Je to drina, ktorá predpokladá tvrdú sebadisciplínu, ale odmenou je omamný pocit zo speváckeho výkonu, potlesk a uznanie. Bola by škoda, keby sa o spev nepokúsil každý, kto ho v sebe má.
Pár podvečerov v týždni býva pri služobnom vchode do novostavby SND rušnejšie. Schádzajú sa tu desiatky menších i väčších chlapcov na skúškach zborového spevu. Rodičia tých najmenších postávajú vonku a čakajú na svoje ratolesti, ktoré poctivo vodia na skúšky. Sú presvedčení, že spievanie je dobrou šancou do budúcnosti.
Spev alebo futbal
Adam chodí na základnú školu a už päť rokov intenzívne spieva v zbore. Precestoval s ním kopu krajín a super zážitky mu už nikto nevezme. Nedávno si neoficiálne zborovo zaspieval v slovinskej jaskyni Postojnska Jama. Akustika bola perfektná, pocit úžasný a návštevníci jaskyne dojatí až k slzám.
Hovorí, že pri speve ho držia rodičia. „Na začiatku je to pre malých dosť ťažké, treba sa naštartovať a chvíľu trvá, kým si zvyknete. Potom to už ide, len treba obmedziť futbal a šetriť si hlasivky." Jeho spevácky kolega Michal má zase skúsenosť, že iný šport sa popri speve zvládať dá - päťkrát do týždňa chodí na plávanie. Občas sa záujmy skĺbia so školou dosť ťažko, ale ak chce niečo dosiahnuť, musí zamakať.
„Zbor je dobrý v tom, že sa naučíme dobre spievať. To prináša úspechy. Naučil som sa toľko pesničiek, že už ani neviem, koľko ich bolo," hovorí ďalší člen zboru, tiež Michal. To, že má sluch, zistil vraj až vtedy, keď sa v škole robil nábor a konkurz. Človek, ktorý prišiel talenty otestovať, bola „teta Magda", ako deti familiárne volajú zbormajsterka Magdalénu Rovňákovú. Šikovným chlapcom, ktorých si získa, ponúka už dvadsaťsedem rokov starostlivosť o hlas a účinkovanie v známom Bratislavskom chlapčenskom zbore.
Bratislavský chlapčenský zbor pod vedením šéfky a dirigentky
zboru Magdalény Rovňákovej
Mohli by tlieskať aj mne
Jej syn, Gabriel Rovňák, odrástol na zborovom speve ako mnoho ďalších, dnes už dospelých mužov, ktorí majú blízko k hudbe. Dnes študuje na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, mame pri práci asistuje, trénuje hlasové skupiny počas delených skúšok zboru a občas i diriguje. „Spočiatku bol so mnou dosť veľký problém, lebo som spievať nechcel, asi z detského trucu, že som to mal všade okolo seba doma a ešte ma mama intenzívne presviedčala, aby som chodil spievať.
Potom som však začal chodiť hrať na klavíri, a tam sa to nejako obrátilo," hovorí. Postupne ho muzika dostala a častejšie začal navštevovať aj koncerty maminho zboru. „Zrazu som zistil, že to je paráda, že tým chalanom všetci tlieskajú, a ja tam len tak sedím a mohli by aj mne. Tak som začal spievať a vydržal som, až kým som nezačal mutovať."
Na členstvo v zbore má jeho mama dve základné podmienky - kvalitný spev a slušné správanie. Donútiť dieťa spievať sa však nedá. Musí mať spev rado, mať k nemu vzťah, nachádzať túžbu predviesť sa v tomto smere. Keď má problém, nech radšej ide skúsiť niečo iné. Chlapci v zbore spievajú ako jeden a každý z nich vie, že je strojcom spoločného úspechu. Každý si zároveň uvedomuje, že ak urobí chybu, trpieť budú aj ostatní. Odmenou za čas strávený tvrdými skúškami sú okrem dobrého pocitu z dobrého výkonu aj cesty do sveta.
„Mávame do roka v priemere tri až štyri zájazdy. Z tých, ktoré som ako malý absolvoval, mi zostala zmes zážitkov, ktoré sa mi na striedačku stále vybavujú. Bolo to krásne obdobie. Všetkým by som odporučil spievať v zbore. Myslím si, že to mení človeka k lepšiemu," hovorí Gabriel. Zborový spev podľa neho stmeľuje ľudí, vie ponúknuť relax a vzdelať v klasickej i modernej, starej i novej hudbe.
Chrámy sa rozozvučali
Zborový spev má síce u nás tradíciu, no v posledných rokoch prešiel vnútornými zmenami - počty detských a mládežníckych zborov na základných a stredných školách sa podstatne znížili. Vzniklo naopak viac cirkevných a komorných zborov. Dnes ich všetky môžeme zhrnúť do niekoľkých kategórií: detské školské zbory, detské mimoškolské výberové zbory, mládežnícke stredoškolské zbory, miešané zbory, mužské zbory, ženské zbory, komorné zbory a cirkevné zbory.
V minulosti sa mohli zúčastňovať na viacstupňových konfrontačných súťažiach a ich vedúci zbormajstri zbierali vedomosti v systéme dlhodobých školení. Dnes sú to skôr jednorazové semináre alebo tvorivé dielne či školenia, ktoré sa spájajú so zborovými podujatiami organizovanými cez školstvo alebo regionálne osvetové strediská.
Pod značkou Lúčnica sa ukrýva tanečný súbor, orchester a spevácky zbor.
Mladým veľa dlhujeme
„Treba povedať, že po roku 1989 sa zbory veľmi rýchlo decimovali. Zanikali, strácali sa, hnutie takmer stratilo akúkoľvek štátnu podporu. Zaniklo veľa školských zborov a len niektoré sa transformovali. Je to škoda, lebo spevavosť detí sa mohla podchytiť iným spôsobom. Lenže sa nenašlo potrebné zázemie," hovorí Magdaléna Rovňáková. Tvrdí, že napríklad vo Francúzsku, kde jej zbor býva častým hosťom, je zborová sieť obrovská a podobne spevavé je aj Anglicko, kde majú súkromné školy svoje zbory a orchestre na veľmi slušnej úrovni.
„Sú to študenti, ktorí neštudujú hudbu, ale baví ich to. Sú veľmi silno motivovaní pedagógmi, hudobnými podmienkami v škole a možnosťou naštudovať akýkoľvek repertoár," hovorí dirigentka. „V Amerike sme zase žasli, ako na bežných gymnáziách fungujú nahrávacie štúdiá, kde študenti môžu skúšať svoje schopnosti nielen ako interpreti, ale aj ako technici a možno budúci skladatelia. Mixujú, vyrábajú, hrajú sa s hudbou. V tomto smere sme na chvoste. Mladým veľa dlhujeme."
Nečakať na podmienky
Práve pani Magde však žiaden dlh k spevu detí vyčítať nemožno. Bratislavský chlapčenský zbor má za sebou stovky krásnych úspechov, spieva doma aj v zahraničí. Zborové chlapčenské hlasy sa objavujú aj v populárnych piesňach, speváčikovia často spievajú v kostoloch a chrámoch, no predovšetkým pravidelne účinkujú v operách, v divadle, dostávajú šancu na neďalekej viedenskej scéne, často vo veľmi náročných tituloch.
„Práve nedávno sa nám podarila úžasná vec - oslovil nás na spoluprácu špičkový orchester Hamburger Symphoniker. Spolu s ním sme koncom septembra vystúpili v Hamburgu s Vojnovým requiem Benjamina Brittena. Je to až neuveriteľné, že orchester svetového mena hľadá a nájde práve náš zbor. To nie je o tom, že nás presadil nejaký kamarát," hovorí dirigentka. Vysoká úroveň sa podľa nej dá dosiahnuť hlavne tak, že nečakáte, kým vám niekto vytvorí podmienky, ale si ich, občas aj za dramatických podmienok, samostatne vybojujete a vytvárate.
Ako oživiť tradíciu
Na začiatku bol klavír. Pani Magda, rodáčka z Gbelov, cestovala dvakrát do týždňa do hudobnej školy v Skalici. Ako klaviristka sa dostala na konzervatórium a po jeho skončení sa mu chcela venovať naďalej. V maturitnom ročníku však začala spievať v Lúčnici a ako korepetítorka sa náhodne dostala na amatérske dirigentské kurzy. „Veľmi sa mi páčilo, ako profesionálni dirigenti navádzali amatérskych, ako to treba robiť," hovorí. Napokon sa dala na štúdium zborového dirigovania. Nápad založiť chlapčenský spevácky zbor prišiel počas ašpirantúry u profesora Juraja Haluzického.
Bolo to ešte v časoch hlbokej totality a pri Slovenskej filharmónii, kde pani Magda stážovala, účinkovali rôzne detské zbory. „Vtedy nám napadlo, že kedysi fungoval v Bratislave, pri Dóme a kláštornej škole, chlapčenský zbor. Bolo ich tu viac, ale totalita všetky zlikvidovala. Rozhodli sme sa takýto zbor oživiť," spomína. Konkurz pripravovala celý rok. S ubytovaním v internáte a bez telefónu pochodila v Bratislave všetky profesionálne orchestre, zbory, umelecké inštitúcie a hudobné školy a všade o nápade rozprávala. Zbor napokon vznikol pri Slovenskej filharmónii v roku 1982 a prijal šesťdesiat chlapcov.
Členky sseniorského speváckeho zboru Harmónia si život bez spevokolu už ani
nevedia predstaviť. Na snímke počas tohtoročných osláv Cyrila a Metoda v Kolárove.
Niečo spolu dokázať
„Zborový spev je môj svet, môj život, forma môjho vyjadrenia sa. Všetko vždy závisí od vedúcej osobnosti v speváckom telese. Vydáva veľkú energiu nielen na umelecké zvládnutie, ale často na disciplínu a elementárne, ľudské, psychologické zvládnutie kolektívu. A to je pri deťoch aj pri dospelých rovnaké," hovorí Magda Rovňáková. Spievanie v zbore je podľa nej príťažlivé, keď sa dostaví pocit, že ľudia spolu niečo dokázali, vyjadrili krásu a iskra preskočila na publikum, ktoré v tú chvíľu dýcha a žije spevom.
Ruky dirigenta nie sú jediným nástrojom vedenia. Energiu a emócie vyžaruje cez celú osobnosť. Skúšky bývajú často veľmi vyčerpávajúce. „Študovali sme symfonickú fresku od Ruth Fazal, deti mali rytmicky veľmi náročný part, na skúškach som sa naozaj narobila, aby som to do nich doslova nabila. Bolo to aj fyzicky náročné," hovorí pani Magda. Chce dať zo seba všetko, lebo by nezniesla, keby práve jej chlapci boli slabým článkom väčšieho projektu. Hoci na javisku to vyzerá, že všetko sa zvládne ľavou zadnou, súžitie a súcitenie počas skúšok sa tvrdo buduje.
Dobré hlasy sa vracajú
A ako je to s dospievaním v zbore? Názory na mutáciu spevákov (aj speváčok, lebo aj dievčatám sa hlasy menia) sú rôzne. V zahraničí sú dokonca školy, ktoré pracujú s chlapcami aj počas mutácie. „Vzhľadom na to, že mnohí naši chlapci majú ambíciu stať sa profesionálnymi spevákmi, rozhodne neriskujeme poškodenie hlasiviek, ktoré v tom čase rastú a sú veľmi krehké," hovorí dirigentka Rovňáková.
Kedysi jej chlapci odchádzali zo zboru, keď začali mutovať. Slovenská filharmónia, pod hlavičkou ktorej vtedy fungovali, mužské hlasy nepotrebovala, mala vlastné. Chlapci bývali smutní a rozchody bolestné. Od čias pôsobenia zboru v priestoroch v Petržalke, čo bolo koncom osemdesiatych rokov, sa však situácia zmenila - po mutácii, ktorá trvá dva až tri roky, sa chlapci môžu do zboru vrátiť a poslúžiť krásnymi tenormi a basmi.
Zoči-voči dospelým
Hovorí sa, že dirigent je najväčší diktátor. Nie je jednoduché vybudovať si dôveru početnej skupiny ľudí, či ide o zbor detský, alebo dospelý. „Keď už raz zažijete rešpektovaného dirigenta, pochopíte, že chce pre spev a hudbu len to najlepšie," hovorí dirigentka Elena Matušová. Od svojich deviatich rokov spievala v detskom zbore Slniečko, našla si tam kamarátky, naučila sa spievať, videla svet. „A mali sme super dirigenta, Jožka Svitka, ktorý to s deťmi fantasticky vedel. Do Slniečka som chodila až po maturitu a pričuchla som tam i k asistentskej práci," spomína.
Dnes je umeleckou vedúcou a dirigentkou speváckeho zboru Lúčnica, v ktorom pôsobí od osemnástich rokov. Spolu so spevom prebrala postupne v Lúčnici asistentskú a organizačnú prácu. Po štúdiu dirigovania na VŠMU sa jej cesta s Lúčnicou nadobro spečatila. „Brali ma tu odjakživa za svoju. Postupne som začala niektoré skladby študovať aj dirigovať." Spevácky zbor prebrala pred šiestimi rokmi po dirigentovi Mariánovi Vachovi (dnes šéfovi opery v Banskej Bystrici), ktorý ho zdedil po pätnásťročnom pôsobení profesora Petra Hradila.
Pred ním so zborom zase celých tridsať rokov pracoval doktor Štefan Klimo. „Je to iné ako práca s deťmi. Stojíte zoči-voči dospelým mladým ľuďom, ktorí majú vyhranené názory a sú aj hudobne vzdelaní. Každý z nich cíti spev po svojom. Je na mne, aby som ich počúvala, obhájila si svoj názor a presvedčila ich, ako to znie najlepšie," hovorí Matušová.
Bratislavský chlapčenský zbor sa nedávno vrátil z turné po Slovinsku, kde spieval
aj pre školy. Na výchovné koncerty z minulých čias si síce nikto z nás nespomína
v najlepšom, ale vidieť perfektne spievať rovesníkov je určite dobrý spôsob,
ako sa pre hudbu nadchnúť.
Zlozvyky a nánosy
Mnohí diváci dodnes nerozlišujú, že pri tanečných vystúpeniach Lúčnice účinkuje takzvaná Dievčenská spevácka skupina. Spieva minimálne štylizované ľudové piesne s naturálnym, zámerne neškoleným hlasom, aký sa pri spievaní folklórnych skladieb vyžaduje. „Niečo iné je však náš spevácky zbor," upozorňuje dirigentka Matušová. Preň je nevyhnutná hlasová výchova. Už štyridsaťpäť rokov školí jej členov hlasová pedagogička Oľga Šimová.
Najprv zhruba pol roka nových adeptov pripravuje, učí ich správne dýchať a tvoriť tón - nielen preto, aby do zboru zapadli, ale aby svojim hlasivkám neublížili. Trénuje s nimi dvakrát do týždňa, aj keď sú už plnohodnotnými členmi zboru. V speváckom prejave sa totiž vždy môžu vyskytnúť zlozvyky či nezdravé nánosy. No keď sa niekto naučí spievať školeným hlasom, ťažko sa vracia k naturálnemu prejavu. „Vidím to na ľuďoch, ktorí u nás v zbore spievajú. Sú to kvalitní, vzdelaní a schopní ľudia, doktori, právnici, inžinieri, učitelia. Zbor ich neživí, ale spievanie im robí radosť.
Posilňuje ich to, pretože okrem spievania si odjakživa museli vedieť aj zorganizovať čas tak, aby stíhali. Nedostatočnosť sa neospravedlňuje," hovorí zbormajsterka Matušová. Je presvedčená, že mnohí ľudia vedia spievať, len sa neprejavia, lebo to neskúsili. Upozorňuje, že veľa urobí vplyv rodiny. „Ak sa ľudia nebudú o tento druh umenia zaujímať, nebude mať pokračovateľov. Zborový spev je dobrodružstvo. Naučíte sa spievať jeden hlas, a keď potom zazniete spolu v osemhlasnej skladbe, je to veľká krása."
Spev rozpúšťa stres
Peter Rolný, personálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press, spieva už druhý rok v speváckom zbore Technik. Od detstva spieval v rozličných skupinách od folku, cez country až po death metal. Zborový spev považoval za vrchol speváckeho umenia, schopnosti počúvať a podieľať sa na celkovej harmónii speváckeho telesa. A tak sa rozhodol, že ako tridsiatnik so zrelým basom to skúsi. „Napodiv ma prijali a dnes je to jeden z najkrajších koníčkov, aké som kedy mal," hovorí.
Účinkovanie v zbore preňho znamená predovšetkým výbornú formu relaxu, doslova psychohygienu. „Už hlasová rozcvička na začiatku nácviku uvoľňuje bránicu spôsobom, ktorý rozpúšťa pocit stresu," vraví. Nedostatočná znalosť nôt je zase dobrá motivácia, ktorá ho núti na sebe pracovať s pocitom, že dostal šancu medzi výbornými, možno oveľa lepšími speváčkami a spevákmi, než je on sám. „A hlavne je tu fantastická, obetavá, usmiata a geniálna zbormajsterka Ivetka Viskupová, bez ktorej by som do zboru nechodil," prízvukuje Peter Rolný.
Spevácky zbor Technik koncertuje a spieva na rôznych podujatiach. Účasť na nich je dobrovoľná. Nedávno sa predstavil napríklad na netradičnom podujatí v Slovenskom rozhlase - uvádzali sa pašie Štefana H. (inšpirované autentickými dialógmi z parlamentnej rozpravy). „Pred uvedením tohto diela sme o jeho politickom aspekte debatovali. Všetci technikári účasťou na Pašiách nadšení neboli. Hlavným dôvodom bol nízky podiel zborového spevu v kompozícii. Zboru je bližšia skôr klasická forma spevu," vysvetľuje Peter Rolný. Je však rád, že na tomto projekte spolupracovali. Hranice umenia sa preňho končia tam, kde prestáva mať radosť zo spevu.
Ako droga
Boj s nekultúrnosťou nemusí byť vždy dobrovoľný. Nie raz to pocítila dirigentka a učiteľka Žofia Nagyová, ktorá sa zborovému spevu venuje už desaťročia v zmiešanom maďarsko-slovenskom jazykovom prostredí. Vždy dbá na to, aby si v repertoári našlo to svoje čo najviac ľudí - spevákov i divákov. Musí byť pri tom vždy ostražitá a citlivá pri výbere jazykov, autorov či charakteru skladieb.
Sama kedysi začínala ako speváčka v zbore Dunaj, neskôr v zbore Lýra. Prešla kurzami dirigovania a v sedemdesiatych rokoch založila detský spevácky zbor Úsmev pri základnej škole v Kolárove. Niekoľko vtedajších žiačok spieva pod touto značkou ešte stále. Dnes sú to dospelé ženy, ktoré si založili rodiny a napriek pribúdajúcim starostiam si stále nachádzajú čas na stretnutia, skúšky, vystúpenia. Spev je pre ne zmena v každodennom stereotype, možnosť stretnúť sa s novými ľuďmi a niečo spolu dokázať.
Skôr narodení speváci a speváčky v miestnom domove dôchodcov si s dirigentkou založili zase seniorský zbor Harmónia a zo spevu sa vždy nefalšovane tešia. Nájdu sa medzi nimi takí, čo so zborovým spevom v mestečku neprestali celé desaťročia. „V spevokoloch fungujem štyridsať rokov," hovorí jedna z babičiek. „Bez spevu už neviem žiť. Je to ako droga."
