BRATISLAVA. Štefan Papčo, absolvent Katedry socha, objekt, inštalácia na Vysokej škole výtvarných umení u Jozefa Jankoviča, nie je na výtvarnej scéne neznámy. Jeho tvorba, ktorá upútala už počas vysokoškolských prieskumov, je previazaná so skúsenosťou aktívneho horolezca. Prežívanie extrémnych, existenciálnych situácií v teréne konfrontuje a posúva do – takisto dobrodružného - vizuálneho jazyka sochy, inštalácie a videa. Teraz ich predkladá v kurátorskej koncepcii Romana Popelára v bezpečnom prostredí galérie na výstave Double Fall.
Možná deštrukcia
V každej z piatich výstavných miestností Zichyho paláca prezentuje Štefan Papčo samostatnú site-specific inštaláciu, prispôsobenú na mieru konkrétneho priestoru. Spája ich napätie medzi skúsenosťou neobmedzeného priestoru prírodného exteriéru a limitovaným prostredím interiéru galérie, ktoré je spojené so zmenou mierok i vnímania.
Aktuálnou, prvýkrát prezentovanou videoinštaláciou autora je online prenos drevenej figurálnej sochy, pripevnenej na štíte v nórskom Jossingfjorde, predtým na Lomnickom štíte (Bivak, 2008 - 2009), na stenu galérie.
V diele, vystavenom vplyvom počasia, prenáša neživú sochu zo živého materiálu do hraničnej situácie, v ktorej sa často sám nachádzal, rátajúcej aj s možnosťou deštrukcie. Interaktívna inštalácia Nakresli cestu (2003), videozáznam lezenia autora po zamrznutom ľadopáde, je kresbou horolezeckým lanom, ktoré zaznamenáva prejdenú trasu. Kopíruje ju reálna lezecká stena v galérii, ktorá diváka pozýva, aby sa z pasívneho pozorovateľa zmenil na spoluaktéra.
Nevyhnutná konfrontácia
Projekt Vertical Holidays (2007) je záznamom stigmatizovaných autorových dlaní a reálneho horolezeckého výstroja po šesťdňovom pobyte v talianskych Alpách. Vlastné telo, jeho fyzické zranenia i psychickú záťaž využíva ako médium sprostredkovania ďalších odkazov pre seba i pre nás.
Najnovšie objekty Skrotená hora a Neklidné duše 7+ (2009) simulujú reálne skalné masívy. Prvý vznikol podľa vrchu v Patagónii, druhý podľa rovnomennej lezeckej trasy v Kežmarskom štíte. Oba vedú k nevyhnutnej konfrontácii s priestorom, ktorý pohlcujú, obmedzujú náš pohyb v ňom a menia tým i naše vnímanie.
Komunikatívnosťou a autenticitou, ktorá vychádza z reálne zažitej a pretransformovanej skúsenosti autora, je výstava schopná zaujať aj diváka, ktorý nie je každodenným návštevníkom galérií.
