Tohtoročný program festivalu Bratislavské jazzové dni nezaplnil sálu tak, ako obvykle.
BRATISLAVA. Tridsiaty piaty ročník populárnych džezákov sa skončil funkovou veselicou saxofónovej divy Candy Dulfer a jej nadupanej kapely. Puristi, ktorí počúvajú hudbu s vráskou v čele, samozrejme protestovali ako vždy, keď sa z pódia ozve čosi tanečné a všeobecne páčivé, ale aj oni si mohli počas festivalu užiť. „Ničím nekontaminovaného“ džezu bolo dosť.
Superbigband
Napríklad predposledné vystúpenie, to bol najčistejší džez. BJD Superband, zložený zo špičkových slovenských (a trochu aj českých) hudobníkov. Pod vedením Matúša Jakabčica a Juraja Bartoša nacvičili aranžmány veľkých swingových majstrov a sedemnásť mužov rozpútalo pravú bigbandovú búrku.
Džezrock, chlapi a kamery
Ak ste vyrastali na elektrickom džeze a Weather Report vám spôsobuje väčšie potešenie ako Ornette Coleman, tak potom ste museli s chuťou „zjesť“ vystúpenie skupiny The Syndicate – Tribute to Joe Zawinul, zloženú hlavne z členov jeho poslednej formácie. Nebola to prázdna pieta, ale živá hudba, ktorá ide vlastným smerom. Niet lepšieho dôkazu Zawinulovho kapelníckeho majstrovstva. Eruptívny worldjazz z troch kontinentov, neuveriteľné výkony, veľká radosť. Jeden z vrcholov festivalu.
Večer otvárala slovenská skupina Finally, s ktorou zahral svetoznámy americký saxofonista Eric Marienthal – letel pre to cez oceán. Klávesista a kapelník Eugen Botoš, bubeník Emil Frátrik, basgitarista Róbert Vizváry a gitarista Martin Koleda dali skutočný funkjazzový príval. Bolo to priamočiaro pôsobivé, svetácke a sebavedomé. Ako keby to ani nevzniklo u nás. Marienthal netajil nadšenie.
K pódiu dnes neodmysliteľne patrí zadná projekcia. Drahé LED obrazovky sú na pódiu preto, aby si diváci mohli pozrieť hudobníkov zblízka. To si však vyžaduje kameramanov, ktorí vedia rozlíšiť bicie od flauty.
Tu sú najlepšie výkony: Dvadsaťminútový záber na pódium zo vzdialenosti asi tridsiatich metrov. Pätnásťminútový súvislý záber na grimasy Oskara Rózsu v priam pornografickom detaile, kým jeho kolegovia sólovali odušu. A číslo jeden: Na pódiu ostal iba sólujúci bubeník a speváčka, ktorá sa mu obďaleč prizerala a popíjala minerálku. Hádajte, koho brala kamera?
Candy Dulfer so svojou skupinou.
Porovnávať neporovnateľné
Na B pódiu v piatok vystúpilo komorné nórsko-slovenské trio Stano Počaji (gitara) – Caroline Hitland (spev) a Erich Boboš Procházka – harmonika, v sobotu menej komorní Kanaďania Soul Jazz Orchestra s troma saxofónmi a v nedeľu kritikou milovaná rakúska speváčka, intelektuálka, skladateľka Angela Tröndle so skupinou Mosaik. Zdá sa, že bude rásť.
Možno by sa zišlo porovnať festival s predchádzajúcimi ročníkmi. Tu však narážame na jeden problém – ťažké je už porovnať aj dve skupiny, nieto ešte festivaly. Tento ročník mal komplexnú dramaturgiu, ktorá pravdepodobne nasýtila rôzne skupiny ľudí – od návštevníkov, ktorí chodia iba na BJD a džez nepočúvajú, až po odborníkov.
No a niečo menej intelektuálne: Občerstvenie bolo lepšie ako minulé roky, aj keď ľudí hneval lístkový systém – platilo sa žetónmi, ktoré bolo treba vopred zakúpiť. A, napokon, v tomto roku akoby sála nebola preplnená tak, ako sme boli vždy zvyknutí.
Autor: Marián Jaslovský
