Kniha krátkych komorných básní švajčiarskej poetky odzrkadľuje myšlienkový, existenčný aj existenciálny rozmer premýšľania a prežívania stredoeurópskej intelektuálky, ktorá si ešte len hľadá svoju veľkú tému na písanie.
Sabina Naef prechádza rôznymi miestami a mestami zjednotenej Európy, kde vyhľadáva priestor a pokoj, ktoré by ju mohli očariť, zasiahnuť svojím zrejmým géniom loci, no jej hľadanie zatiaľ pripomína len akési nesústredené, nesmelé paberkovanie a kĺzanie po povrchu toho, čo by jej mohol život ponúknuť.
Vie síce zreteľne a s istým pôvabom rozoznať a aj opísať otvorené okamihy, čo zasahujú najviac ľudí s posunutým vnímaním - teda i básnikov, ale tieto obrazy zostávajú roztrieštené, rozsypané, vnútorne nezladené a nesúrodé. Podobne ako bezfarebné, sklené úlomky pohára na veľkej ploche studenej dlážky. Tak ako ostré sklo niekedy porežú a zabolia, no inokedy sa nezraníme a zostávame chladní, aj keď pocit strachu a akéhosi osamelého ohrozenia zostáva.
Naef má evidentne tieto okamihy precitnutia z okamihu, ktorý bol a bude neopakovateľný, rada a venuje im vo svojich veršoch podstatné miesto. Prirodzene, aj o tom môže byť poézia. Slečna Naef sedí v kaviarni, cestuje metrom, prechádza ulicami a všade tam jej zostáva za zrenicami pozastavený život. Veď čím iným je impresionistická básnička z kaviarne, kde autorka sleduje zaspávajúceho čašníka a kúdoly dymu ako fotografickou-faktografickou skicou, ktorú niekedy zrazu ponúkne pamäť ako čosi dôležité pre vás, no možno celkom nepodstatné, či skôr nepovšimnuteľné pre tých ostatných. Pre tých, ktorí nie sú dlhodobo zasiahnutí poéziou - tou najkrajšou a najzhubnejšou rakovinou duše.
Z veršov švajčiarskej poetky dýcha nepomenovaný útok- smútok, nostalgia, akási premýšľavá nedôvera k realite, ktorú žije, akoby sa bála uveriť povedzme tomu, že vzťah, nech je akokoľvek nevypočítateľný či dočasný, jej môže priniesť niečo čarovné a úžasné. Akoby chvíle čakania mali vystriedať len chvíle sklamania, podľa telenovelového vzorca - on neprišiel, keď som ho čakala, a keď aj prišiel, len na prikrátku chvíľu a opäť odchádza.
V poézii Sabiny Naef chýba osobná odvaha a vášeň, sila a snaha odhaliť sa trošku viac, než na hromadne preposlanej fotografii vo vlastnej zásuvke Facebooku. Rád by som sa dočítal čosi o jej smelej a obnaženej snahe zašpiniť sa životom, hoci by potom chvíľu vyzerala intelektuálne neupravene, menej štylizovane.
Krásna kabelka spomienok melancholičky sa teda vysypala na stôl, no márne hľadám dôvod, prečo by som sa v nej mal druhýkrát prehŕňať, keďže podobné pocity, obrazy, obrázky a ľútoriadky už dávno vo mne vyvolávajú len veľmi dočasný a ľahký závrat.
Autor: Andrijan Turan
