Jeho réžie sa hrali v historickej budove, ale aj v improvizovanej Boude za divadlom, ba i v podzení Vyšehradu. Na poste šéfa Činohry Národného divadla v Prahe je už sedem rokov, za ten čas sa na tom istom poste v SND stihli vystriedať štyria riaditelia.
Zažili ste troch generálnych riaditeľov Národného divadla. Poznáte recept na úspešného šéfa divadelného komplexu?
Táto práca je natoľko náročná a ľudia, ktorí ju dokážu robiť, sú takí vzácni, že by sa s nimi malo zaobchádzať v rukavičkách. Kde nájdete manažérov so skúsenosťou s riadením trojsúborového telesa? Je to úzky profil a na formulu 1 nemôžete presedlať z kolobežky.
Dokáže sa umelec ľahšie dohodnúť s umelcom či s manažérom?
S každým riaditeľom sa občas ako šéf súboru musíte dostať do konfliktu. Vo svojej funkcii ste preto, aby ste bránili svoje územia. Niekedy je pritom viac kriku, to závisí od temperamentu danej osoby, ale nehovorí to nič o kvalite či funkčnosti šéfa. S každým sme sa však nakoniec dohodli, inak to nejde.
Čo považujete za najdôležitejšie zo zmien, ktoré ste v národnej činohre zaviedli?
Za môjho vedenia sa súbor obnovil možno až z tridsiatich percent. Mojou veľkou ambíciou bolo zvýšiť počet zahraničných režisérov. Skutočnú udalosť očakávame až budúci rok, keď príde Robert Wilson režírovať Karla Čapka. Je veľká nádej, že táto inscenácia bude pozoruhodná.
Pozvali ste do Prahy aj nejaké ďalšie režisérske osobnosti?
Oslovil som aj ďalších od Christopha Marthalera cez Franka Castorfa a Gregorza Jarzyna, ale úspešnosť podobných rokovaní je tak jedna ku dvadsiatim. Navyše, po Wilsonovom hosťovaní si bude musieť naše divadlo zaceliť finančné rany. Uvidím aj, či budem pokračovať vo vedení. Moje funkčné obdobie sa skončí koncom budúcej sezóny.
Na štátne sviatky sa hrá v Opere ND už tradične Libuša, v činohre ponúkate produkciu Nepriateľ ľudu. U nás sa hrala v roku 1989. Je táto Ibsenova hra opäť aktuálna?
Mottom minuloročnej sezóny v Činohre Národného divadla bolo „Človek proti spoločnosti, spoločnosť proti človeku“ a hlavnou hrou témy bol práve Nepriateľ ľudu. Po dvadsiatich rokoch slobody sa dokonca musíme pýtať, aký je náš vzťah k spoločnosti, ale i spoločnosti k nám. Nepriateľ ľudu také otázky kladie, aj keď naznačené odpovede sú dosť temné.
Aké sú v súčasnosti vzťahy medzi českým a Slovenským národným divadlom?
Sú štandardne dobré.
Chystáte sa režírovať aj hru Elfriedy Jelinekovej Čo sa stalo, keď Nora opustila svojho manžela. Nebojíte sa inscenovania jej súboja intelektuálnych téz?
Je to úplne iný typ dramatiky, než s akým sa človek na javiskách stretáva, ale to práve vyvoláva vo mne túžbu vyrovnať sa s ním. Jelineková sa zvyčajne zaraďuje k feministickej literatúre, no voči ženám je veľmi sarkastická, na svoju hlavnú hrdinku sa v tejto hre díva až s krutým výsmechom. Jelineková predstavuje temný opak nekomplikovanej viery, ktorú má v sebe hra Mikve. Táto hra izraelskej autorky Hadar Galronovej je možno až priveľmi priamočiara, ale má silný emocionálny náboj. Obavy, s ktorými sme ju zaraďovali na veľkú scénu, sa nepotvrdili, diváci ju vrelo prijali.
Keďže Mikve ste režírovali v divadle Aréna v Bratislave, súhlasili by ste s často sa opakujúcou tézou o väčšej emotivite slovenského herectva?
Na národný „charakteropis“ až tak neverím. Aj keby niečo také existovalo, po jedinej skúsenosti by boli akékoľvek moje teórie len slabo podložené. Silnejšie na mňa pôsobí to, že som v jednom roku stretol dvakrát osem ženských hereckých individualít. Typovo sa podarilo hru Mikve dobre obsadiť. S dámami som si užil predĺžené prázdniny, mohol som sa venovať len réžii a nemusel som paralelne riešiť svoje šéfovské problémy.
Nie je nuda robiť ten istý text ešte raz v tom istom roku? Mikve vraj budete robiť aj v budapeštianskom Vígszínházi.
Ja by som ten istý text neponúkal dvakrát, s Arénou sme pôvodne hovorili o iných hrách. Mikve bola poslednou voľbou po tom, čo sa nám nepodarilo obsadiť Kráľa Oidipa. No rokovanie bolo zo strany pána Kukuru veľkorysé, nemal snahu uviesť kasový titul.
Problémy z ortodoxných rituálnych kúpeľov nie sú celkom typickým problémom Slovenska.
Výhodou tejto hry je práve jej exotickosť. Bohužiaľ, v Čechách i na Slovensku máme málo Židov z dôvodov, ktoré sú všeobecne známe. Hru preto vnímame skôr ako metaforický príbeh. Vo svojom presahu sa netýka náboženského života, dokonca ani nie ženských problémov. Autorka nám odkazuje, že aj s takým rigidným a konzervatívnym človekom, ako je šéfka kúpeľov (v slovenskej inscenácii v podaní Zuzany Kronerovej), má zmysel začať diskutovať. Izraelská kultúra patrí k najstarším, izraelské divadlo je však mladé, má ešte zvláštnu silu aj vieru v to, čo môže dokázať. My sme už trochu „starší“.
Hra Edwarda Bonda Spasení, ktorá vás v zime čaká, patrí aj v britskom meradle k tým provokatívnejším? Nemáte obavy z prijatia?
U Jelinekovej aj Bonda sa isté kontroverzie dajú očakávať. Oba texty sú v značnej miery extrémne. Je preto dobré, že sa Národné vracia do priestoru Novej scény. Každé veľké divadlo potrebuje svoj nový priestor. Tradičné historické budovy sú krásne, ale niekedy má v nich človek pocit, akoby sa do nich nová dramatika do nich celkom nehodila. Kontroverznejším textom bude Nová scéna, ktorú pätnásť rokov Národné prenajímalo Laterne magike, určite viac vyhovovať.
Pred tromi rokmi ste sa vyjadrili o spolužití činohry, opery a baletu ako o nočnej more, z ktorej sa nedá zobudiť. Sú spory len na úrovni bežných prevádzkových ponôs, alebo sa niekto v Čechách vážne zamýšľa nad osamostatnením súborov Národného divadla?
Nehovoríme, že by nemalo existovať Národné. Divadlá však vo svete fungujú na inom základe, nie ako príspevkové organizácie. Súčasný riaditeľ Národného divadla Ondřej Černý by asi privítal model väčšej ekonomickej samostatnosti súborov. V prípade Národného divadla však ide aj o viazanosť na budovu, a tá je fakticky neriešiteľná. Striedavá prevádzka v historickej budove Národného divadla je na hranici možností, bolo by ideálne mať samostatné sály pre činohru i pre operu, ale v našej historicky danej situácii to zrejme nie je možné.
Máte v rámci Národného divadla centrálny aj marketing?
Áno, ale nie je to šťastná situácia. Čím viac právomocí bude presunutých na súbory, tým to bude funkčnejšie. Každý súbor má totiž špecifické zameranie. Opera predáva oveľa viac lístkov cudzincom, potrebujú si kupovať hviezdy na roky dopredu, v činohre nie je podobný fixný plán ani žiaduci.
Ako si vaše Národné pripomenie 20. výročie nežnej revolúcie?
V divadle Kolowrat pripravujeme cyklus čítaní či malých inscenačných čŕt. Prvým bude večer básní a textov väzňov totality pod názvom Píšem z pekla. Jeho osou bude poézia Jana Zahraníčka a Ivana Martina Jirousa. Rok 1989 však vnímame v rámci magických deviatok. Pripomenieme si teda aj normalizačný 1969. Projekt Národná čítanka alebo Konkreténi bude v réžii Ivana Rajmonta venovaný režisérovi a scenáristovi Pavlovi Juráčkovi, ktorý bol signatárom Charty 77. Text vychádza z jeho denníkov z rokov 1959 - 74. K roku 1939 sa zas vráti inscenácia hry Milady Součkovej Spoveď prezidenta Emila Háchu, ktorá bude mať premiéru v júni v réžii Jana Antonína Pitínskeho. V nej sa Hácha spovedá Masarykovi, ktorý však na scéne sedí bez slova.
Pociťujete nejaké politické tlaky na vašu prácu?
Jednoznačne nie v zmysle politických nárokov či túžob niečo mať respektíve nemať na repertoári. Nemyslím si však, že by si politici uvedomovali, že by do tejto sféry zasahovať nemali. Jednoducho je im umenie ľahostajné.
Nie je však chybou divadla, ak ich nevie správne nahnevať?
Naša dramaturgička Iva Klestilová napísala prinajmenšom jednu politicky vyhrotenú hru, o ktorej sa písalo na prvých stránkach novín, politici, ktorých sa dotýkala, sa o nej určite dozvedeli (hra Standa má problém o Stanislavovi Grossovi, pozn. autorky). Bol by som rád, keby účasť na premiérach Národného divadla patrila medzi povinné spoločenské minimum štátnej reprezentácie. Ale politickí predstavitelia to za conditio sine qua non nepovažuje. Elity vyrastajú práve v kultúrnej sfére, umenie potrebujeme pre elitu. Čítať vedia mnohí, ale nie každý rozumie tomu, čo je napísané. Niektorí si prečítajú noviny, niekto aj Samuela Becketta. Mám obavu, že umenie sa stále viac vníma ako zábava, nie ako niečo, na čo potrebujete mať istú výbavu. Klasický je prípad návštevníka výstavy, ktorý hovorí, že také čmáranice by sám dokázal namaľovať.
Nie sú ekonómovia a politici už alergickí na podobné náreky umelcov?
Politická reprezentácia by mala myslieť na kultúru v širšom zmysle. Radi by v našej spoločnosti stavali na istých kritériách, tie však boli drasticky devastované. Vidíme, ako nám v súčasnosti strašne chýba kultúra slušnosti či nekradnutia. Monetárne vzťahy nefungujú, kapitalizmus nie je prístrojom, ktorý automaticky začne produkovať kvalitu. Funguje, len ak je zasadený do kultúrneho prostredia. U nás máme stále len pseudodemokraciu s kapitalistickým rysmi.
Michal Dočekal (1964), divadelný režisér. Po štúdiách na DAMU v Prahe režíroval niekoľko rokov v divadelnom spolku Kašpar. Od roku 1994 pôsobil vo funkcii umeleckého šéfa Divadla Komedie, od roku 2002 je šéfom Činohry v pražskom Národnom divadle. Medzi jeho najlepšie réžie patrí Tragická história o doktorovi Faustovi, inscenovaná v podzemných priestoroch na Vyšehrade, Cyrano z Bergeraku, dráma Psychóza o 4.48, Lakomec s Borisom Rösnerom v hlavnej úlohe, Prenasledovanie a umučenie dr. Šaldu, Richard III., Revízor či Mikve, ktorú zrežíroval aj v bratislavskom divadle Aréna. Stál i za projektom Bouda, ktorý v neobvyklom priestore prezentoval súčasnú dramatiku. Jeho manželkou je herečka Monika Zoubková.
