jazyku nie je v našich končinách nijakým novým fenoménom, však?

Jazykové zákony sa v medzivojnovej východnej Európe prijímali v každej novej krajine, keďže nešlo o národné štáty. Ani Slovensko nie je národným štátom vo francúzskom, kontinentálnom zmysle slova. Uhorskí liberáli chceli v 19. storočí vytvoriť z Uhorska národný štát v britskom zmysle. „Britskosť" mala kryť všetky jazykové a štátoprávne rozdiely v našej krajine. Pojem etnická menšina považujem väčšinou za rasistický pojem, u nás je to eufemizmus na černocha či Inda. Predtým ako vymysleli nacionalizmus, teda za stredoveku či v ranom novoveku, ľudia používajú ako hlavný ten jazyk, ktorý bol ekonomicky najvýhodnejší. Možno by bolo lepšie mať nariadenia pre jednotlivé prípady používania úradného jazyka, jazykový zákon dnes už smrdí zakomplexovanosťou. Nechápem, ako takýto zákon súvisí s racionalitou, ktorú Fico pri zakladaní svojej strany deklaroval.

Robert B. Pynsent (1943), prednáša českú a slovenskú literatúru už od roku 1966. Na londýnskej School of Slavonic and East European Studies (SSEES), ktorá patrí k najvýznamnejším svetovým centrám pre štúdium strednej Európy a Ruska, pôsobí od roku 1972. Titul profesora získal v roku 1991, v súčasnosti je na dôchodku, ale stále vedie postgraduálnych študentov. Publikoval viaceré eseje o českej i slovenskej literatúre, predmetom jeho záujmu je napríklad česká renesančná próza, nacionalizmus a národná identita, dekadencia v súčasnej slovenskej beletrii či české ženské písanie. Súbor jeho úvah z českej literatúry vyšiel pred rokom aj v češtine pod názvom Ďáblové, ženy a národ.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  6. Cíťte sa v priestore príjemne
  7. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  10. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 9 429
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 510
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 492
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 228
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 807
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 602
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 903
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 848
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 943
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl? 740

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Máme plán B, chváli sa Erdogan. Európu už nepotrebuje

Turecko potrebuje Európu viac ako Európa Turecko.

KOMENTÁRE

S Tureckom sa dá iba bartrovať, nie kádrovať

Únia by nemala teraz zmeniť zvyk a povedať Ankare, že ju nikdy neľúbila.

KULTÚRA

Orhan Pamuk: Nie sme radi otrokmi autoritatívnych režimov

Exkluzívny rozhovor s nositeľom Nobelovej ceny.

Neprehliadnite tiež

Ak beriete život ako muzikál, tento film je pre vás

Do kín prichádza Baby Driver. Triler, v ktorom hrá neustále hudba.

O knihách

Orhan Pamuk: Ľudia u nás nemajú odvahu smiať sa

Rozkoš z textu, to je znamenie románov nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Dal nám exkluzívny rozhovor.

Lana del Rey zvykla strašiť násilím v textoch, teraz veselou hudbou

Americká popová ikona vydala nový album Lust for Life.

Tvorca Simpsonovcov má nový seriál. Jeho postavy majú opäť problém s alkoholom

Netflix o rok zverejní animovaný seriál Disenchantment.