Bol by to príbeh typu „americký sen“, keby nebol taký veľmi náš. Štyridsaťdvaročný Joe Klamar, víťaz prestížnej medzinárodnej súťaže Czech Press Photo, pochádza zo Slovenska, a na Slovensko sa aj vrátil, aj keď jeho domovom mohol byť celý svet – aspoň jeho fotografie hovoria všeobecne zrozumiteľným jazykom.
BRATISLAVA. Je jasné, že fotografia nemôže zmeniť svet. Úloha spravodajských fotografov, ktorí robia slalom medzi mínami a guľkami, je iste závažná, ale tie miliardy megapixelov hrôz, ktoré denne chrlia agentúry, nepôsobia na nikoho ako memento, iba hovoria o chaose tohto sveta.
A potom sú fotografi, ktorí akoby prispievali k poriadku tohto sveta. Klamar určite medzi nich patrí. Jeho zábery netrýznia neľútostným obsahom, ale zachytávajú okamih originálne a svojsky. Klamarove fotky si zapamätáte. Hovoria nielen o tom, že osoba na obraze niečo robila, ale vypovedajú o hravosti jej autora a jeho schopnosti vidieť viac, hlbšie a krajšie.
To je niečo, čo neprevalcuje žiadna blogová žurnalistika. Ak sa niečo udeje, väčšinou je na mieste niekto s mobilovým foťáčikom skôr ako agentúrny fotograf. Nič proti amatérom, ale ľudia ako Joe Klamar zachraňujú stavovskú česť „veľkej" fotografie a navyše nám posielajú celkom súkromnú správu, že svet je naozaj veľmi originálne miesto. Stačí sa len vedieť pozerať.
"Víťazná fotografia zaujala svojou prekvapivou a nezvyčajnou kompozíciou, ktorá zachytáva udalosť ako národného, tak aj medzinárodného významu," znie vyjadrenie poroty. „Symbolizuje stretnutie medzi nádejami minulosti - prezidentom Masarykom - a prevratnými zmenami súčasnosti - zvolením prvého amerického prezidenta černošského pôvodu. Je vyjadrením novej nádeje pre súčasný svet."
„Tá fotografia je naozaj vynikajúca a Klamar s ňou rozhodne nevyhral iba preto, že Obama je práve v kurze.“ (Václav Macek, teoretik fotografie)
Fotografiu zachytávajúcu nejaké ozbrojené konflikty by si Klamar tiež rád vyskúšal, ale ako hovorí, nie je pánom svojho času. „Robím to, kam ma pošlú z centrály v Paríži. A oni so mnou nemali nikdy takéto plány, bohužiaľ. Alebo chvalabohu? Ktovie, ako to je. Keď bol izraelsko-libanonský konflikt, mal som tam ísť, ale nedali mi víza. Takejto fotke sa venujú moji kolegovia, takže by som možno nebol taký dobrý ako oni, ale človek sa musí učiť celý život," povedal pre SME Joe Klamar.
Americký sen
Bol by to príbeh typu „americký sen", keby nebol taký veľmi náš. Štyridsaťdvaročný Joe Klamar, víťaz prestížnej medzinárodnej súťaže Czech Press Photo, pochádza zo Slovenska, a na Slovensko sa aj vrátil, aj keď jeho domovom mohol byť celý svet - aspoň jeho fotografie hovoria všeobecne zrozumiteľným jazykom.
Narodil sa ako Jozef Klamár v Jasnej-Záhradkách a v mladosti súťažne lyžoval, ako dorastenec patril medzi najlepších. Napriek tomu ho však lákal iný pohyb ako ten na svahu a presťahoval sa do Bratislavy.
Pracoval ako asistent kamery v televízii a fungoval ako bohém, veď čo iné sa tu dalo za totality robiť.
Emigrácia
Kým sa veľa bohémov tých čias postupne z nudy a otupenia prepíjalo až do ťažkej závislosti, 22-ročný Klamar sa rozhodol, že niečo so svojím životom spraví a v roku 1987 sa rozhodol emigrovať. Oficiálne išiel na dovolenku do Juhoslávie, ale v skutočnosti sa komplikovaným spôsobom dostal do Rakúska. Svoje si odžil v záchytnom tábore, kde sa tlačili päťdesiati na izbe a vraj hneď prvú noc niekoho podrezali a vyhodili z okna.
Klamarov štartkapitál bol päťdesiat mariek, ktoré si skryl do podpätku topánky. A ani keď sa z Rakúska presunul do Kanady, nebola jeho situácia vôbec ducha povznášajúca. Robil podradné brigády, manuálne pracoval v rafinérii v Alberte.
Dal sa dokopy s Kasiou, Kanaďankou poľského pôvodu a neskôr sa zobrali. Rozhodol sa, že sa vráti k záľube z detských čias - fotografii. Začal študovať, aby mal „papiere" a cez miestne noviny dostal džob v agentúre Canadian Press. Jeho fotka, ako dvaja policajti odvádzajú jazvečíka, mala úspech a otvorila mu ďalšie dvere a tie zasa ďalšie - až sa to skončilo pri titulke The New York Times či Washington Post a úspešnými agentúrnymi fotkami, ktoré kupovali prestížni klienti na celom svete.
„Keď som chodil do školy, potreboval som každý deň objaviť niečo nové. Nevedel som ešte, čo chcem fotiť, ale už samotný proces ma vzrušoval. Fotil som všetko a niečo mi z toho obdobia zostalo, aj dnes mám širokú škálu tém - šport, móda, politika, reportáže rôzneho typu, makrofotografia," spomína Klamar.
Iný pohľad
Klamar je typický svojimi zvláštnymi pohľadmi na bežné veci. Díva sa na svet inak a tým je originálny. Nie je to adrenalinista, ktorý sa vrhá do nebezpečných situácií - vojen či živelných katastrof, skôr kreatívny pozorovateľ tohto sveta. A kde sa to naučil? Vraj v Alberte, kde sa, podobne ako kedysi v Jasnej, dokopy nič nedeje, tak si musel hľadať iný pohľad na svet.
„Vždy sa snažím do fotky vložiť nejaký element, nechcem povedať umelecký, lebo to je príliš vysoký level, ale skôr estetický. Mám rád, keď fotka žije, aj keď téma je smutná a drsná. Na škole nám ako prvé povedali, že dobré dielo má dráždiť, vyvolávať emócie," vysvetľuje Klamar.
„Nás fotografov je strašne veľa a preto sa snažím robiť inak, lebo fotka na seba hneď upozorní, ak je odlišná od ostatných, ktoré sú na jedno kopyto. Ale nerobím to preto, aby som bol zaujímavý, takto ma to skrátka baví. Keď nájdem iný uhol pohľadu, som spokojný. Aj keď to vyvolá kritiku aj u kolegov, hovoria - také pekné fotky si mal a ty si dal takú škaredú. Ja hovorím - ona nie je škaredá, ale iná," dodáva.
V roku 1993 sa prišiel pozrieť na Slovensko a neskôr sa rozhodol zostať - minimálne trvalé bydlisko má v Liptovskom Mikuláši. Momentálne je šéfom medzinárodnej agentúry AFP pre strednú Európu, rád fotí šport a svoju rodinu.
V agentúrnych servisoch sú denne tisíce fotografií štátnikov, ale tá Klamarova, ktorá získala cenu Czech Press Photo, je iná. Na internetových diskusiách odzneli „odborné" komentáre, že je kompozične zlá a vraj zvíťazila len preto, že je na nej Obama, teda z propagandistických dôvodov.
„Kompozícia fotografie je veľmi neobyčajná, ale Klamar je Bohom obdarený človek. Je úplne iné, keď pravidlá poruší talent alebo diletant, hovorí renomovaný teoretik fotografie Václav Macek. „Tá fotografia je naozaj vynikajúca a Klamar s ňou rozhodne nevyhral iba preto, že Obama je práve v kurze," smeje sa Macek.
„Úplne netradične zachytáva návštevu politika - sme zvyknutí na zábery s manželkou, so psom, pri prehliadke tankov a zrazu takéto niečo. Je aj nadčasová a akoby mimo priestoru, nevieme, či je jar, jeseň, kde to vlastne je, čo je úplne v rozpore so spravodajskou fotografiou, pri ktorej vždy musíme vedieť ,kde, kto, kedy'. Tá fotografia je taká estetická a výtvarná, že si neviem predstaviť jej použitie v denníkoch, o to viac v časopisoch, kde sa snažia pracovať aj so spravodajskou fotografiou trochu inak, napríklad Time alebo u nás .týždeň.
Czech Press Photo
Fotograf Alan Hyža dostal v tomto roku tretiu cenu v kategórii príroda a životné prostredie, je to jeho doposiaľ desiata cena z Czech Press Photo. Pred dvoma rokmi bol aj v porote súťaže.
„Môžem potvrdiť, že úroveň poroty je veľmi, veľmi vysoká, sú to ľudia, ktorí fotografii rozumejú a vôbec tam nepanuje zhoda, je tam veľká diskusia nad každou fotkou, či áno, alebo nie, a čo je vzácne, každý z porotcov dokáže svoj názor podložiť fundovanými argumentmi a vedomosťami. Niektoré umiestnené fotografie sa mi nemusia páčiť, ale vždy beriem, že ich vybrala porota zložená z odborníkov. Som si istý, že diskusie boli aj nad Klamarovou fotkou," tvrdí Alan Hyža.
„Jožko Klamar je výborný fotograf s originálnym pohľadom, na súťaži boduje každý rok a myslím že oprávnene, lebo jeho fotky sú iné ako všetky ostatné," uzatvára. „Je to o to cennejšie, že pracuje pre agentúru, a napriek tomu sa snaží o pohľad na veci odlišný od bežnej spravodajskej fotografie. Čo si vyžaduje aj obrazového redaktora na vysokej úrovni. Klamar je však veľmi úspešný fotograf a tým je jasné, že takéto médiá existujú."
